utorok, 6. augusta 2013

Stret ignorancií

EDWARD W. SAID | The Nation

Nálepky ako „Islam“ a „Západ“ slúžia len na to, aby nás v chaotickej realite zmiatli

Článok Samuela Huntingtona „Stret civilizácii?“ sa objavil v letnom vydaní Foreign Affairs roku 1993, kam okamžite pritiahol prekvapivé množstvo pozornosti a reakcií. Keďže mal tento článok priniesť Američanom originálnu tézu o „novej fáze“ svetovej politiky po skončení studenej vojny, Huntingtonove argumenty sa javili ako presvedčivo veľké, odvážne, dokonca vizionárske. Istotne pred sebou mal rivalov z radov politikov, teoretikov ako Francis Fukuyama a jeho myšlienky o „konci dejín“, ako aj zástupy, ktoré oslavovali prudký nástup globalizmu, tribalizmu a úpadok štátu. Pripustil, že tí pochopili len niektoré aspekty tohto nového sveta. Chystal sa ohlásiť „rozhodujúci, dokonca centrálny, aspekt“ toho, „aká pravdepodobne bude globálna politika v nasledovných rokoch.“ Neváhajúc pokračoval:

„Mojou hypotézou je, že fundamentálny zdroj konfliktov tohto nového sveta nebude primárne ideologický či primárne ekonomický. Veľkým rozkolom medzi ľudstvom a dominantným zdrojom konfliktov bude kultúra. Národné štáty ostanú najmocnejšími aktérmi svetového diania, no hlavné konflikty globálnej politiky sa objavia medzi národmi a skupinami odlišných civilizácii. Globálnej politike bude dominovať stret civilizácii. Bojovými líniami budúcnosti budú zlomové línie medzi civilizáciami.“

Veľká časť argumentov nasledujúcich na ďalších stranách sa opierala o vágny pojem niečoho, čo Huntington nazval „ civilizačná identita“ a „interakcie medzi siedmimi či ôsmimi (sic) hlavnými civilizáciami,“ z ktorých sa konfliktu medzi dvoma z nich, Islamom a Západom, dostáva leví podiel jeho pozornosti. V tomto útočnom type myslenia sa silne opiera o článok skúseného orientalistu Bernarda Lewisa z roku 1990, ktorého ideologické farby sa manifestujú v jeho názve, „Korene moslimského hnevu.“ V oboch článkoch sa neuvážene potvrdzuje zosobnenie obrovských entít zvaných „Západ a „Islam“, akoby tak obrovské veci ako identita a kultúra jestvovali vo svete podobnom kresleným rozprávkam, kde sa Pepek a Bluto bezohľadne napádajú, pričom nad svojim protivníkom má navrch vždy ten silnejší boxerista. Určite nemal Huntington ani Lewis dostatok času nazvyš pre vnútornú dynamiku a pluralitu každej civilizácie, či pre skutočnosť, že sa hlavný zápas vo väčšine moderných kultúr týka definície či interpretácie každej kultúry, či pre nelákavú možnosť, že odvaha hovoriť za celé náboženstvo či civilizáciu v sebe musí obsahovať veľa demagógie a vyloženej nevedomosti. Nie, Západ je Západ, a Islam Islam.

Úlohou západných politikov, hovorí Huntington, je zaistiť, že Západ bude silnejší a odrazí druhých, obzvlášť Islam. Ešte problematickejším je Huntingtonov predpoklad, že jeho perspektíva, z ktorej sleduje svet z vyvýšeného miesta oslobodeného od každej štandardnej príslušnosti a skrytej lojality, je tá správna, akoby všetci ostatní cupitali okolo a hľadali odpovede, ktoré on už našiel. V skutočnosti je Huntington ideológ, ktosi, kto chce spraviť z „civilizácii“ a „identít“ niečo, čo nie sú: uzavreté, izolované entity, očistené od nespočetných prúdov a protiprúdov, ktoré lemujú ľudské dejiny, a ktoré po storočia umožnili, aby sa dejiny netýkali len náboženských vojen a imperiálneho dobývania, ale aj výmeny, vzájomného obohacovania a zdieľania. Táto omnoho menej viditeľná história je v zhone ignorovaná, aby sa zvýraznili smiešne zhustené a obmedzené boje, o ktorých „stret civilizácii“ tvrdí, že sú skutočnosťou. Keď v 1996 vydal knihu s rovnakým názvom, pokúsil sa Huntington dodať svojmu tvrdeniu trochu viac dôkladnosti a oveľa, oveľa viac poznámok; jediné, čo sa mu však podarilo bolo zmiasť sám seba a ukázať, akým nemotorným autorom a nevkusným mysliteľom bol.

Základná paradigma Západ versus tí ostatní (preformulovaná opozícia zo studenej vojny) ostala nedotknutá, a práve to zotrvalo často implicitne a úskočne v debatách od hrozných udalostí 11. septembra. Starostlivo plánované a strašlivo, patologicky motivované samovražedné útoky a masové zabíjanie malou skupinou pomätených radikálov sa zmenilo na dôkaz Huntingtonovej tézy. Namiesto toho, aby to bolo považované za to, čo to je –zmocnenie sa veľkých myšlienok (používam to slovo veľmi voľne) maličkou skupinou bláznivých fanatikov na zločinecké účely-, začali medzinárodné významné osobnosti od bývalého pakistanského premiéra Benazira Bhuttoa po talianského premiéra Silvia Berlusconiho poučovali o problémoch islamu, a v druhom prípade boli použité Huntingtonove myšlienky na chvastanie sa nadradenosťou Západu, k tomu, ako „my“ máme Mozarta a Michelangela a oni nie. (Berlusconi sa odvtedy polovičato ospravedlnil za svoju urážku „Islamu“.)

No prečo namiesto toho nevidieť paralely, vo svojej deštruktívnosti nesporne menej okázalé, Usámu bin Ladina a jeho nasledovníkov s kultami ako sú Davidiáni [Sekta Adventistov siedmeho dňa zhromaždená okolo polygamného vodcu, ktorý sa vyhlásil za mesiáša a ohlasoval apokalypsu neveriaceho sveta. Pri policajnej razii na jeho ranči, kde zhromaždil veľké množstvo zbraní, došlo k prestrelke, pri ktorej zomrelo cez 80 ľudí.] alebo žiaci reverenda Jima Jonesa [Zakladateľ sekty Chrám ľudu, kde dochádzalo k ponižovaniu prípadných odídencov, sexuálnemu zneužívaniu, brutálnemu bitiu a vraždám. Pred hroziacim rozpadom sekty nariadil členom hromadnú samovraždu, pričom utečencov zabíjali jej ozbrojenci. Pri tragédii zahynulo dohromady viac ako 900 ľudí.] či japonskou Óm šinrikjó [Hnutie založené na budhistickom učení s vplyvmi hinduizmu, ktorého členovia spáchali útok nervovým plynom v tokijskom metre, kde zahynulo 12 ľudí a stovky boli zranených]? Dokonca i zvyčajne triezvy anglický týždenník The Economist nedokázal vo svojom vydaní 28-28. septembra odolať siahnutiu po väčšej generalizácii, kde prehnane chválil Huntingtona za jeho „nemilosrdné a prenikavé, no nemenej naliehavé“ postrehy o Islame. „Dnes,“ hovorí časopis s nevhodnou formálnosťou, Huntington píše, že „asi miliarda moslimov je ´presvedčených o nadradenosti svojej kultúry, a posadnutých podradnosťou svojej moci´.“ Preskúmal podrobne 100 Indonézanov, 200 Maročanov, 500 Egypťanov a päťdesiat Bosňanov? A ak aj, čo za príklad to je?

Je bezpočet takých úvodníkov v každých amerických a európskych novinách a časopisoch, vyjadrujúcich svoje poznámky k tomuto slovníku gigantizmu a apokalypsy, a každý je určený nie na to, aby vzdelával, ale podnietil čitateľovu vášeň rozhorčenia ako člena „Západu“, a to, čo musíme spraviť. Churchillovská rétorika je samozvanými bojovníkmi na Západe používaná nevhodne, a to predovšetkým Amerikou, pri vojne proti tým, ktorí ju nenávidia, drancovateľom, ničiteľom, s malým ohľadom ku komplexným dejinám, ktoré vzdorujú takejto redukcii, presakujúcim z jedného územia do druhého, v procese prekračujúcom hranice, ktoré nás majú všetkých oddeľovať do rozdelených ozbrojených táborov.

To je ten problém s málo poučnými nálepkami ako Islam a Západ: Zvádzajú a mätú myseľ, ktorá sa snaží pochopiť chaotickú realitu, ktorá sa nedá zaškatuľkovať a pripútať tak ľahko ako to všetko. Spomínam si ako som raz prerušil muža, ktorý po prednáške, ktorú som mal na univerzite West Bank v 1994, vstal z publika a začal útočiť na moje myšlienky ako „Západné“, v protiklade s prísne islamskými, ktoré obhajoval on. „Prečo nosíte oblek a kravatu?“ odvetil som ostro to prvé, či mi prišlo na rozum. „Sú tiež západné.“ Posadil sa s rozpačitým úsmevom na tvári, no na tú príhodu som si spomenul po tom, ako prichádzali informácie o teroristoch 11. septembra: ako zvládli všetky tie technické detaily potrebné na vykonanie toho vražedného zla na Svetové obchodné centrum, Pentagon a lietadlo, ktoré riadili. Kadiaľ môžemeviesť líniu idúcu medzi „Západnou“ technológiou a, ako vyhlásil Berlusconi, „neschopnosťou Islamu byť súčasťou „modernity“?

Samozrejme, že sa to len tak nedá. Ako napokon nepatričné sú nálepky, zovšeobecnenia a kultúrne prehlásenia. Na istej úrovni, napríklad, primitívne vášne a sofistikované know-how konvergujú spôsobmi, ktoré vyvracajú pevné hranice nielen medzi „Západom“ a „Islamom“, ale tiež minulosťou a súčasnosťou, nami a nimi, nehovoriac o samotných konceptoch identity a nacionality, o ktorých panuje neustála nezhoda a debata. Jednostranné rozhodnutie vytvorené za účelom načrtnutia hraníc, na podnikanie krížových výprav, na čelenie ich zlu našim dobrom, na vykorenenie terorizmu a, podľa nihilistického slovníka Paula Wolfowitza, na úplné ukončenie národov, nerobí predpokladané entity viditeľnejšími; skôr vypovedá o tom, o koľko jednoduchšie je vydávať bojovné vyhlásenia za účelom mobilizácie kolektívnych vášní, než na reflexiu, preskúmanie, vytriedenie toho, s čím máme v skutočnosti dočinenia, teda vzájomnu prepojenosť bezpočet životov, „našich“, ako aj „ich“.

Vo svojej pozoruhodnej sérii troch článkov vydaných medzi januárom a marcom 1999 v časopise Dawn, najuznávanejšom týždenníku Pakistanu, nebohý Eqbal Ahmad, píšuci pre moslimské publikum, analyzoval to, čo nazval korene náboženskej pravice, pristupujúc veľmi tvrdo k skomoleniu Islamu absolutistami a fanatickými tyranmi, ktorých posadnutosť reguláciou osobného správania propaguje „islamské usporiadanie zredukované na trestný zákonník, zbavený o jeho humanizmus, estetiku, intelektuálne hľadanie, a duchovnú oddanosť.“ A to „spôsobuje absolútne potvrdenie jedného, všeobecne dekontextualizovaného, aspektu náboženstva a celkovú neúctu k inému. Tento fenomén deformuje realitu, znehodnocuje tradíciu, a obracia politický proces kdekoľvek sa objaví.“ Ako aktuálny príklad tohto znehodnotenia postupuje Ahmad najprv predstavením bohatého, komplexného, pluralistického významu slova džihád a potom pokračuje v demonštrácii súčasného obmedzenia tohto slova na nekritický boj proti domnelým nepriateľom, s ktorým je nemožné „uznať to, čo je vekmi živé a zažívané moslimami ako islamské – náboženstvo, spoločnosť, kultúru, dejiny či politiku.“ Moderní islamisti, uzatvára Ahmad, sa „zaoberajú mocou, nie dušou; mobilizáciou ľudí pre politické účely skôr ako zdieľaním a zmierňovaním ich utrpenia a snáh. Ich politická agenda je veľmi obmedzená a tiež časovo obmedzená.“ Veci ešte zhoršilo to, že sa podobné skomolenia a fanatizmus objavujú v „židovských“ a „kresťanských“ diskurzívnych univerzoch.

Bol to Conrad, ktorý, omnoho silnejšie ako si ktorýkoľvek z jeho čitateľov na konci devätnásteho storočia dokázal predstaviť, chápal, že rozdiel medzi civilizovaným Londýnom a „srdcom temnoty“ rýchlo prešiel do extrémnych situácii, a vo výšinách európskej civilizácie mohol v okamihu bez prípravy či prechodu spadnúť do tých najbarbarskejších praktík. A bol to taktiež Conrad, kto v Tajnom agentovi (1907) opísal afinitu terorizmu k abstrakciám ako „čistá veda“ (a ak ideme ďalej k „Islamu“ či „Západu“), ako aj úplnej morálnej degradácii teroristu.

Pretože medzi zjavne bojujúcimi civilizáciami sú užšie väzby ako by si väčšina z nás myslela; ako Freud, tak Nietzsche ukázali ako sa prechod po starostlivo udržiavaných, dokonca strážených hraniciach pohybuje často s hrozivou ľahkosťou. No potom nám takéto tekuté myšlienky, plné dvojznačností a skepticizmu o predstavách, ktorých sa držíme, sotva poskytujú vhodné, praktické návody pre situácie akou je tá, ktorej čelíme v súčasnosti. Preto všetky tie dohromady uspokojujúcejšie bojové usporiadania vyvodené z Huntingtonovej domnelej opozície medzi Islamom a Západom, z ktorých si oficiálny diskurz počas prvých dní po útokoch z 11. septembra vzal svoj slovník. Odvtedy došlo v tomto diskurze k očividnej deeskalácii, no pokiaľ súdime podľa stabilného množstva nenávistných prejavov a činov, plus správ o represívnych snahách namierených voči Arabom, moslimom a Indom po celej krajine, paradigma tu naďalej ostala.

Ďalším dôvodom pre jej zotrvávanie je zvýšená prítomnosť moslimov v Európe a Spojených štátoch. Vezmite si dnešnú populáciu Francúzska, Talianska, Nemecka, Španielska, Anglicka, Ameriky, dokonca Švédska, a pripustíte, že Islam už nie je na okraji Západu, ale v jeho strede. No čo je tak hrozivého na jeho prítomnosti? V kolektívnej pamäti sú pochované prvé veľké arabsko-islamské dobývania, ktoré začali v siedmom storočí a ktoré, ako vo svojej pamätnej knihe Mohamed a Karol Veľký (1939) napísal oslavovaný belgický historik Henri Pirenne , raz a navždy otriasli starovekou jednotou Stredozemia, zničili kresťansko-rímsku syntézu a dali vzniknúť novej civilizácii dominovanej severnými mocnosťami (Nemecko a karolínske Francúzsko), ktorých misiou, zrejme podľa neho, je obnoviť obranu „Západu“ voči historicko-kultúrnym nepriateľom. Čo však, žiaľ, Pirenne vynechal, je, že pri vytváraní novej línie obrany čerpal Západ z humanizmu, vedy, filozofie, sociológie a historiografie Islamu, ktorý sa už zamiešal medzi svet Karola Veľkého a klasický starovek. Islam je od začiatku vovnútri, ako musel pripustiť aj Dante, veľký nepriateľ Mohameda, keď umiestnil Proroka do samotného srdca svojho Pekla.

Potom tu je pretrvávajúci odkaz samotného monoteizmu, abrahámske náboženstvá, ako ich vhodne nazval Louis Massignon [Francúzsky kresťanský odborník na islam a jeho dejiny, snažiaci sa pochopiť Islam zvnútra, a ktorý mal vplyv na väčšiu otvorenosť katolíckej cirkvi voči Islamu.]. Počnúc judaizmom a kresťanstvom je každý nasledovník prenasledovaný tým, čo prišlo pred ním; pre moslimov Islam napĺňa a uzatvára rad proroctiev. Medzi týmito tromi nasledovníkmi –z ktorých žiaden netvorí monolitický, jednotný tábor- najžiarlivejších zo všetkých bohov, stále nejestvujú slušné dejiny či demystifikácia ich mnohostrannej súťaže, a to dokonca i napriek krvavému modernému konvergovaniu v prípade Palestiny slúžiacej ako bohatý sekulárny príklad toho, čo na nich bolo tak tragicky nezmieriteľné. Niet potom divu, že moslimovia a kresťania sú pripravení hovoriť o krížových výpravách a džiháde, obaja pritom s často úžasnou bezstarostnosťou vynechávajú židovskú prítomnosť. Takáto agenda, hovorí Eqbal Ahmad, je „veľmi upokojujúca pre mužov a ženy, ktorí uviazli uprostred, medzi hlbokými vodami tradície a modernity.“

No my všetci pláveme v týchto vodách, Západní a Moslimovia a všetci takisto. A keďže sú tieto vody súčasťou oceánu dejín, snažiť sa ich brázdiť či rozdeľovať hranicami je márne. Je to napätá doba, no je lepšie premýšľať v zmysle mocných a bezmocných komunít, sekulárnych politík zdôvodnenia a ignorancie, a univerzálnych princípoch spravodlivosti a nespravodlivosti, než sa zatúlať pri hľadaní širokých abstrakcií, ktoré môžu poskytnúť momentálne uspokojenie, no málo sebapoznania a informovaných analýz. Téza „Stret civilizácii“ je chytákom asi ako „Vojna svetov,“ lepšia na posilnenie obrany vlastnej hrdosti než kritické chápanie ohromnej vzájomnej závislosti v našej dobe.

[ Zdroj: http://www.thenation.com/article/clash-ignorance# ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára