nedeľa, 4. augusta 2013

Korene náboženskej pravice

EQBAL AHMAD
Vedú sväté vojny, a páchajú svätuškárske zverstvá, i keď pre nich nie je naozaj nič sväté. Prelievajú krv v bazároch, domoch a na súdoch, mešitách a kostoloch. Považujú sa za božích bojovníkov, stojacich nad zákonmi vytvorenými človekom a súdmi ľudstva.

Patria k odlišným, často kontrastným náboženským systémom - hinduizmu, judaizmu, kresťanstvu a islamu. No ich myšlienky a vzorce správania nesú pozoruhodné podobnosti. V Indii vypálili kostoly a zničili historickú mešitu. V Palestíne sa označujú za ´priekopníkov´, zneúcťujú mešity a kostoly, a s pomocou štátu zbavujú majetku moslimov a kresťanských obyvateľov starovekej zeme. V Alžírsku sú zapojení do krutého boja s prétoriánskou vládou. V Srbsku sa pokúsili o genocídu a vytvorili tábory, v ktorých znásilňujú. V Pakistane bili kresťanov, ahmadíjcov, šítskych moslimov a taktiež jeden druhého.

Vedú sväté vojny, a páchajú svätuškárske zverstvá, i keď pre nich nie je naozaj nič sväté. Prelievajú krv v bazároch, domoch a na súdoch, mešitách a kostoloch. Považujú sa za božích bojovníkov, stojacich nad zákonmi vytvorenými človekom a súdmi ľudstva.

Sú takzvanými ´fundamentalistami´, čo je prívlastok vyhradený západnými médiami pre istý druh moslimov, o ktorých sa stále hovorí ako o ´islamských fundamentalistoch´. Ostatným z tejto sorty sa pripisujú omnoho neutrálnejšie podstatné mená. Židovským fanatikom v Palestíne sa hovorí ´osadníci´ a, občas, ´extrémisti´. Hinduistických militantov opisujú ako ´nacionalistov´, a kresťanov nálepkujú ako ´pravicových´ alebo ´mesiánskych´. Odchýlky pri používaní jazyka zakrývajú dôležitú skutočnosť: Sú odrazmi rovnakého problému, so zdieľanými koreňmi a podobnými schémami prejavu. Na tomto mieste najprv v krátkosti posúdime prostredie, ktoré dalo vyvstať týmto politicko-náboženským hnutiam, potom príbuznosti ich štýlov a postojov.

Chybne nazvaní ´fundamentalisti´ sú moderným fenoménom, reakciou na krízy modernity a identity. Modernita je historický proces. Vzťahuje sa na vývoj spoločností od jedného výrobného spôsobu k druhému, v našej dobe od agrárneho/vidieckeho spôsobu ku kapitalistickému/industriálnemu spôsobu výroby. Prechod od jedného výrobného spôsobu stále prináša revolučné zmeny v spoločnosti. Vynucuje si novú logiku spoločenského a ekonomického života, ohrozuje zdedené spôsoby života, a má vplyv na premeny vo vzťahoch k zemi, práci a kapitálu. Ako taký si žiada adaptácie na nové spôsoby bytia a fungovania, a vyžaduje drastické zmeny ľudských hodnôt a vzťahoch medzi pohlaviami, triedami, jednotlivcami, rodinami a komunitami. Mení vzájomné vzťahy a usporiadania obytných priestorov, potrebuje zmeny v organizácii pracoviska, toho, ako sú nadobúdané a distribuované nové zručnosti, a ako sú riadení ľudia.

Keď sa začne diať tento proces zmeny, staré hodnoty a spôsoby života zastarajú a znefunkčnia omnoho rýchlejšie ako sa zakorenia novšie, vhodnejšie hodnoty a spôsoby života. Výsledné sociálne a kultúrne mutácie sú pociťované ľuďmi ako hrozba i strata. Po tisícročia zažívalo ľudstvo tento narúšajúci proces, napríklad, pri prechode z doby kamennej do doby železnej, alebo keď vynašlo oheň a prešlo od lovenia a zbieračstva k poľnohospodárstvu. No nikdy nebol tento proces intenzívnejší a revolučnejší ako keď došlo k nástupu kapitalizmu a priemyselnému spôsobu výroby. Tento neskorší rozvoj bol vo svojom dopade na spoločnosti revolučnejší ako akákoľvek iná udalosť v dejinách.

Priemyselný spôsob ohrozil takmer všetky hodnoty a inštitúcie, ktorými ľudia žili za agrárneho systému. Zapríčinil širokosiahle migrácie z dedín do miest, presunul miesto práce z farmy do továrne a výrobnú jednotku z rodiny/komunity k jednotlivcovi, čo malo vplyv na zvýšenie počtu žien na trhu práce, presunulo sa zameranie sociálnej regulácie od zvykov k zákonom, preskupilo štruktúru vlády z impéria k národu, zmazalo vzdialenosti, aby umožnilo prienik k trhom, a zmenilo zameranie ekonomického života od živobytia k hromadnej výrobe a konzumerizmu.

Takáto systematická transformácia bola previazaná s ohrozením starých spôsobov života. Zničila autonómiu dedinského života, akou sa žilo po tisícročia, skrátila vzdialenosti, ktoré od seba oddeľovali komunity, donútila žiť odlišných ľudí a jednotlivcov v mestskej blízkosti a navzájom medzi sebou súťažiť, podkopala štruktúry a hodnoty patriarchátu, ktoré po stáročia prevažovali, a hodilo milióny ľudí do neistého sveta prechodu medzi tradičným a moderným. V krátkosti, tento fenomén spochybnil a spravil stále viac nefunkčným tradičné hodnoty a spôsoby života. Avšak, kultúry majú tendenciu meniť sa pomalšie ako ekonomické a politické skutočnosti. Všetky spoločnosti chytené v tomto procese prechádzajú obdobím bolestivého prechodu. Ako mierumilovne a demokraticky vykoná spoločnosť túto cestu záleží na jej historických okolnostiach, zapojení jej inteligencie, postojoch svojich lídrov a vlád, a ideologických voľbách, ktoré vykonajú.

Kapitalistická a priemyselná revolúcia začali z Európy. Európske reakcie na deštruktívne účinky ponúkajú zmysluplné variácie, ktoré ešte neboli vedcami dostatočne dobre preskúmané. Západné a ne-západné skúsenosti sú však porovnateľné v zistení, že ak sa čelí tak systematickej kríze ľudia majú tendenciu reagovať štyrmi spôsobmi. Mohli by sme ich nazvať rekonštrukcionistické, reformistické, existenciálne a revolučné reakcie. Rekonštrukcionista sa chce nejako vrátiť k starým spôsobom života, znovu zaviesť minulé zákony či zvyky, oživiť staré cnosti, rehabilitovať staré istoty, a obnoviť to, čo považuje za zlatú minulosť - Hindutva [hnutia obhajujúce hinduistický nacionalizmus] a Ramraj, Eretz Israel [hnutie za Veľký Izrael, resp. Izrael s Palestínskymi teritóriami], Nizam-e-Mustafa [hnutie usilujúe o šaríu ako jediný zákon Pakistanu]. Rekonštrukcionizmus neustále znamená odmietanie Druhého - napr. moslimov, arabov, hinduistov, kresťanov, ahmadíjcov - a to, čo sa spája so spôsobmi Druhého, siahajúcimi od odevu žien a mužovej brady k piesňam, tancom a takým symbolom moderného života ako televízia a rádio.

Rozsah ideológie rekonštrukcionizmu a program siaha od relatívne umierneného k úplne extrémistickým. Pán Atal Behari Vajpayee ponúka ´umiernený´ príklad hinduistického rekonštrukcionizmu, pán Bal Thackeray je extrémista, a Lal Krishna Advani spadá niekam medzi. Podobne je možné predstaviť Amir Qazi Hussain Ahmed zo strany Jamaat-I-Islami ako umierneného islamistu, kým Mulla Omar, talibanský líder, sa nachádza na extrémnom kraji.

Reformisti sú modernistickej povahy, muži a ženy hlboko sa snažiaci uchovať to najlepšie a najzmysluplnejšie zo svojej náboženskej tradície, pričom ich prispôsobujú požiadavkám moderného života. Opak je tiež pravdou: snažia sa integrovať moderné formy a hodnoty do zdedených kultúr a vier. Prvotným reformistom v Indii bol Raja Ram Mohan Roy, zakladateľ hnutia Brahmo Samaj. Prvým veľkým moslimským reformátorom v Indii bol Sir Syed Ahmed Khan, a za posledného je možné považovať Mohammeda Iqbala, ktorého "Rekonštrukcia náboženského myslenia v islame" je typickým príkladom reformizmu v modernom islame. V arabskom svete bola skupina al-Manar vedená muftim Mohammedom Abduhom, a v Maghrebe šejka Ben Badis, Tahir al-Haddad a Abdel Aziz Taalbi boli vplyvnými reformistami. Tak ako u rekonštrukcionistov sa reformistický trend objavil ako reakcia na uvedomený úpadok moslimskej moci a stret s kolonizujúcimi západnými mocnosťami. Od druhej polovice 19. storočia získal hegemóniu v moslimskom svete, no stagnoval v post-koloniálnom období.

Reformizmus utrpel prvotnú porážku v Osmanskej ríši, kde postupne zlyhávali pokusy o reformu, predovšetkým preto, že šlo o chabé pokusy. Turecký revolučný obrat bol postavený na zlyhaní osmanských reforiem. Mustafa Kemal bol prvou revolučnou reakciou v moslimskom svete. Zrušil kalifát, vytvoril nekompromisne sekulárnu republiku, potlačil mnoho náboženských inštitúcií, zakázal závoj, zakázal polygamiu, a vydal sekulárne zákony regulujúce vlastnícke práva a práva žien na základe rovnosti. Žiadna iná moslimská krajina sa doposiaľ nevyrovnala Ataturkovému rozchodu s tradíciou a prepojením islamu so štátnou mocou. No v 1980-tych a 1990-tych rokoch Turecko neuniklo vzkrieseniu islamizmu.

V Iráne legitimizoval ústavu roku 1906 ulamá [vykladači islamskej náboženskej múdrosti a zákonov], ktorá sľubovala a predpokladala sekularizmus. Šejk Mohammed Husajn Naini (1860-1936) doktrínou vymedzil ospravedlnenie ulámskej podpory konštitučnej vlády, pozíciu neskôr potvrdenú ajatolláhom Uzma Husajn Burudjirdim (1875-1962), ktorý bol v tej dobe jediným marjom [najvyššia autorita v zákonoch šítskeho islamu] a ostáva veľkou autoritou medzi súčasnými šítskymi duchovnými. No puč vedený najprv Reza Shah Pahlevim a ďalší, vytvorený americkou CIA v 1953 ukončili to, čo mohlo byť najúspešnejším experimentom v demokratickom reformizme v moslimskom svete. Pod čiastočne reformistickým vplyvom vytvorili nacionalistické režimy v mnohých štátoch -medzi inými Tunisko, Alírsko, Egypt, Sýria, Irak, Indonézia, a Malajzia- sekulárne ústavy bez toho, aby uskutočnili radikálny zlom od tradícii prepájajúcich náboženstvo s mocou. Mnohé z týchto sekulárnych autoritárskych režimov sú dnes napádané islamistickými hnutiami.

S výnimkou Pakistanu bola sekulárna alternatíva v post-koloniálnej južnej Ázii podporovaná. Za vedenia Džaváharlála Néhrúa si India osvojila sekulárnu ústavu, takže tvorba zákonov v Indii nemusí byť v súlade s náboženskou vierou. Avšak, ako napovedalo oficiálne obnovenie chrámu Somnath krátko po nezávislosti, indická vláda kongresových strán preukázala zvláštnu citlivosť voči pocitom majoritnej populácie, fakt široko kritizovaný naľavo sa kloniacimi Indami. Za posledné roky vzostup hinduistického nacionalizmu k moci vo viacerých provinciách a nedávno vo federácii značne podkopal sekulárny charakter Indickej republiky, problém, ku ktorému sa vrátim neskôr. V Pakistane ostala téma vzťahu medzi náboženstvom a štátom, naopak, zdrojom zmätenia, nestability a zneužívania islamu v politike, fenomén, ktorý silne prispel k násilnému odtrhnutiu Východného Pakistanu v 1971.

Dominantnou črtou post-koloniálneho obdobia bol existenciálny štýl rozvinutia náboženstva kdekoľvek to sedí politickej príslušnosti tých pri moci, a ignorovania výzvy definovať vzťah náboženstva a politiky v období keď sa vlády a vládnuce elity cítili bezpečne a spokojne. Tento postoj bol pod útokom pri vzostupe islamskému radikalizmu v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, v období, ktoré bolo svedkom zrýchlenej globalizácie svetovej ekonomiky. Islamisti boli ďalej poháňaní iránskou revolúciou (február 1979), a ešte viac afgánskym džihádom, ktorý sa vďaka štedrosti Spojených štátov stal nadnárodným projektom. Ironicky sa proamerické vlády Egypta a Alžírska stali primárnymi cieľmi Afganistanom vytrénovaných mudžahídov.

Vzkriesenie pravicových náboženských hnutí bolo v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch celosvetové. Obzvlášť násilnú úlohu hrali v Izreali, kde boli štátom ozbrojení zionistickí fanatici voči Arabom v Palestíne mimoriadne krutí. V Indii spustilo hinduistické hnutie kampaň voči mešite Babri ako súčasť svojej snahy mobilizácie masovej podpory. Skončilo to zničeným mešity zo 16-teho storočia, rozšírením obecného násilia, a vzostupom BJP k národnej moci. Po stiahnutí sa Rusov rozbili víťazní a frakciami zmietaní mudžahídi Afganistanu krajinu na kusy. V Sudáne nastolila islamská vláda vládu teroru, a zlé riadenie prinieslo hrozivý hladomor. Kresťanský ´fundamentalizmus´ prepojený so srbským nacionalizmom a Miloševičovým diabolským oportunizmom napomohol vláde teroru a etnickým čistkám v Bosne a Hercegovine, a teraz bojuje v Kosove.

Vyšlo v časopise Dawn, 24.1.1999

[ Zdroj: http://web.archive.org/web/20091026205204/http://www.geocities.com/CollegePark/Library/9803/eqbal_ahmad/eqbal_roots_religious.html ]

1 komentár:

  1. Bože , toľko hlúposti pokope a ty mlčíš ?

    OdpovedaťOdstrániť