nedeľa, 8. septembra 2013

Odbory a globálna reštrukturalizácia

ANDREAS BIELER | andreasbieler.blogspot.no

Demokratický globálny keynesianizmus ako cesta z krízy? Kritický pohľad na Heikki Patomäkiho - The Great Eurozone Disaster (Veľká katastrofa eurozóny).

Keď v rokoch 2007 a 2008 vystrašila kríza finančných trhov globálnu ekonomiku, vlády po celom svete zasiahli a zachránili mnohé finančné inštitúcie, ktoré boli na pokraji kolapsu. Veľké obnosy súkromných dlhov boli premenené na dlh verejný. V eurozóne to vyústilo v dlhovú krízu. V svojej vynikajúcej knihe The Great Eurozone Disaster: From Crisis to Global New Deal (Veľká katastrofa eurozóny: Od krízy ku globálnej Novej dohode /sociálnemu štátu/, Zed Books, 2012) Heikki Patomäki nielenže ponúka zasvätenú analýzu krízy, ale taktiež uvádza jasné odporúčania ako sa z nej čo najlepšie dostať.

Patomäkiho argument je v mnohých ohľadoch klasickou keynesiánskou analýzou. Správne poukazuje, že v konečnom dôsledku bola globálna finančná kríza len spúšťačom dlhovej krízy. Nedostatočný dopyt nerovnomerne rozloženy naprieč Európskou úniou (EÚ) a neoliberálne nastavenie Hospodárskej a menovej únie (EMU) boli tým skutočným problémom. „Ťažkosti, pred ktorými stála Európska menová únia boli primárne spôsobené asymetriami v utváraní celkového dopytu v európskej politickej ekonomike ako celku, a tiež inštitucionálnym usporiadaním a obmedzeniami, ktoré boli zavedené Maastrichtskou zmluvou“ (s. 79). Úspešným riešením krízy, pre Patomäkiho, je následné vysporiadanie sa s otázkou dopytu. „Dostatočná úroveň efektívneho agregátneho dopytu je základnou požiadavkou pre zodpovedajúce reálne investície a hospodársky rast“ (s. 49).

Keď uvažuje o možných budúcich scenároch, Patomäki identifikuje tri odlišné alternatívy: „Podľa prvého scenára, neoliberálny európsky projekt bude pokračovať a prehlbovať sa; v druhom scenári, sa EÚ vyvinie do sociálno-demokratickej federácie štátov a svetových veľmocí; ale podľa tretieho scenára bude EÚ nasledovať transformáciu globálneho vládnutia a podporovať demokratické a sociálne ciele, vnímajúc sa ako súčasť oveľa širšieho celku“ (s. 108). Súčasné politiky EÚ okolo fiškálneho paktu a jeho zamerania sa na fiškálnu disciplínu, prvý scenár, sú pokladané za katastrofu. „Keď sa dostatočné množstvo štátov EÚ rozhodne zoškrtať verejné výdavky v tom istom čase, má to značný negatívny dopad na úroveň efektívneho agregátneho dopytu v rámci celej EÚ“ (s. 83). Druhý scenár, na úrovni EÚ, sociálno-demokratická federácia by bola v lepšej pozícii pri riešení problémov agregátneho dopytu rovnomerne rozloženého naprieč EÚ.

Skutočným riešením podľa Patomäkiho však spočíva v EÚ, ktorá by sa stala súčasťou demokratického globálneho keynesianizmu. To by zahŕňalo re-reguláciu finančných trhov v rámci nastavenia nových globálnych inštitúcií, možno zahŕňajúc aj globálnu centrálnu banku s cieľom riadiť obchodné deficity a prebytky. „Potrebné sú také mechanizmy globálneho vládnutia, ktoré môžu formovať dodávku peňazí do systému, vyrovnané prebytky a deficity na spravodlivom základe a riadiť zakladanie, stavbu a distribúciu hospodárskeho rastu“ (s. 168). Jeho vízia obsahuje svetový parlament zabezpečujúci demokratický ráz nového systému ako aj rešpektovanie ekologických otázok. Stručne povedané, „globálny keynesianizmus je prístupom, ktorý rámcuje otázky politiky verejného hospodárstva a celkovo politík na svetovej hospodárskej úrovni. Globálny keynesianizmus je zameraný na reguláciu globálnych vzájomných závislostí v takej podobe, aby produkoval stabilné a vysoké úrovne rastu, zamestnanosti a blahobytu pre každého a všade, simultánne. Globálny keynesianizmus je ekologicky zodpovednou doktrínou: vzájomné závislosti vlád by nemohli byť inak udržateľné.“ (s. 175)

Avšak, akokoľvek pôsobivá je Patomäkiho analýza a akokoľvek pekné by to bolo, mať „globálne Fínsko“ charakterizované rovnosťou, demokraciou a sociálnou spravodlivosťou, sú tu vážne nedostatky v historickom chápaní, ako aj v odporúčaniach pre budúcnosť. V prvom rade je to jeho (ne)porozumenie kapitalistickým spoločenským vzťahom vo výrobe, ktoré spôsobujú množstvo problémov v jeho analýze. V súlade s jeho keynesiánskym zameraním na úrovne dopytu a súvisiacimi otázkami distribúcie bohatstva, úplne prehliada spôsob vykorisťovania zakoreneného v spôsobe akým sa organizuje produkcia pri námezdnej práci a súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, ako aj súvisiacim fundamentálnym triednym konfliktom medzi prácou a kapitálom.

Odlišné chápanie kapitalistických spoločenských výrobných vzťahov má dopad na to, ako môžeme vysvetľovať súčasnú krízu v prvom rade. Radšej ako poukazovať na nedostatok regulácie (s. 37) a osobnej chamtivosti (s. 39), z historicky materialistického pohľadu je dôraz na štrukturálnu tendenciu kapitalizmu ku krízam. Fakt, že toľko finančných inštitúcií v USA sa rozsiahlym spôsobom zapojilo do trhu s rizikovými hypotékami nebol výsledok osobnej chamtivosti, ale dôsledok konkurenčného tlaku nútiaceho finančné inštitúcie dosahovať rovnako vysoké zisky ako konkurencia, ktorá sa zaoberala rizikovými hypotékami (pozri aj Corruption in the banking industry – the problem of a few „bad apples“? /Korupcia v bankovom priemysle - problém zopár „hnilých jabĺk“?/).

Navyše, triedna analýza ústi v úplne iné porozumenie toho, ako sa došlo ku keynesiánskemu kompromisu v industializovaných krajinách po druhej svetovej vojne. V kontraste k Patomäkiho skôr technokratickej vízii, v ktorej experti, rozumejúci tomu, ako funguje ekonomika, vymysleli systém riadenia, triedna analýza objasňuje, že sociálny štát bol výsledkom triedneho boja. Na pozadí studenej vojny a na báze silných odborových organizácií na národných úrovniach, ukutých v priemyselných konfliktoch na začiatku dvadsiateho storočia, mala práca úlohu vyvážiť spoločenskú silu kapitálu. Výsledkom bol kompromis, v ktorom kapitál udržal právo vlastniť výrobné prostriedky ako výmenu za stúpajúce mzdy a rozširujúci sa sociálny štát pre pracujúcich. Inými slovami, rovnováha moci v spoločnosti bola úplným základom. Keynesiánske idey ponúkali ekonomický vzorec na zavádzanie kompromisov v konkrétnych politikách.

To má jasné implikácie pre možnosti globálneho keynesianizmu. Skôr ako zavedenie nových inštitúcií globálneho vládnutia a technokratického konsenzu najlepšej keynesiánskej cesty vpred, je to rovnováha triednej moci, ktorá je žiadúca. Ale, o to tu rozhodne v tomto prípade nejde. Globalizácia dôkladne uplatnila dramatický nárast moci kapitálu, ktorá vychýlila rovnováhu síl na globálnej, ako aj národnej úrovni v prospech kapitálu. Nadôvažok, dominancia kapitálu bola hlavným motívom za neoliberálnym príklonom krajín v európskej integrácii od 80. rokov.

Lenže, ak by aj bola rovnováha medzi triednymi silami v spoločnosti na globálnej úrovni, je otázne či by bol globálny keynesianizmus priechodný v rámci všeobecného nastavenia kapitalizmu. Kapitalizmus sa vždy rozširuje smerom von pozdĺž línií nerovnomerného a kombinovaného vývoja. Štrukturálne, v záujme pokračovať v akumulácii nadhodnoty, sa kapitalizmus neustále musí obzerať po nových trhoch a lacnej pracovnej sile niekde inde. To však nevedie k rovnomernému vývoju, ale k vysoko nerovnému vývoju a narastajúcej nerovnosti medzi krajinami, ako aj v rámci krajín. Nakoniec, keynesiánsky kompromis medzi triedami v priemyselných krajinách môžeme pochopiť iba ak ho vidíme ako súčasť širšieho globálneho nastavenia. Kým bol dosiahnutý istý stupeň rovnosti v severských krajinách so sociálnym štátom, bolo to podmienené a založené na pokračujúcom vykorisťovaní globálneho Juhu, či už v oblasti ťažby nerastných surovín, alebo využívaním lacnej pracovnej sily z periférie. Podobne ako Nemecko, severské štáty ako Dánsko, Fínsko, Nórsko a Švédsko maju historicky exportom poháňaný rast, ktorým bol financovaný ich sociálny štát. Sú to tieto obchodné vzťahy, v ktorých sú produkty s vysokou pridanou hodnotou obchodované za produkty intenzívnej práce, čo presúva zisky z rozvojových do rozvinutých krajín. V skratke, štrukturálne, globálny keynesianizmus je jednoducho nemožný v rámci kapitalistických spoločenských vzťahov výroby a globálneho nerovnomerného a kombinovaného vývoja.

Konečne, analýza historického materializmu dáva jasné kontúry tomu, čo je potrebné pre životaschopnú alternatívnu cestu vpred. Skôr ako sa zameriavať na to, ako by mohla byť pozmenená distribúcia bohatstva globálnymi inštitúciami, dôraz by mal byť kladený na zmenu kapitalistických spoločenských vzťahov výroby, „hidden abode (slepého bodu)“ v rámci ktorého sa deje vykorisťovanie. Je to systém súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a námezdnej práce, ktorý musí byť zmenený. Iba zospoločenštením výrobných prostriedkov môžeme prekonať vykorisťovanie a nerovnosť.

Prof. Andreas Bieler
Professor of Political Economy
University of Nottingham/UK
Andreas.Bieler@nottingham.ac.uk

Personal website: http://andreasbieler.net

[ zdroj: http://andreasbieler.blogspot.no/2013/09/democratic-global-keynesianism-as-way.html?m=1 ]

1 komentár: