pondelok, 7. októbra 2013

Deti, blázni a filozofi hovoria vždy pravdu

Hovorí sa, že deti, blázni a filozofi hovoria vždy pravdu. Zrejme ich spája to, že prinášajú pravdu, ktorá iným pripadá nepríjemne, či otravne.

Douglas Adams načrtol rozsah problematiky filozofov v titule jednej zo svojich paródií na sci-fi – Život, vesmír a vôbec. V knihe sa dozvedáme, že odpoveď na večnú otázku zmyslu je presne „42“. Tento výsledok ironicky vyjadruje prínos vedy. Veda sa totiž dokáže overiteľným spôsobom napokon víťazoslávne dopracovať k určitej neutrálnej hodnote, či číslu, ktoré ale paradoxne nedokáže posunúť naše pochopenie o tom, ako sa veci vlastne majú pre nás. Vezmime si meranie telesnej teploty. Prvotriedne teplomery dokážu merať až s presnosťou +/- 0,1°C, no ani tie mi nedajú odpoveď na to, či som chorý, resp. ako sa mám zachovať. Okrem toho, že telesná teplota človeka kolíše počas dňa, mení sa s vekom a rozmedzie normálnych hodnôt sa pohybuje okolo 37°C. Na to, aby som zistil viac, potrebujem napríklad poznať zvyčajnú teplotu dotyčného, poprípade ju dať pre určenie diagnózy do súvisu s ostatnými faktormi. Horúčka býva autoimunitnou reakciou tela, preto nemožno jednoznačne určiť, či sa ju treba vždy snažiť zraziť... a pod.

Jednou z najmarkantnejších aplikácií vedy, ktorá otriasla dovtedajším poňatím sveta, je nepochybne Darwinova evolučná teória. Opäť tu však máme prípad odpovede bez otázky. Totiž: čo (by) sme chceli evolučnou teóriou dokázať? Chápeme Darwinov objav ako potvrdenie domnienky, že v prírode vyhráva silnejší, dáme teda za pravdu fašistom a aplikujeme to aj v spoločnosti? Alebo to naopak znamená, že ostáva ten, kto sa dokáže prispôsobiť – ak je spoločnosť bezohľadná, vyhrávajú tí bezohľadnejší; ak sa riadi hlúpymi a primitívnymi princípmi, tak vyhrávajú primitívi? Všetci poznáme vtipný obrázok, na ktorom je zobrazený evolučný vývoj človeka od opice, cez človeka vzpriameného, až po človeka rozumného, ktorý uzatvára rovnaký jedinec, akurát sa hrbiaci pri počítači. Ironická narážka naznačuje zvrátenie evolúcie v prostredí, kde zručné a intelektuálne schopnosti človeka preberá počítač (od kalkulačky a rozličných strojov po automobil a bager). Avšak, ak berieme Darwinovu teóriu ako prispôsobovanie sa jedinca podmienkam, v ktorých žije, tak ide o priliehavé, a vôbec nie satirické, vyjadrenie.

Problém vedy spočíva v jej nejednoznačnosti. Keď Galileo s Brunom trvali na tom, že Zem nie je stredom vesmíru, nestalo sa len to, že urazili dovtedajšie ľudské sebavedomie hrdé na svoju predstavu výlučnosti. Katastrofou bolo, že táto takzvaná smrť Boha nepriniesla náhradu celistvým systémom vedy, či racionality. Veda je totiž založená na spochybňovaní, na hľadaní. Nejde o vieru, ale overovanie. Nietzsche preto komentuje novú, nezvratnú situáciu slovami: „Zabili ste Boha. Ako sa utešíte?“ Otvorená otázka sa týka charakteru, aký majú odpovede vedy. A akú odpoveď nám dala veda? 42. S veľkou určitosťou sme pri veľmi presnom čísle... Čo však vyjadruje? Priemerný vek človeka? Počet národov na Zemi? Atómové číslo molybdénu? V japonštine vyslovenie tohto čísla vraj znamená „až do smrti“. A ktovie, aký osud by z neho vyveštili kartárky, či aký nový koniec sveta z toho predpovedajú astrológovia.

Ako nám potom dokážu pomôcť filozofi? Filozofi prichádzali s rôznymi prístupmi k problémom, ba dokonca s rôznymi problémami, takže veci ešte komplikovali. Zaradíme ich teda medzi kartárky a astrológov? Takáto rozličnosť prístupov u samotných filozofov možno vypovedá o tom, že jednoznačná odpoveď neexistuje a túto skutočnosť sa iba snažili svojsky zakrývať. Možno z prehnaného sebavedomia a možno z úzkosti pri konfrontácii s chýbaním zmyslu, či pri strachu z prázdnoty. Jediní, kto sa nebáli priznať, že každý zmysel (ktorý si ako spoločnosť dáme) bol spoločensky vytvorený, dočasný a menlivý, boli marxisti. A túto skutočnosť vyjadrili pojmom triedny boj. Znamená to, že pravidlá, zásady a hodnoty v spoločnosti boli, alebo ešte sú, vybojovávané v spoločnosti, kde žijú. Závisí teda len od ľudí aké zákony a pravidlá si určíme, a tiež to, čo chceme dovoliť a čo nie. Takýto pohľad na neexistenciu jednoznačného zmyslu vecí nie je pesimizmom, či nihilizmom, ale, naopak, potvrdením slobody človeka a výzvou k jej radikálnej realizácii.

Viva la revolucion!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára