utorok, 10. septembra 2013

Sme príliš mladí na to, aby sme zomreli

Mal obuté svoje staré kolieskové korčule. Rezal vzduch večerného mesta. Zľahka preskakoval pukliny v chodníku. V slúchadlách mu naskočila skladba z jeho výberu k nočnému presunu mestom. Cesta bola prázdna, zoskočil z nízkeho obrubníka a prechádzal z jedného kužeľa svetla pouličnej lampy pod ďalší.

„Nikto nechce vojnu“, spieval hlas. „Lebo sme príliš mladí, aby sme umreli. A tak veľa ľudí videlo svojich bratov usmažiť sa. A kvôli akému motívu? V tomto šialenstve. Rozplakali ste mojich bratov a sestry. Takže tentokrát, politici, držte sa v úzadí! Lebo my sme príliš mladí, aby sme umreli.“

Cestu mu skrížila dodávka. Brzdy zaškrípali. Vybehli traja muži a zrazili ho k zemi. Hlaveň mu vtlačili medzi lopatky. „Za Boha a za národ!“, kričali. Boli to muži, ktorí si prišli vziať späť svoju krajinu. Silno žmúril a v ušiach cez tep svojho srdca počul:

„Aká je odpoveď na naše problémy? Myslím, že sme zašli priďaleko. Malé deti, ktoré ešte nepreriekli slovo a aj tak musia zomrieť. Nebude to trvať dlho a budeme tancovať ako teraz, aby sme napravili tento smutný svet. Takže nemaj strach. Netráp sa už. Lebo my sme príliš mladí, aby sme umreli.“

Ruky držal nad zemou. Z vaku mu vysypali na cestu jeho obsah. Ryžu, fazuľu, krabicu mlieka, konzervy, cukor, červený sprej a letáky za mier. Sáčky sa potrhali, mlieko vytieklo.

„Všetko zmizne, keď padne bomba. Môžu nás politici uistiť, že bude zas všetko v poriadku? Lebo tu stojím a predpokladám, že nikto nechce vojnu. Je príliš veľa ľudí, ktorí sa modlia, aby prišli len na to, či tu budú aj zajtra. No súčasné vlády a vodcovia v dezilúzii s tak prázdnymi sľubmi, ktorí nás len zriedkakedy nakŕmia, nás stavajú k múru. Či na nás už vôbec nezáleží?“

Spúšť jemne cvakla a guľka vydala tupý zvuk pri strete s asfaltom. So slúchadiel bol počuť slabnúci hlas:

„Vieš sa rozhodnúť, či si hypnotizovaný? Vieš, na ktorej strane stojíš? Lebo, keď to padne, vezme nás to všetkých. Musíme vedieť, čo žiadame. Nikdy neklamem, nepočuješ ich plakať? Prichádzajúc z výšky. Lebo my sme príliš mladí, aby sme zomreli.“

Muži sa strhli na hukot. Nad hlavami im preleteli strely. Nad jeho sídliskom sa rozžiaril žeravý kúdol, ktorý osvetlil ich škeriace sa tváre.



Môžete podporiť na vybrali.sme.sk

1 komentár: