utorok, 13. augusta 2013

Moji moslimskí druhovia, musíme bojovať s anti-semitizmom

JOSEPH ALGAZY | Haaretz
Akákoľvek snaha dovoliť legitimizáciu anti-semitizmu na základe textov prevzatých z islamskej tradície, či ako vyjadrenia protestu voči utrpeniu Palestíncov, musí byť rozhodne odsúdená.

39-ročný Ramadan nie je len výrazným moslimským intelektuálom, ale aj vnukom zakladateľa Moslimského bratstva v Egypte, Hassana Al-Banu, ktorý bol v 1949 zavraždený vo vlastnej zemi. Podľa jeho názoru, akákoľvek snaha dovoliť legitimizáciu anti-semitizmu na základe textov prevzatých z islamskej tradície, či ako vyjadrenia protestu voči utrpeniu Palestíncov, musí byť rozhodne odsúdená.

“Na moje poľutovanie, anti-semitské vyjadrenia sme nepočuli len od frustrovaných a zmätených mladých moslimov, ale i niektorých moslimských intelektuálov a imámov,” hovorí, “ktorí v každej kríze či politickom úpadku vidia zásah ´židovskej loby´. V islame niet ničoho, čo by legitimizovalo judeofóbiu, xenofóbiu či odmietanie akejkoľvek ľudskej bytosti kvôli jej náboženstvu či skupine, ku ktorej patrí. Anti-semitizmus nemá v islame ospravedlnenia, jeho odkaz vyžaduje rešpekt pre židovské náboženstvo a ducha, ktoré sa považujú za vznešené vyjadrenia Ľudu posvätnej knihy.”

I keď medzi ľuďmi uznáva podnety, ktoré majú zdroj v ekonomickej núdzi a sociálnej frustrácii, alebo túžbu protestovať voči utlačovateľskej politike Izraela, pre anti-semitské spôsoby vyjadrenia alebo anti-semitských činoch, Ramadan im odmieta preukázať pochopenie alebo odpúšťať. Hovorí: “Sociálne a politické sily moslimských komunít musia konať a vzdelávať smerom k delegitimizácii prvkov anti-semitizmu. Lídri a imámovia majú zodpovednosť šíriť jednoznačné posolstvo medzi islamom a judaizmom a islamským uznaním Mojžiša a Tóry.

“Napriek tomu, čo sa dnes deje v Izraeli a Palestíne, napriek politike (premiéra Ariela) Šarona, napriek pocitom zlosti a frustrácie – musia predstavitelia všetkých moslimských politických a sociálnych organizácií začať otvorený dialóg, ktorý rozlišuje medzi kritikou politiky Izraela, a anti-semitskými a judeofóbnymi výrokmi a činmi. To dnes chýba a ide o veľkú zodpovednosť.”

Doterajšie vyjadrenia moslimských lídrov mu nestačia; na anti-semitské prejavy nazerali ako na činy miestneho charakteru, za ktorými neboli žiadne národné organizácie a ktoré vychádzali z vedomia ekonomickej a sociálnej frustrácie. “Štvrte a predmestia musia podnikať vzdelávacie akty na odstránenie fenoménu judeofóbie a s nimi súvisiacich nálepiek a stigiem; je potrebné neľútostne kritizovať tézy extrémnej pravice a neprenechávať priestor nebezpečným politických silám,” vraví Ramadan.

Sebakritika

V rozhovore s Ha´aretzom Ramadan varoval pred dvomi nebezpečenstvami, ktoré existujú bok po boku: jedným je kritika a protest voči Izraelskej vládnej politike voči Palestíncom, ktorú sprevádzajú vyhlásenia popierajúce holokaust a druhé, ktoré definuje kritiku Izraela ako anti-židovskú propagandu a ignoruje spomienku na holokaust.

“Nedávno, vo verejnej debate, ktorá sa diala v Bruseli o vojne na Blízkom Východe,” hovorí v súvislosti s tým moslimský filozof, “protestovala istá žena v publiku: ´Prečo stále vyvolávate holokaust?´”

“Okamžite som odpovedal, ´Je možné byť voči politike Izraela v Palestíne, no musíme vziať do úvahy reálnu pamäť židovského utrpenia v 20. storočí a prejaviť špeciálnu citlivosť k holokaustu. Je to povinnosť svedomia a etiky. Musíme pamätať na to, čo sa stalo, tak, aby sa to nikdy nezopakovalo.´“

„Z iného pohľadu je našou povinnosťou povedať každému Židovi alebo sionistovi, ktorý podporuje oficiálnu politiku Izraela, že nie je možné systematicky používať holokaust a pamäť obetí, aby legitimizovali opresívnu politiku Izraela v Palestíne. To je zakázané. Skutočnosť, že sú ľudia používajúci spomienku na holokaust na ospravedlnenie činov Izraela, ktorú mnohí definujú ako štátny teror voči ľuďom Palestíny, neospravedlňuje druhých nebrať do úvahy spomienku na holokaust. Oba prístupy je potrebné odsúdiť.“

Ramadan hovorí, že tento názor zdieľajú rozličné články židovskej komunity v Európe, vrátane Francúzska, ako aj Spojených štátov a Kanady. „I keď sú stále v menšine,“ vraví, „ich hlasy je počuť. Neboja sa sebakritiky a jasne rozdeľujú medzi oficiálnou politikou Izraela a ich prináležitosťou k judaizmu a židovskej tradícii. Rovnakú postoj musí byť počuť aj od nežidovských intelektuálov, moslimov a nemoslimov, ktorí budú viesť vytrvalú opozíciu voči kritike Izraela, ktorú sprevádzajú vyhlásenia a činy voči Židom.

Je tu naliehavá potreba, aby židovskí a moslimskí predstavitelia v Európe viedli úprimný a vážny dialóg o duchu nepokoja, ktorý medzi ich komunitami prevažuje. Treba to spraviť, aby sa zastavili vyjadrenia nepriateľstva, introverzie, a vzájomnej stigmatizácie, ktoré by mohli poškodiť ich schopnosti žiť spolu. Ich sebakritika musí byť vzájomná.“

Podľa neho kritika politiky Šaronovej vlády neznamená vyjadrenie neúcty voči judaizmu a Židom, asi ako kritika režimov a diktatúr v moslimských štátoch neznamená útok na islam.

Entuziastická reakcia

Na otázku, ako moslimskí poslucháči, vrátane intelektuálov, reagovali na jeho postoj, odpovedal: „Mnohí z nich boli prekvapení mojimi názormi. I keď ma neoznačili za zradcu, našli sa moslimovia, ktorí ma za moje vyjadrenia obvinili ´z nahrávania nepriateľovi´. Odvetil som im, že každý sebakritický postoj je v prospech toho, kto ho vyjadrí a môže sa tak napraviť a zdokonaliť, a nehrá do rúk nepriateľa.

Verejná a výchovná aktivita, ktorú som podnikal je veľmi ťažká, pretože sa zaoberá vecou, ktorá je emocionálne zaťažená a žiada si veľa trpezlivosti. Natrafil som aj na reakcie pochopenia a entuziazmu od moslimských intelektuálov, vrátane ľudí z arabských štátov, ktorí ma povzbudzujú a hovoria mi: ´Je dobré, že ukazuješ odvahu vyjadriť svoje názory; je nutné ich povedať.´“

Na otázku, či vidí protiklad medzi toleranciou a ideologickým dedičstvom svojho starého otca Hassana Al-Banu, zakladateľa a lídra Moslimského bratstva, ktorého členovia prenasledovali Židov v Egypte počas 1940-tych rokov, Ramadan odpovedá: „Podľa môjho názoru je nutné prezentovať každý postoj, môjho starého otca a môj vlastný, vo svojom politickom a historickom kontexte. Al-Bana žil v dobe, keď sa formoval štát Izrael a on, ako iní, vnímal jeho vytvorenie ako akt kolonizácie, ktorá podľa neho ospravedlňovala odpor. Pre Palestíncov to bolo veľmi ťažké obdobie.

Určite je rozdiel medzi tým, čo hovoril on vtedy a čo hovorím ja dnes. Žijem a hovorím viac ako 50 rokov potom, ako bol zabitý, to jest, v inej dobe a inom historickom kontexte. Za tie roky došlo k ďalšiemu vývoju, ktorý beriem pri formulovaní svojej pozície do úvahy, pozície, ktorá je zhodná s mojimi princípmi. U môjho starého otca sú veci, s ktorými súhlasím a iné, s ktorými nesúhlasím. Od starého otca som si vzal to, čo je podľa mojej mienky súčasťou moslimského reformizmu. Al-Bana často hovoril, že myšlienky nesmú stáť. V sociálnej oblasti bol ideológiou môjho starého otca reformizmus. Niekedy mám voči určitému ideologickému dedičstvu svojho starého otca kritický postoj a beriem za to plnú zodpovednosť. Preto by môj starý otec nemusel dnes nutne súhlasiť so všetkým, čo dnes hovorím.“

(krátené)


[ Zdroj: http://www.haaretz.com/print-edition/features/my-fellow-muslims-we-must-fight-anti-semitism-1.44158 ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára