piatok, 18. októbra 2013

Akú pravdu nám zvestoval Jan Hus

Čochvíľa ubehne už 600 rokov od upálenia kňaza a učenca Jana Husa. S blížiacim sa výročím prebehla v Košiciach vo Východoslovenskom múzeu prednáška s výstavou, trvajúcou až do 5. novembra.

Riaditeľ Husitského múzea v Tábore Dr. Jakub Smrčka, najlepšie vystihol pnutie medzi pravdou a interpretáciou v odkaze Husa: „Byl člověkem své doby, ale současně mužem, který jí mravně přesahoval a přesahuje dodnes.

Aké je vlastne jadro jeho odkazu, ak bol privlastňovaný každou novou dobou s jej špecifickými smermi? Už v 16. storočí bol aj pre povesť reformátora cirkvi považovaný za predchodcu zakladateľa protestantizmu Martina Luthera, čo Dr. Smrčka doložil dobovým zobrazením Husa v podobe malej horiacej husi, ktorá sa mala ako bájny Fénix znova narodiť v labuti, symbolizujúcej Luthera. V 19. storočí sa Husovi dostalo liberálneho ocenenia ako postavy bojujúcej za slobodu svedomia a proti tmárstvu. Masarykovská interpretácia ho vyzdvihovala pri národnej emancipácii na počiatku československej republiky. Pre komunistov sa zas stal dejinným predobrazom revolúcie.

Kde sa teda máme zastaviť pri hľadaní “pravého“ odkazu Jana Husa? Ktorý pohľad je ten správny? A čo ak nie je úplne správny žiaden, na čo by nás mohli neustále upozorňovať historici pátrajúci po faktografií? Pri ekumenickom dialógu sa dnes prijíma aj význam Husa pre katolicizmus. Pri hľadaní skutočného jadra alebo podstaty kresťanstva by sme mohli ísť k Ježišovi a Husa opomenúť ako dobovú deviáciu (Napokon, ako sa uvádza v bulletine k výstave, na počiatku 15. storočia bol rozsudok najvyššieho orgánu cirkvi prijatý bez protestov, niekedy aj s uspokojením.) Ježiš však kresťanstvo nezaložil, potreboval apoštola Pavla z Tarzu, aby sa tak stalo. Takže opäť interpretácia (Ježišovho učenia, života)?

Napriek tomu myslím, že sme ďaleko od toho, aby sme interpretácie brali len ako rozličné pohľady na vec, v ktorých je len za mak pravdy. Pri nových interpretáciách totiž dochádza k transsubstanciácii myšlienok, teda fundamentálnej premene ich charakteru na nový obsah. Tí, ktorí pochybujú, či po presadení do novej pôdy z myšlienok ešte niečo ostalo, by si mali spomenúť na heslo „Pravda víťazí“, tvoriace súčasť doprovodných hesiel zamatovej revolúcie 1989. V tejto skrátenej podobe vystupuje na zástave Českej republiky už od roku 1920, no každý historik vám povie, že celé pôvodné znenie je „Pravda Páně zvítězí“. Čiže, ak by sme ostávali u pôvodného hesla husitov vzťahujúceho sa výhradne na náboženskú emancipáciu, nemohlo by sa nikdy stať údernou inšpiratívnou súčasťou zamatovej revolúcie.

Klérus si dnes chce privlastniť Husa a prezentovať odkaz Pravdy ako previazaný s Bohom. Tým sa zároveň stavia na stupienok nepoškvrneného subjektu, chráneného blízkosťou svojho Najvyššieho. To je však omyl, pretože už samotný Hus svedčil o tom, že duchovenstvo ľudsky morálne bahno neobchádza. Implicitne to bolo prítomné pri jeho vystupovaní proti predávaniu odpustkov, proti posväcovaniu krížových výprav, či vôbec súhlasom s praxou prijímania podobojí, ktorá dáva pri rituáli eucharistie náboženských vodcov naroveň s laickými veriacimi. Napokon – pred Bohom sú si všetci rovní.

Nezabúdajme ani na jeho požiadavku trestania hriechov bez výnimky stavu. Toto všetko robil Hus nie z trucovitej rebélie, či aby ohrozil inštitúciu cirkvi, ale úprimného presvedčenia o správnosti svojho konania, ktoré vnímal ako v plnom súlade s učením, od ktorého sa vzdialili práve tí mlčiaci ostatní.

Ako už pripomenula aj Ilona Švihlíková, dnes a vždy nájdeme hrdinov idúcich v jeho šľapajách, pre ktorých je pravda silnejšia ako dobové inštitúcie, zvyky či autority. Na Slovensku tak vnímame v sakrálnom svete arcibiskupa Róberta Bezáka, ktorý sa nehodlal zmieriť s cirkevnou spreneverou financií a majetku svojho predchodcu a krytím ich okolia. V svetskom svete sa ním stal Edward Snowden, bývalý agent CIA, ktorý sa vo vnútornom rozpore rozhodol zverejniť neoprávnenosť zásahov do súkromia a slobody nás všetkých jeho zamestnávateľom. To, spolu s mnohými ďalšími príkladmi, dosvedčuje, že bez ohľadu na dobu alebo systém sa v človeku pod nánosmi sebeckosti a neosobných zákonov, ozýva vnútorný hlas, Sokratovo daimonion, čo mu ani pri veľkej osobnej dani ďalej nedovolí správať sa ako ostatní a súhlasiť s neprávosťou.

Môžete podporiť na vybrali.sme

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára