streda, 25. septembra 2013

Problémy v raji

SLAVOJ ŽIŽEK | London Review of Books
Globálny protest

Vo svojich raných prácach opísal Marx situáciu v Nemecku ako takú, v ktorej je jedinou odpoveďou na jednotlivé problémy univerzálne riešenie: svetová revolúcia. Je to výstižné vyjadrenie rozdielu medzi reformistickým a revolučným obdobím: v reformistickom období ostáva globálna revolúcia snom, ktorý ak niečo dokáže, tak je to to, že pridáva váhu pokusom o lokálnu premenu vecí; v revolučnom období sa stáva zrejmým, že sa nič nezlepší bez radikálnej globálnej zmeny. V tomto čisto formálnom zmysle bol rok 1990 revolučným rokom: bolo jasné, že čiastkové problémy komunistických štátov zmenu nespravia a že bol potrebný celkový zlom, aby sa vyriešili dokonca i také každodenné problémy ako zabezpečenie toho, aby ľudia mali dostatok jedla.

Kde sa dnes nachádzame s ohľadom k tomuto rozdielu? Sú problémy a protesty posledných rokov signálmi blížiacej sa globálnej krízy, alebo sú to len malé prekážky, s ktorými sa možno vysporiadať prostredníctvom lokálnych zásahov? Najvýznamnejšou vecou na týchto výbuchoch je, že sa nedejú len, alebo dokonca primárne, v slabinách systému, ale na miestach, ktoré boli doposiaľ vnímané ako príbehy úspechu. Vieme prečo ľudia protestujú v Grécku či Španielsku; no prečo sú problémy v takých prosperujúcich či rýchlo sa rozvíjajúcich krajinách ako Turecko, Švédsko či Brazília? S pohľadom nazad môžeme vnímať Chomejního revolúciu v 1979 ako originálne ´problémy v raji´, vzhľadom na to, že sa udiala v krajine, ktorá bola na rýchlej ceste pro-západnej modernizácie, a najvernejším spojencom Západu v regióne. Možno nie je tak všetko v poriadku s naším poňatím raja.

Pred súčasnou vlnou protestov bolo Turecko samotným modelom štátu schopným skombinovať prosperujúcu liberálnu ekonomiku s umierneným islamizmom, pripraveným pre Európu, vítaným kontrastom k ´európskejšiemu´ Grécku, chytenému v ideologickom močiari a usilujúcom o ekonomickú sebadeštrukciu. Je pravda, že tu a tam sa objavovali zlovestné signály (Turecké popieranie arménskeho holokaustu; zatýkanie novinárov; nevyriešený status Kurdov; výzvy po väčšom Turecku, ktoré by obnovilo tradíciu Otomanskej ríše; občasné zavádzanie náboženských zákonov), no tie sa vypúšťali z hlavy ako malé škvrny, ktorým by sme nemali dovoliť poškvrniť celkový obraz.

Nato explodovali protesty na Taksimskom námestí. Každý vie, že plánovaná premena parku, ktorý hraničí s Taksimským námestím v strede Istanbulu, na nákupné centrum, nebola tým, proti čomu boli protesty „v skutočnosti“, a že narastal omnoho hlbší nepokoj. Rovnako to platilo pre protesty v Brazílii v polovici júna: tie spustilo malé zvýšenie ceny verejnej dopravy, no pokračovali dokonca aj potom, ako bol tento krok zrušený. Tu taktiež protesty vybuchli v krajine, ktorá si –prinajmenšom podľa médií- užívala ekonomický boom a mala veľa dôvodov na to cítiť sa do budúcnosti sebaisto. V tomto prípade boli protesty zjavne podporované prezidentkou, Dilmou Rousseffovou, ktorá sa nimi cítila byť potešená.

Je rozhodujúce, aby sme nenazerali na turecké protesty len ako na vystúpenie sekulárnej občianskej spoločnosti voči autoritárskemu islamistickému režimu podporovanému tichou moslimskou majoritou. To, čo komplikuje obraz protestov je ich anti-kapitalistické jadro: protestujúci intuitívne cítia, že voľnotrhový fundamentalizmus a fundamentalistický islam sa navzájom nevylučujú. Privatizácia verejného priestoru islamistickou vládou ukazuje, že tieto dve formy fundamentalizmu dokážu pracovať ruka v ruke: to je jasným signálom, že ´večný´ zväzok medzi demokraciou a kapitalizmom sa blíži k rozvodu.

Je tiež dôležité rozpoznať, že protestujúci nesledujú žiaden identifikovateľný ´skutočný´ cieľ. Protestujúci nie sú ´v skutočnosti´ proti globálnemu kapitalizmu, ´v skutočnosti´ proti náboženskému fundamentalizmu, ´v skutočnosti´ za občianske slobody a demokraciu, či ´v skutočnosti´ za žiadnu jednotlivú vec. Väčšina tých, ktorí sa podieľali na protestoch si je vedomých nejasného pocitu znepokojenia a nespokojnosti, ktorý udržiava a spája rozličné špecifické požiadavky. Boj za pochopenie protestov nie je len epistemologický, s novinármi a teoretikmi snažiacimi sa vysvetliť ich skutočný obsah; je to tiež ontologický boj o vec samotnú, ktorá sa deje v protestoch samotných. Je to len boj proti skorumpovanej mestskej administratíve? Je to boj proti autoritárskej islamistickej vláde? Je to boj proti privatizácii verejného priestoru? Otázka je otvorená, a to, ako sa na ňu odpovie, bude závisieť na výsledku prebiehajúceho politického procesu.

V roku 2011, keď vypukli protesty po celej Európe a na Blízkom východe, trvali mnohí na tom, že ich netreba brať ako príklady jedného svetového hnutia. Namiesto toho, tvrdili, bol každý reakciou na špecifickú situáciu. V Egypte chceli protestujúci to, proti čomu v iných krajinách hnutie Occupy protestovalo: ´slobodu´ a ´demokraciu´. Dokonca medzi moslimskými krajinami jestvovali podstatné rozdiely: Arabská jar v Egypte bola protestom proti skorumpovanému pro-západnému režimu; zelená revolúcia v Iráne, ktorá začal v 2009 bola proti autoritárskemu islamizmu. Je ľahké vidieť, ako sa takáto partikularizácia protestov páči obrancom statusu quo: niet žiadnej hrozby proti globálnemu poriadku ako takému, je len séria oddelených lokálnych problémov.

Globálny kapitalizmus je komplexným procesom, ktorý zasahuje odlišné krajiny rozličnými spôsobmi. To, čo protesty spája, popri všetkej ich odlišnosti, je, že to všetko sú reakcie na odlišné aspekty kapitalistickej globalizácie. Všeobecnou tendenciou dnešného globálneho kapitalizmu je ďalšie rozširovanie trhu, postupné zaberanie verejného priestoru, redukcia verejných služieb (zdravotná starostlivosť, vzdelanie, kultúra), a stále viac autoritárskejšia politická moc. V tomto kontexte protestujú Gréci proti vláde medzinárodného finančného kapitálu a svojmu vlastnému skorumpovanému a neúčinnému štátu, ktorý je menej a menej schopný poskytovať sociálne služby. V tomto kontexte tiež protestujú Turci proti komercionalizácii verejného priestoru a proti náboženskému autoritárstvu; Egypťania protestujú proti režimu podporovanému Západnými mocnosťami; a Iránci protestujú proti korupcii a náboženskému fundamentalizmu, a tak podobne. Žiaden z týchto protestov nemožno zredukovať na jednu tému. Všetky majú dočinenia so špecifickou kombináciou aspoň dvoch tém, jednou ekonomickou (od korupcie po neefektivitu samotného kapitalizmu), druhú politicko-ideologickú (od požiadavky za demokraciu po požiadavku zvrhnutia konvenčnej demokracie viacerých strán). To isté platí pre hnutie Occupy. Pod hojnými (často zmätenými) stanoviskami malo hnutie dve základné črty: prvá, nespokojnosť s kapitalizmom ako systémom, nielen s jeho jednotlivými lokálnymi deformáciami; druhá, uvedomenie, že inštitucionalizovaná forma reprezentatívnej multistraníckej demokracie nie je vybavená na boj s excesmi kapitalizmu, t.j. demokracia musí byť znovuvynájdená.

Len preto, že základnou príčinou protestov je globálny kapitalizmus, neznamená to, že jediným riešením je jeho priame zvrhnutie. Už ani nie je užitočné sledovať pragmatickú alternatívu, ktorou je vysporiadať sa s jednotlivými problémami a čakanie na radikálnu transformáciu. To ignoruje fakt, že globálny kapitalizmus je nevyhnutne nekonzistentný: trhová sloboda ide ruka v ruke s podporou USA pre svojich vlastných farmárov; kázanie demokracie ide ruka v ruke s podporou Saudskej Arábie. Táto nekonzistentnosť otvára priestor pre politickú intervenciu: všade, kde je globálny svetový systém nútený porušiť svoje vlastné pravidlá, je príležitosť trvať na tom, aby sa podľa týchto pravidiel riadil. Požadovať konzistentnosť na strategicky vybraných miestach, kde si systém nemôže dovoliť byť konzistentný, znamená vyvíjať tlak na celý systém. Umenie politiky spočíva vo vytváraní jednotlivých požiadaviek, ktoré, i keď ostávajú úplne realistické, útočia na jadro hegemonickej ideológie a implikujú omnoho radikálnejšiu zmenu. Takéto požiadavky, popritom ako sú reálne a legitímne, sú fakticky nemožné. Obamov návrh na všeobecnú zdravotnú starostlivosť bol takým prípadom, čo je príčinou toho, prečo boli reakcie tak ostré.

Politické hnutie začína s myšlienkou, niečím o čo treba usilovať, no časom táto myšlienka nadobudne hlbokú premenu – nielen taktické prispôsobenie sa, ale i podstatnú redefiníciu -, pretože samotná myšlienka sa stane súčasťou procesu: bude naddeterminovaná.* Povedzme, že revolta začína požiadavkou po spravodlivosti, možno vo forme výzvy zrušenia nejakého zákona. Keď sa ľudia do tejto veci hlboko zaangažujú, uvedomia si, že zabezpečenie skutočnej spravodlivosti si bude žiadať omnoho viac než len vyhovenie ich počiatočnej požiadavke. Problémom je definovať v čom presne spočíva to ´omnoho viac´. Liberálno-pragmatický pohľad je, že problémy je možné riešiť postupne, jeden za druhým: ´Ľudia v Rwande práve zomierajú, tak zabudnite na anti-imperialistický boj, zabráňme len tomuto zabíjaniu´; alebo ´Musíme bojovať s chudobou a rasizmom tu a teraz, nečakať na kolaps globálne kapitalistického poriadku.´ John Caputo už dávnejšie vo svojej práci After the Death of God (2007) argumentoval týmto spôsobom:

Bol by som dokonale šťastný, ak by boli radikálne ľavicoví politici v USA schopní zreformovať systém tak, že by zabezpečili všeobecnú zdravotnú starostlivosť, efektívne prerozdelili bohatstvo rovnejšie podľa revidovaného daňového systému, skutočne obmedzili financovanie kampaní, udelili volebné právo všetkým voličom, zaobchádzali s prisťahovanými pracujúcimi humánne, a vytvorili zahraničnú politiku, ktorá by integrovala americkú moc vrámci medzinárodnej komunity atď., t.j. zasiahli v rámci kapitalizmu prostredníctvom vážnych a ďalekosiahlych reforiem... Ak by sa po tom všetkom Badiou a Žižek sťažovali, že by sa tu stále zakrádalo nejaké monštrum zvané Kapitalizmus, bol by som nútený privítať toto monštrum zívaním.

Problémom tu nie je Caputov záver: ak by sa to všetko dalo dosiahnuť v kapitalizme, tak prečo v ňom neostať? Problémom je daná premisa, že to všetko je možné dosiahnuť v globálnom kapitalizme v jeho súčasnej forme. Čo ak tieto poruchy kapitalizmu vymenované Caputom nie sú len náhodilými odchýlkami, ale štrukturálnymi nutnosťami? Čo ak je Caputov sen snom univerzálneho kapitalistického poriadku bez jeho symptómov, bez kritických bodov, v ktorých sa ukazuje jeho ´potlačená pravda´?

*

Súčasné protesty a revolty udržiava kombinácia prekrývajúcich sa požiadaviek, čo sa považuje za ich silu: bojujú za ´normálnu´, parlamentnú demokraciu proti autoritárskym režimom; proti rasizmu a sexizmu, predovšetkým keď sú namierené voči imigrantom a utečencom; proti korupcii v politike a biznise (priemyselné znečistenie životného prostredia atď); za sociálny štát proti neoliberalizmu; a za nové formy demokracie, ktoré siahajú za multistranícke rituály. Taktiež spochybňujú globálny kapitalistický systém ako taký a snažia sa udržať nažive myšlienku spoločnosti po kapitalizme. Tu sa treba vyvarovať dom pascám: falošný radikalizmus (´to, na čom naozaj záleží, je odstránenie liberálno-parlamentného kapitalizmu, všetky boje sú sekundárne´), no tiež falošného gradualizmu (´práve teraz by sme mali bojovať proti vojenskej diktatúre a za základnú demokraciu, všetky sny o socializme by mali byť nateraz dané bokom´). Tu nie je hanba pripomenúť si maoistické rozdelenie medzi hlavnými a sekundárnymi antagonizmami , medzi tými, na ktorých záleží nakoniec a tými, ktoré dominujú teraz. Sú situácie, pri ktorých trvať na hlavnom antagonizme znamená prepásť príležitosť uštedriť dôležitú ranu v boji.

Iba politika, ktorá berie plne do úvahy komplexnosť naddeterminácie si zaslúži pomenovanie stratégia. Keď sa pustíme do špecifického boja, rozhodujúcou otázkou je: ako ovplyvní naše zapojenie či nezapojenie sa doň iné boje? Všeobecným pravidlom je, že keď začne revolta proti polodemokratickému režimu útlaku, tak ako v prípade Blízkeho východu v roku 2011, je ľahké mobilizovať veľké davy sloganmi – za demokraciu, proti korupcii atď. No čoskoro budeme čeliť ťažším voľbám. Keď revolta uspeje v počiatočnom zámere, dôjdeme k tomu, že to, čo nám skutočne vadí (nedostatok slobody, naše poníženie, úpadok, biedne vyhliadky) pretrváva v novej maske, takže sme nútení rozpoznať, že chyba bola v samotnom stanovenom cieli. To môže znamenať dospenie k tomu, že samotná demokracia je formou neslobody, alebo že musíme žiadať viac, než len púhu politickú demokraciu: sociálny a ekonomický život musí byť taktiež demokrativizovaný. V skratke, to, čo sme najprv považovali za zlyhanie nedostatočného aplikovania vznešeného princípu (demokratická sloboda) je fakticky zlyhaním inherentným v tomto samotnom princípe. Toto uvedomenie – že zlyhanie môže byť inherentné v princípe, za ktorý bojujeme – je veľkým krokom v politickom vzdelávaní.

Predstavitelia vládnucej ideológie uvoľňujú celý ich arzenál, aby nám zabránili dosiahnuť radikálny záver. Hovoria nám, že demokratická sloboda prináša svoju vlastnú zodpovednosť, že prichádza za určitú cenu, že je nezrelé očakávať od demokracie priveľa. V slobodnej spoločnosti, vravia, sa musíme správať ako kapitalisti investujúci do vlastných životov: ak nedokážeme priniesť nevyhnutné obete, ak to akýmkoľvek spôsobom nenaplníme, nemôžeme za to viniť nikoho, okrem nás. V priamejšom politickom zmysle sledovali USA dôsledne stratégiu kontroly škôd vo svojej zahraničnej politike tak, že presmerovávali ľudové vzbury do prijateľných parlamentno-kapitalistických foriem: v Južnej Afrike po apartheide, na Filipínach po páde Marcosa, v Indonézii po Suhartovi atď. Toto je priestor kde začína skutočná politika: otázka je, ako pokračovať ďalej po tom, ako skončila prvá, vzrušujúca vlna zmien, ako spraviť ďalší krok bez podľahnutia ´totalitárnemu´ zvodu, ako ísť za Mandelu bez toho, aby sme sa stali Mugabem.

Čo by to znamenalo v konkrétnom prípade? Porovnajme dve susedné krajiny, Grécko a Turecko. Na prvý pohľad sa môžu zdať ako celkom odlišné: Grécko je uväznené v ničivej politike úsporných opatrení, zatiaľ čo si Turecko užíva ekonomický boom a vystupuje ako nová regionálne superveľmoc. No čo ak každé Turecko vytvára a obsahuje svoje vlastné Grécko, svoje vlastné ostrovčeky biedy? Ako to podal Brecht v ´Hollywoodskych elégiách´:

Hollywoodska dedina bola plánovaná podľa predstáv
Aké majú ľudia v týchto oblastiach o nebi. V týchto oblastiach
Došli k záveru, že Boh
Požadujúci nebo a peklo, nepotrebuje
Naplánovať dve vlády, ale
Len jednu: nebo. To
Slúži neprosperujúcim, neúspešným
Ako peklo.


To dostatočne dobre opisuje dnešnú ´globálnu dedinu´: len to použite na Katar či Dubaj, ihriská bohatých, ktoré sú závislé na podmienkach blížiacich sa otroctvu pre prisťahovaných pracujúcich. Bližší pohľad odhaľuje podobnosti medzi Tureckom a Gréckom: privatizácia, zaberanie verejného priestoru, rozklad sociálnych služieb, vzostup autoritárskej politiky. Na elementárnom stupni sú grécki a tureckí protestujúci zapojení do rovnakého boja. Skutočná cesta by bola skoordinovať tieto dva boje, odmietnuť ´patriotické´ pokušenia, zanechať historické nepriateľstvo dvoch krajín a hľadať priestor pre solidaritu. Budúcnosť protestov od nich môže závisieť.


* Vo svojom Predslove Ku kritike politickej ekonómie Marx napísal (svojim najhorším evolucionistickým spôsobom), že ľudstvo si dáva len také úlohy, ktoré je schopné vyriešiť. Čo ak by sme toto konštatovanie obrátili a povedali, že ľudstvo si pravidelne stavia také úlohy, ktoré nedokáže vyriešiť, a tým pádom spúšťa nepredvídateľný proces, ktorého smerovaním sa redefinuje samotná úloha?


[ Zdroj: http://www.lrb.co.uk/v35/n14/slavoj-zizek/trouble-in-paradise ]

3 komentáre:

  1. My zvladneme vsetko ale pojde nam to lahsie s otvorenym Srdcom a na to nieje treba vela staci ak si zo Srdca budeme priat aby sa nam Srdiecko otvorilo ved ono tu len na toto caka : )
    svetlo v Dusi Bytosti drahe

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. srdiecko mam otvorene uz davno... a kapitalizmus na to serie

      Odstrániť
    2. ...ten, kto toto nevidi je mimo...":O)
      jBSt

      Odstrániť