nedeľa, 13. októbra 2013

Kto je zodpovedný za odstávku v USA? Tí istí idioti zodpovední za krízu z 2008

SLAVOJ ŽIŽEK | The Guardian
Svojím nesúhlasom s Obamacare (Obamom navrhovaný program reformy verejného zdravotníctva) odhaľujú radikálni pravicoví populisti svoju zvrátenú ideológiu

V apríli 2009 som oddychoval v hotelovej izbe v Syrakúzach prepínajúc medzi dvoma kanálmi: dokumentom PBS o Petrovi Seegerovi, veľkom americkom ľavicovom country spevákovi; a reportážou Fox News o protidaňovej Tea Party (americké pravicovo-konzervatívne hnutie) s country spevákom spievajúcim populistickú pesničku o tom, ako Washington zdaňuje ťažko pracujúcich obyčajných ľudí, aby financoval finančníkov z Wall Streetu. Medzi tými dvoma spevákmi bola zvláštna podobnosť: obaja artikulovali antiestablišmentovú populistickú výčitku proti vykorisťovateľským boháčom a ich štátu; obaja volali po radikálnych opatreniach, vrátane občianskej neposlušnosti.

Bolo to ďalšie trpké pripomenutie toho, že dnešná, radikálna populistická pravica sa podobá na starú radikálnu populistickú ľavicu (neorganizujú sa dnešné kresťanské survivalistické fundamentalistické skupiny s ich polo-ilegálnym statusom ako Čierni panteri v 60-tych rokoch?). Je to majstrovská ideologická manipulácia: agenda Tea Party je od základov iracionálna v tom, že chce ochraňovať záujmy ťažko pracujúcich obyčajných ľudí privilegovaním „vykorisťovateľských boháčov“, teda doslova negujúc vlastné záujmy.

Táto zvrátená ideológia je tiež za súčasnou odstávkou federálnej vlády v USA. Prieskum verejnej mienky z konca júna 2012 ukázal, že väčšina Američanov, popritom ako odmietajú Obamacare, silne podporuje mnohé z jej výhod. Máme tu dočinenia s ideológiou Tea Party v jej najčistejšej podobe: väčšina chce, aby ideologická ovca ostala celá, ale zároveň sa z nej reálne najedli. Chcú reálne výhody reformy zdravotnej starostlivosti, zatiaľ čo odmietajú jej ideologickú formu, ktorú vnímajú ako ohrozenie „slobody výberu“. Odmietajú koncept ovocia, ale chcú jablká, slivky a jahody.

Niektorí z nás si pamätajú neslávne známe komunistické tirády proti buržoáznej „formálnej“ slobode. Akokoľvek smiešne boli tieto argumenty, obsahovali pravdu o rozdieli medzi „formálnou“ a „skutočnou“ slobodou. Manažér v spoločnosti, v čase krízy, má „slobodu“ vyhodiť pracovníka, ale nemá slobodu zmeniť situáciu, ktorá naň uvalila túto voľbu. Vidíme to tiež v debate o americkej zdravotnej starostlivosti: Obamacare by vytiahlo mnohých ľudí z pochybnej „slobody“ strachovať sa o to, kto pokryje náklady za ich choroby.

Slobodná voľba je niečím, čo funguje iba vtedy, ak existuje komplexná sieť zákonných, vzdelávacích, etických, ekonomických a iných podmienok – obmedzení, ktoré vytvárajú neviditeľnú oporu výkonu našej slobody. To je to, prečo by mali byť ako modelový protijed proti populistickej pravicovej ideológii výberu uvádzané krajiny ako Nórsko: hoci všetci hlavní predstavitelia rešpektujú základné sociálne dohody a veľké sociálne projekty sú uplatňované so solidaritou, ekonomika prosperuje (a nie len pre zásoby ropy), čo je v príkrom rozpore so všeobecným presvedčením, že taká spoločnosť by mala stagnovať.

Nie veľa ľudí vie, a ešte menej z nich oceňuje iróniu toho, že ikonická pesnička Franka Sinatru My Way, ktorá by mala symbolizovať americký individualistický prístup, je v skutočnosti verziou francúzskej pesničky Comme d´Habitude, čo znamená „ako obvykle, ako je zvykom“. Je príliš jednoduché vidieť to ako ďalší z príkladov protikladu medzi sterilnými francúzskymi spôsobmi a americkou vynaliezavosťou. Ale čo ak je to falošná opozícia? Čo ak v záujme toho, aby sme boli schopní robiť to po svojom (my way), musíme sa spoľahnúť na veci idúce ako obvykle (comme d´habitude)? Veľa vecí musí byť regulovaných, ak si máme užívať našu neregulovanú slobodu.

Často počuť, že odstávka Spojených štátov je výsledkom straníckeho hašterenia, že by sa politici mali naučiť povzniesť sa a nájsť obojstranné riešenie pre dobro národa. Nie len Tea Party, ale aj Barack Obama je obviňovaný z rozdeľovania amerického ľudu namiesto toho, aby ho spájal. Ale čo ak práve toto je na Obamovi dobré? V situáciách hlbokej krízy, autentické rozdelenie je naliehavo nutné: rozdelenie na tých, ktorí to chcú ťahať v starých koľajách a tých, ktorí sú si vedomí potreby radikálnej zmeny. Toto, a nie oportunistický kompromis, je jedinou cestou k skutočnej jednote.

Jedným z podivných dopadov finančnej krízy z 2008 a opatrení prijatých na jej odvrátenie (obrovské sumy peňazí na pomoc bankám) bolo oživenie práce Ayn Randovej, najväčšej ideologičke radikálneho kapitalizmu ako sa len dá v štýle "chamtivosť je dobrá“. Predaj jej opusu Atlas Shrugged raketovo stúpol. Podľa niektorých správ sa náznaky scenára opísaného v Atlas Shrugged – samotní kreatívni kapitalisti štrajkujú – už objavujú v podobe populistickej pravice. Avšak, to je skreslenie situácie: to, čo sa dnes deje, je toho presným opakom. Väčšina peňazí na záchranu ide presne Randovským „titanom“, bankárom, ktorí zlyhali v ich „kreatívnych“ schémach a tým vyvolali finančnú krízu. Nie sú to „kreatívni géniovia“, ktorí teraz pomáhajú obyčajným ľuďom, sú to obyčajní ľudia, ktorí pomáhajú neúspešným „kreatívnym géniom“.

John Galt, hlavná postava v Atlas Shrugged, je v anonymite takmer do konca knihy. Pred tým, ako je odhalená jeho identita je opakovaná otázka: „Kto je John Galt?“. Teraz už presne vieme kto ním je: John Galt je idiot zodpovedný za finančnú krízu z 2008 a za trvajúcu odstávku federálnej vlády USA.

Zdroj: http://www.theguardian.com/commentisfree/2013/oct/11/who-responsible-us-shutdown-2008-meltdown-slavoj-zizek

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára