piatok, 20. septembra 2013

Aj v dobe „realistov“ a obozretnosti je dôvod na optimizmus

JOHN PILGER | The New Statesman
Pre svet nie je stále neskoro poučiť sa z chýb zahraničnej politiky USA.

Najdôležitejším výročím tohto roka bolo 40. výročie 11. septembra 1973 – rozdrvenie demokratickej vlády v Čile generálom Augustom Pinochetom a Henry Kissingerom, ministrom zahraničných vecí USA. Archív národnej bezpečnosti vo Washingtone zaslal nové dokumenty odhaľujúce značnú časť Kissingerovho pričinenia sa na zverstvách, ktoré stáli tisíce životov.

V odtajnených nahrávkach je počuť Kissingera plánovať zvrhnutie prezidenta Salvadora Allendeho s Richardom Nixonom. Zneli ako mafiánski hrdlorezi. Kissinger varuje, že „efekt modelu“ Allendeho reformistickej demokracie „môže byť zradný“. Riaditeľovi CIA Richardovi Helmsovi vraví: „Nedovolíme Čile vyjsť nazmar,“ na čo Helms odvetí: „Som s vami.“ Popri bežiacich jatkách Kissinger odmieta varovanie svojich vedúcich spolupracovníkov o miere útlaku. Potichu, vraví Pinochetovi, „Ste zvrhnutím Allendeho spravili západu veľkú službu.“

Poznal som veľa Pinochetových a Kissingerových obetí. Sara De Witt, v tom čase študentka, mi ukázala miesto, kde bola zbitá, napadnutá a zasiahnutá elektrickým prúdom. V zimný deň na predmestí Santiaga sme kráčali bývalou mučiarňou, známou ako Villa Grimaldi, kde stovky takých ako ona strašne trpeli a boli zabití alebo „zmizli“.

Pochopenie Kissingerových zločinov je zásadné pre pochopenie toho, čo USA nazýva „zahraničnou politikou“. Kissinger je vo Washingtone naďalej vplyvným hlasom, ktorého si Barack Obama pochvaľuje a radí sa s ním. Keď spáchajú zločiny Izrael, Saudská Arábia, Egypt a Bahrajn s tajnou dohodou a zbraňami USA, ich beztrestnosť a Obamovo pokrytectvo sú čistý Kissinger. Sýria nesmie mať chemické zbrane, no Izrael môže a tiež ich používať. Irán nesmie mať nukleárny program, no Izrael môže mať viac nukleárnych zbraní než Anglicko. Nazýva sa to „realizmus“ či realpolitika podľa angloamerických akademikov a thinktankov, ktorí majú byť expertmi na „boj proti terorizmu“ a „národnú bezpečnosť“, čo v orwellovských pojmoch znamená opak.

Za posledné týždne publikoval New Statesman články od Johna Bewa, akademika z oddelenia štúdia vojny na King´s College v Londýne, ktorú preslávil politológ studenej vojny Lawrence Freedman. Bew narieka nad parlamentným hlasovaním, ktoré zabránilo Davidovi Cameronovi pridať sa k Obamovi pri neoprávnenom útoku na Sýriu a nevôľou väčšiny Angličanov zbombardovať iné krajiny. V poznámke v závere jeho článkov tvrdí, že „prevezme kreslo Henry A. Kissingera v zahraničnej politike a medzinárodných vzťahoch“ vo Washingtone DC. Ak to nie je čierny humor, tak je to znesvätenie takých ako Sara De Witt a iných bezpočetných Kissingerových obetí, nemenej ako tých, ktorí zomreli v jeho holokauste a Nixonovom tajnom, protizákonnom bombardovaní Kambodže.

S doktrínou „realizmu“ prišli v USA po druhej svetovej vojne a bola spozorovaná nadáciami Forda, Carnegieho a Rockefellera, Úradom pre strategické služby (predchodcom CIA) a Výborom pre zahraničné vzťahy. Na týchto veľkých univerzitách sa študentom vštepovalo, aby brali ľudí v zmysle ich užitočnosti a ich použiteľnosti: inými slovami, podľa ich hrozby pre „nás“. Tento narcizmus slúžil na ospravedlnenie studenej vojny, moralizujúce mýty a skazonosné riziká, a, keď toto skončilo, na „vojnu s terorizmom“. Takýto „transatlantický konsenzus“ často našiel svoju najjasnejšiu ozvenu v Anglicku a medzi anglickou elitou udržiavajúcej si nostalgiu po impériu. Tony Blair to využíval na páchanie a ospravedlňovanie svojich vojnových zločinov, až kým z neho jeho lži nedostali to lepšie, čo v sebe mal. Násilné úmrtia viac ako tisíc ľudí každý mesiac v Iraku sú jeho odkaz; no jeho názory sa stále privolávajú a jeho hlavný spolupracovník, Alastair Campbell, je ďalším milým rečníkom a predmetom podliezavých rozhovorov. Všetka krv bola, zdá sa, zmytá.

Momentálnym projektom je Sýria. S obídením Ruska a verejnej mienky sa Obama dal „na cestu diplomacie“. Ale dal sa na ňu naozaj? Keď prišli ruskí a americkí vyjednávači 12. septembra do Ženevy, USA navýšila svoju podporu pre bojovníkov spojených s al-Kájdou zbraňami tajne poslanými cez Turecko, východnú Európu a záliv. Krstný otec nechce opustiť svojich zástupcov. Možno povedať, že al-Kájdu takmer vytvorila operácia CIA Cyklón, ktorá ozbrojila mudžahídov v Sovietami okupovanom Afganistane. Odvtedy sa džihádisti používali na rozdeľovanie arabských spoločností a pri eliminovávaní hrozby pan-arabského vlastnectva pre západné „záujmy“ a nezákonnú expanziu Izraela. To je ten „realizmus“ v Kissingerovom štýle.

V roku 2006 som robil rozhovor s Duane „Dewey“ Clarridgeom, ktorý riadil CIA v 1980-tych rokoch v Latinskej Amerike. Bol to skutočný „realista“. Tak ako Kissinger a Nixon na nahrávkach, hovoril to, čo mu prišlo na um. Salvadora Allendeho označoval ako „akosavolá v Čile“ a hovoril, že „musel ísť, pretože to bolo v našom národnom záujme“. Keď som sa ho opýtal, čo mu dalo právo zvrhávať vlády, povedal, „ber to alebo nie, spravíme tak, ako sa nám páči. Tak si na to, svet, zvykni.“

Svet si od toho už odvykol. Na kontinente spustošenom takými, ktorých Nixon nazýval „naši bastardi“, sa latinoamerické vlády vzopreli takým podobným Clarridgeovi a zaviedli veľkú časť Allendeho sna sociálnej demokracie – čoho sa Kissinger obával. Dnes je Latinská Amerika nezávislá od zahraničnej politiky USA a slobodná od jej obozretnosti. Chudoba bola znížená takmer o polovicu; deti sa dožívajú viac než päť rokov; starí sa učia čítať a písať. Tieto významné pokroky sa v nedôvere neustále objavujú na západe a sú ignorované „realistami“. To nesmie nikdy oslabiť ich hodnotu ako zdroja optimizmu a inšpirácie pre nás všetkých.


[ Zdroj: http://www.newstatesman.com/international-politics/2013/09/even-age-realists-and-vigilantes-there-still-cause-optimism ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára