piatok, 9. augusta 2013

Slušnosť ako ideologický faktor

Slušnosť sa s povýšenectvom mení na neslušnú.

Vo svojom článku Nápadný pôvab aristokracie rozobral Joe Feinberg fenomén (neo)aristokratizmu, ktorý definuje ako vieru (predstavu), že „niektorí ľudia sú lepší (aristos) než iní a že by mali byť pri moci (kratos)...“ S tým podľa neho súvisí podozrenie a strach „voči ľuďom, ktorí údajne nie sú lepší, a sú nazývaní demos, plebs, ľud, masy, alebo mainstreamová, gýč milujúca väčšina.“ V Českej zemi sa pri korunovačných klenotoch donedávna vznášal lemovaný (pred)obraz kniežaťa Schwarzenberga.

Spomínaný pocit výnimočnosti by sa dal vyjadriť aj ako starostlivosť o krásnu dušu – napriek neľahkej a krutej realite si politik dokáže zachovať dekórum a dištanc – akoby sa ho to, čo robí, nedotýkalo. Sú to jeho prejavy a spôsoby, ktoré ho majú nadraďovať šedému priemeru väčšiny. Český prezidentský ring sa točil okolo tém ako Zemanovo holdovanie slivovici (k čomu sa hrdo priznával), čo mu zobralo výhodu, a celkový dôraz na jeho hrubé vystupovanie štrukturálne zvýraznilo auru vyberanosti kniežaťa.

Autor si v článku si kladol otázku, ako Schwarzenbergovi voliči došli k záveru, že ostatným (zemanovcom, nevoličom, komunistom), nezáleží na slušnosti? Slušnosť je naviac apolitické, teda nekonfliktne vyzerajúce, no -ako také- prázdne slovo. V tomto prípade však dobre poslúžilo na odlíšenie sa od Zemana, pričom sa mohli zastrieť ostatné preferencie a záujmy kniežaťa, ako sú podpora cirkevných reštitúcií, zákona ACTA, zavedenia školného na VŠ, či zvýšenia daní na potraviny a lieky.

Od čias starej marxistickej terminológie sa maloburžoázia, žiaľ, stále nezbavila svojho kameňa úrazu: jej inklinácia k (neo)aristokracii je len psychologická, a nie ekonomická, pretože nikdy nedosiahne výsady a majetky vládnucej triedy. Akoby nevadilo, že niektoré rozhodnutia silne negatívne dopadnú aj na život klasického pravicového voliča. Avšak „aura“ vytvorená okolo Karla Schwarzenberga presväcuje a kopíruje typické malomeštiacke predsudky voči „ľudu“.

Ľudu, tej vulgárnej väčšine, ktorá stojí mimo oficiálnych mocenských štruktúr, ktorá porazila komunistov v Poľsku, o ktorú sa opieral Aristide na Haiti, či ktorá vrátila Cháveza po zosnovanom puči do úradu. Ľud, to je pre Ranciéra vždy menej, no zároveň viac než občan. Možnosť všetkého nového, pretože predstavuje tú nečistotu, ktorá sa po rokoch pokrytectva a hanebností zamietala pod koberec a už ju viac nemožno skrývať. Ak proti nim bojujete, bojujete proti sebe, pretože ste jednou nohou vždy s ním. Ľud nepozná rozdiely, ľud je rozdiel.

Slušnosť je určitá ideologická identifikácia subjektu, ktorá neodráža ekonomické, politické či kultúrne záujmy jednotlivcov, ale ide mimo nich. Preto sa z trampských Čechov, od nepamäti holdujúcich tvrdému a pivu, na ceste k volebným urnám stávajú majitelia viníc, voziaci sa v kočoch. Vlastnému dieťaťu zakazujeme vyvyšovať sa nad druhých, pretože je to nepekné, teda neslušné, no sami pritom máme tendenciu stavať sa do pozície niečoho viac. Slušnosť znamenajúca povýšenectvo je neslušná.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára