streda, 11. septembra 2013

V Sýrii prebieha pseudo-zápas

SLAVOJ ŽIŽEK | The Guardian
Prebiehajúci boj, ktorého sme svedkami, je falošný, chýba v ňom radikálne emancipačná opozícia jasne rozoznateľná v Egypte

Všetko to, čo bolo falošné na idei a praxi humanitárnych zásahov explodovalo v kondenzovanej forme v Sýrii. Fajn, máme tu zlého diktátora, ktorý (údajne) používa jedovatý plyn voči obyvateľstvu vlastného štátu – ale kto stojí v opozícii režimu? Vyzerá to tak, že čokoľvek ostalo z demokraticko – sekulárneho odporu je dnes viac menej utopené v zmesi skupín fundamentalistických islamistov podporovaných Tureckom a Saudskou Arábiou so silným zastúpením al–Kájdy v pozadí.

Čo sa týka Bašara al–Assada, jeho Sýria prinajmenšom predstierala, že je sekulárnym štátom, takže niet divu, že kresťania a iné menšiny majú dnes tendenciu byť na jeho strane proti sunnitským rebelom. V krátkosti, máme dočinenia s podivným konfliktom, len málo pripomínajúcim líbyjské povstanie proti plukovníkovi Kaddáfimu – neexistujú tu žiadne jasné politické stávky, žiadne známky širokej emancipačno–demokratickej koalície, len komplexná sieť náboženských a etnických zoskupení predurčených vplyvom superveľmocí (USA a západnej Európy na jednej strane, Ruskom a Čínou na druhej). V takýchto podmienkach, akákoľvek priama intervencia znamená politické šialenstvo s nepredvídateľnými rizikami – napríklad, čo ak by sa po páde Assada dostali k moci radikálni islamisti? Takže, zopakujú USA ich chybu z Afganistanu a vyzbroja budúce kádre al– Kájdy a Talibanu?

V tak neprehľadnej situácii môže byť vojenský zásah odôvodnený iba krátkodobým samo–deštrukčným oportunizmom. Mravné rozhorčenie vyvolané za účelom poskytnutia racionálneho pozadia pre nutkanie k zásahu („Nemôžeme dovoliť použitie jedovatého plynu proti civilnému obyvateľstvu!“) je falošné. Zoči–voči čudnej etike, ktorá ospravedlňuje pridanie sa na stranu jednej fundamentálno–kriminálnej skupiny proti druhej, nemôžeme nesympatizovať s reakciou Rona Paula na obhajobu silného zásahu Johnom McCainom: „S takýmito politikmi, kto potrebuje teroristov?“

Situácia v Sýrii by mala byť porovnávaná so situáciou v Egypte. Teraz, keď sa egyptská armáda rozhodla prelomiť patovú situáciu a vyčistiť verejný priestor od islamských demonštrantov, čo vyustilo v stovky, možno tisíce mŕtvych, by sme mali urobiť krok späť a zamerať sa na chýbajúcu tretiu stranu tohto konfliktu: kde sú zástupcovia protestov z Tahrirského námestia spred dvoch rokov? Nie je ich rola dnes zvláštne podobná role Moslimského bratstva vtedy – prekvapených nečinných divákov? S vojenským prevratom v Egypte to vyzerá, akoby sa kruh akýmsi spôsobom uzavrel: demonštranti, ktorí zvrhli Mubaraka, požadujúc demokraciu, pasívne podporili vojenský prevrat, ktorý zneuctil demokraciu ... čo sa tu deje?

Najobyčajnejšie vysvetlenie ponúka, medzi inými, Francis Fukuyama: protestné hnutie, ktoré zvrhlo Mubaraka bolo prevažne vzburou vzdelanej strednej triedy s robotníkmi a poľnohospodármi zredukovanými do role (sympatizujúcich) divákov. Ale akonáhle sa brány demokracie otvorili, Moslimské bratstvo, ktorého sociálnou základňou je chudobná väčšina, vyhralo demokratické voľby a sformovalo vládu, v ktorej dominovali moslimskí fundamentalisti, takže, pochopiteľne, pôvodné jadro sekulárnych protestov sa otočilo proti nim a bolo pripravené podporiť aj vojenský prevrat ako cestu ako ich zastaviť.

Ale takto zjednodušený pohľad prehliada kľúčový prvok protestného hnutia: výbuch rôznorodých organizácií (študentov, žien a robotníkov), v ktorom občianska spoločnosť začala artikulovať jej záujmy mimo rámca štátnych a náboženských inštitúcií. Táto široká sieť nových sociálnych jednotiek, oveľa viac, než zvrhnutie Mubaraka, je hlavným prínosom arabskej jari; je to prebiehajúci proces, nezávislý na veľkých politických zmenách ako je prevrat; ide hlbšie ako nábožensko/liberálne delenie.

Aj v prípade jasne fundamentalistických hnutí by sme mali byť pozorní, aby sme neprehliadli ich sociálnu zložku. Taliban je bežne prezentovaný ako fundamentalistická islamská organizácia terorom presadzujúca svoju vládu – avšak, keď na jar v 2009 obsadili údolie Swat v Pakistane, New York Times napísali, že vyvolali „triednu vzburu, ktorá zneužíva hlboké pukliny medzi malými skupinami majetných vlastníkov pôdy a ich nájomníkov bez pôdy.“ Ak ale „využitím“ nepriaznivej situácie poľnohospodárov Taliban „(zvýšil) obozretnosť o riziku pre Pakistan, ktorý ostáva naďalej feudálny“, čo bránilo liberálnym demokratom v Pakistane ako aj USA podobnému „využitiu“ situácie a pokúsiť sa pomôcť poľnohospodárom bez pôdy? Smutným dôsledkom tohto opomenutia je, že feudálne sily v Pakistane sú „prirodzeným spojencom“ liberálnej demokracie ... Jedinou cestou pre občiansko–demokratických protestujúcich, aby neboli nahradení náboženskými fundamentalistami, je teda prijať omnoho radikálnejšiu agendu sociálnej a ekonomickej emancipácie.

A to nás privádza späť k Sýrii: boj, ktorý tam prebieha je v konečnom dôsledku falošný. Jedinou vecou, ktorú treba mať na mysli je, že tomuto pseudo–boju sa darí kvôli chýbajúcej tretej, silnej, radikálno–emancipačnej opozície, ktorej prvky boli jasne prítomné v Egypte. Ako sme zvykli hovorievať takmer pred polstoročím, nemusíme byť meteorológom, aby sme vedeli, ktorým smerom fúka vietor v Sýrii: k Afganistanu. Aj keby Assad nejako vyhral a stabilizoval situáciu, jeho víťazstvo pravdepodobne splodí výbuch podobný talibanskej revolúcii, ktorý sa preženie Sýriou v nasledujúcich rokoch. Čo nás môže zachrániť pred touto víziou je iba zradikalizovanie boja za slobodu a demokraciu na boj za sociálnu a ekonomickú spravodlivosť.

Takže, čo sa deje v týchto dňoch v Sýrii? Vlastne nič mimoriadne, okrem toho, že Čína je o krok bližšie, aby sa stala novou svetovou superveľmocou, kým jej konkurenti sa navzájom dychtivo oslabujú.

zdroj: http://www.theguardian.com/commentisfree/2013/sep/06/syria-pseudo-struggle-egypt

2 komentáre:

  1. prosím, nečtěte manipulativní guardian, najděte si alternativní zdroje a kvalitní analýzy! fukuyama se těžce mýlí ohledně egypta, jako se mýlil vždy ohledně čehokoliv, o sýrii filosof-maskot žižek neví téměř nic, o libyi vůbec nic, kdyby raději zůstal u freudovských analýz hollywoodské produkce...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Fukuyama je v článku kritizovaný.
      Aké "alternatívne" zdroje konkrétne myslíte a akého "skutočného" filozofa odporúčate?

      Odstrániť