utorok, 22. októbra 2013

Rozhovor s Judith Butler

CIHAN AKSAN, JON BAILES | Counterpunch
Diskurz teroru

Do akej miery určujú podľa vášho názoru mainstreamové médiá, tým, že vyberajú a kontextualizujú udalosti, hranice verejného uvažovania? Na jednej strane ste vzhľadom na „vymedzenie“ vojny a terorizmu povedali, že „Snaha kontrolovať vizuálne a naratívne dimenzie vojny obmedzujú verejný diskurz tým, že sa vytvárajú a odstraňujú zmyslové parametre reality samotnej“, (i) no tiež, že „sa vytvárajú strašidlá, ktoré strašia schválené verzie reality“. [ii]

Judith Butler: Je určite mnoho spôsobov, akými sa to deje, no na najelementárnejšom stupni môžeme vidieť, ako sa formy odporu alebo násilia prezentujú ako „konflikty“ predpokladajúce dve strany bojujúce len jedna proti druhej. Často sa od nás, napríklad, chce, aby sme nazerali na Izrael a Palestínu ako konflikt tohto typu, rámcom, ktorý stavia obidvoch na rovnakú úroveň, a tým pádom sa porovnáva politická situácia s pästným súbojom, futbalovým zápasom, alebo domácou hádkou. Takže potom sú jedinými dvomi pochopiteľnými politickými pozíciami „pro-Palestínska“ alebo „pro-Izraelská“, predpokladom je, že každého pozícia je určovaná pocitom, ktorý chce, aby jedna strana vyhrala nad druhou. Medzitým sa stráca akékoľvek vedomie toho, že Palestínsky odpor voči koloniálnej vláde Izraela je vedený zo situácie okupácie alebo vyhostenia, že tu je vojenský poriadok kontrolujúci hranice toho, čo by bol suverénny Palestínsky štát, že zem, na ktorej je tento štát mysliteľný, bol od koreňov zmenšený prebiehajúcim procesom konfiškácie pôdy a privlastnenia. Takže určujeme aktérov diania prostredníctvom banálneho diskurzu „konfliktu“ spôsobmi, ktoré sa celkom odkláňajú od histórie a boja koloniálneho odporu, čím sa zároveň odmieta prepojiť tento odpor s inými formami koloniálneho odporu, ich logikou, a ich taktikou.

Samozrejme, vizuálne stvárnenie vojny nielen vytvára to, čo je možné vidieť, a zvukové stopy stanovujú, čo je možné počuť, ale fotogorafie nás taktiež „trénujú“ v spôsoboch zameriavania sa na ciele, spôsoby nazerania na utrpenie a straty. Fotografie tak môžu byť formami náboru, akoby spôsobmi ako premiestniť pozorovateľa do vojny. Týmto spôsobom nás pripravujú na vojnu, dokonca nás odvádzajú na vojnu, na úrovni zmyslov, vytvárajú zmyslový režim vojny.

Myslíte si, že na základe toho schematizovanie, alebo PR, alebo dokonca zakrývanie faktov v médiách a v politike, rozhodujúcou mierou poškodzuje verejné povedomie o prostriedkoch a cieľoch zahraničnej politky USA (obzvlášť implementácii neo-liberálnych ekonomických politík prostredníctvom jednostrannej vojny, a sponzorovaní diktatúr alebo zvrhávaní demokratických vlád)? Alebo tu je vysoká miera uvedomelosti, ktorá z nejakého dôvodu stále nevedie k protestu, a ak áno, akú ideologickú rolu hraje takéto krytie?

JB: Možno by sme mali mať na pamäti, že sú formy hnevu, ktoré nevedú k žiadnemu typu mobilizácie, a sú tu spôsoby „vnímania faktov“, ktoré nevedú k rozhorčeniu. Takže, ak sa snažíme vysvetliť mobilizáciu, musíme sa opýtať, za akých podmienok vedú rozhorčené formy poznania k sociálnej mobilizácii a hnutiam? Čiže vedomie samotné nestačí, a ani hnev. Myslím, že niečo sa deje len keď ľudia zistia, že sú podráždení spolu s ostatnými, ocitnú sa v spojení alebo spojenectve novým spôsobom, prezentujúc sa alebo prehovárajúc tak, že to rezonuje navzájom. Táto rezonancia môže pôsobiť veľmi vynucujúco a viesť k dôraznejším pohybom a prejavom a s ostrejším zameraním.

Vo Vašej eseji ´The Charge of Anti-Semitism: Jews, Israel, and the Risks of Public Critique’ [Obvinenia anti-semitizmu: Židia, Izrael a riziko verejnej kritiky] tvrdíte, že označovanie tých, ktorí protestujú proti štátnemu násiliu Izraela ako anti-semitov, je „snahou kontrolovať ten typ reči, ktorý obieha vo verejnej sfére, na terorizovanie obviňovaním z anti-semitizmu, a vytvára prostredie strachu prostredníctvom taktického používania odporného súdu, s ktorým by sa nechcel identifikovať žiaden progresívec.“ (iii) Je tu slovo „terorizovať“ použité zámerne na súznenie so samotnou ideou terorizmu? Do akej miery je politická korektnosť „lingvistickým terorizmom“, ktorý, ak funguje, napomáha štátnemu terorizmu?

JB: Keď čítam tú vetu, zaujímalo by ma, či som to mohla myslieť v zmysle „vydesiť nás“, no zrejme tu bola nemenej vedomá snaha ukázať, že potlačenie debaty o Palestíne a hnutia Boycott, Divestment and Sanctions (svetová kampaň vytvárajúca politický a ekonomický tlak na Izrael, aby ukončil okupáciu a kolonizáciu arabskej pôdy a za plnú rovnosť arabsko-palestínskych občanov Izraela, tiež ohľad na právo návratu palestínskych utečencov) - v mnohých akademických kruhoch – sa snaží preukázať, že tí, čo sa vyjadrujú k týmto témam už kolaborujú s „teroristickými“ režimami, aj keď je dnes podľa vlády USA a jej spojencov oficiálne teroristický len Hamas. V každom prípade, samotná myšlienka vôbec sa vyjadrovať k tejto téme, žiadajúca si verejný priestor, v ktorom môže byť táto debata, je sama osebe aktom spolupodieľania sa na násilí, a násilím voči Izraelcom, chápaných ako synonymá Židov, a tak sa násilie voči Židom hneď zastavuje spolu s nevysloviteľným obvinením. Ak hovoríte, ocitáte sa na nevysloviteľnom mieste, stali ste sa nacistom alebo jeho morálnym ekvivalentom (ak jestvuje morálny ekvivalent). Určite desí, no zrejme je tiež lingvistickou obmenou štátneho terorizmu, útoku, ktorý nás zastavuje vo vlastných stopách, a zabezpečuje pokračujúce fungovanie režimu a jeho monopolu na politicky vnímateľnú reč.

Dominantné „západné“ politické prostredie dnes sa zdá chrániť časti obyvateľstva od nebezpečenstva, či skutočného alebo predvídateľného, má prednosť pred úvahami ako občianske slobody alebo životmi ľudí „ne-západu“. No určite bolo získavanie súhlasu prostredníctvom strachu vždy súčasťou politiky, a nie je to špecificky moderný fenomén. V čom, ak vôbec, sa odlišuje jeho dnešná forma?

JB: Možno by sme mali opätovne premýšľať o tom, čo je „západné“ a čo je „ne-západné“. Zdá sa mi, že je tu mnoho obyvateľov, ktorí už prekračujú toto delenie, a možno by sme mohli ukázať na viaceré jestvujúce štáty, ktoré nepatria výlučne k jednej kategórii alebo k druhej. Používame tieto pojmy na určenie geografických skutočností, geopolitických, alebo možno dejísk moci, vykorisťovania, orientalizmu, ktoré prechádzajú priestorom a časom spôsobmi, ktoré treba sledovať historicky.

V každom prípade, je pravdou, že nevládne organizácie pracujúce v silných ľudskoprávnych schémach sú dnes zmätené bezpečnostnými formami logiky a moci, ktoré rozširujú paternalistické predsudky svojej práce novými spôsobmi. Štát alebo globálne formy moci, ktoré sa snažia chrániť obyvateľstvá považované za ohrozené, sú schopné dobre rozširovať svoju vlastnú moc prostredníctvom týchto bezpečnostných konaní. Kde je demokratický proces alebo ľudová suverenita ohrozenej populácie? Nemôže byť „daná“ alebo „alokovaná“ nejakou inou mocou bez toho, aby tá istá moc potvrdila, že sa vzdáva práva, ktoré darovala. A ďalej, ľudová suverenita musí byť udelená ľuďmi sebe samým, a to je dôležitý význam sebaurčenia. Takže otázkou je, či mimovládne organizácie, ktoré prinášajú terapie ochrany alebo pomoci alebo obnovy, rozširujú možnosť sebaurčenia alebo rozširujú formu manažérskej moci a paternalizmu.

Poukázali ste tiež na to, že predstava bezpečnosti vzťahujúca sa na väčšiu bezpečnosť je v skutočnosti falošná, a zahŕňa veľké riziko. Akceptovať túto bezpečnosť je dať sa do rúk autorít – štátu a korporácii – akoby sa im dalo úplne veriť, že budú konať čisto len v našom záujme. V skutočnosti, čím sú menej zodpovedné, tým menej pravdepodobne budú tak aj konať. Čo naznačuje podpora takejto politiky zameranej na „bezpečnosť“ - je to opäť strach, alebo, povedzme, naivita či zúfalstvo (chýbanie vnímateľnej alternatívy)?

JB: Sú bezpochyby všetky druhy spôsobov vysvetlení toho, prečo ľudia chcú bezpečnosť, no nemyslím si, že môžeme začať s psychologickými vysvetleniami. Dokonca i psychologické stavy ako strach, či túžba po bezpečí sú podmienené sociálnymi a politickými formami zastrašovania a šírenia poplašných správ, ktoré zosilujú tieto emócie, a dokonca fungujú, aby presvedčili ľudí, že v stávke nie je nič viac, ako ich prežitie. Takže by sme mali byť schopní vysledovať spôsoby, ktorými je napríklad strach monopolizovaný štátom a mediálnymi inštitúciami, spôsoby, ktorými je strach propagovaný a rozširovaný ako spôsob podporovania potreby po väšej bezpečnosti a militarizácii. Nemám na mysli to, že takéto inštitúcie jednostranne vplývajú na psychický život, alebo že určujú určité psychické dôsledky. Skôr, že využívajú formy strachu a neistoty, ktoré tu sú pri každej populácii – žiadna politická organizácia života by sa nemohla nikdy plne vysporiadať so strachom a neistotou; no niektoré pracujú na tom, aby posilnili, akcelerovali, a spravili akútnejšími formy strachu, a poskytli ideologické zameranie pre takéto intenzifikované obavy, pri ktorých má kritické myslenie divokého protivníka. Taká kritická analýza, ktorá práve ukazuje ako sa tieto formy strachu vyhlasujú, a za akým účelom. Ak budú tieto formy kritiky úspešné, potom môžu ľudia pociťovať hnev ohľadom toho, že bol ich strach zneužitý, a zároveň vytvoriť analýzu.

Aké, ak vôbec, boli hlavné posuny v štátnom diskurze USA počas Obamového úradovania, predovšetkým, napríklad, vzhľadom na udalosti „Arabskej jari“? Zmiernilo USA svoju agresívnejšiu rétoriku po 11. septembri, keď boli takmer donútené tak urobiť kvôli mierovým povstaniam ako to v Egypte, kedy si začiatkom roku 2011 úspešne a opätovne privlastnilo význam demokracie?

JB: Už to tak pozorne nesledujem, pretože je hranica koľko srdcebôľu je možné uniesť. No je jasné, že akýkoľvek jazyk demokracie Obama a jeho administratíva používa, je veľmi takticky rozvinutý, a ako hlavný cieľ má rozšírenie moci a záujmov USA. Mrzí ma, že som tak hrubá, ale nevidím tu veľa dvojznačností. Obama neskoro uznal Egyptskú revolúciu ako demokratické hnutie, a dokonca aj potom dychtil po ustanovení tých vojenských vodcov, ktorí boli známi pre svoje mučiace praktiky. A teraz sa taktiež z taktických dôvodov ponáhľa vytvoriť spojenectvo s Moslimským bratstvom (i keď predtým tá istá administratíva prikladala islamofóbny strach tej istej politickej strane). Obamovo zlyhanie zatvoriť Guantanamo je však ďalším príkladom, kedy sa rétorika demokratických a konštitutívnych práv ukázala ako neúčinná pri svojich medzinárodných vzťahoch, tých vzťahoch, ktoré sú stále pestované spôsobmi naďalej prepájajúcimi a posiľňujúcimi bezpečnostnú moc s otvorením nových trhov.

Pri uvažovaní o disente ste povedali, že udalosti 11. septembra „viedli verejných intelektuálov k zaváhaniu v ich angažovanosti pre princípy spravodlivosti a primäli novinárov rozlúčiť sa s časom overenou tradíciou investigatívneho žurnalizmu:“ (iv) No bol tu skutočne taký posun, alebo to romantizuje situáciu pred 11. septembrom? Urobili by verejní intelektuáli a investigatívni novinári, povedzme, vojnu v Iraku výrazne ťažšou, ak by sa 11. september neudial?

JB: Určite nechcem naznačiť, že všetka investigatívna žurnalistika pred 11. septembrom v USA bola chvályhodná. No bolo tu viac príkladov, na ktoré sa dalo poukázať, a boli tu prinajmenšom nejakí aktivistickí fotografi, ktorí chápali, že dostať informáciu do verejnej sféry napriek vojenskej cenzúre je v demokracii právo a povinnosť. Toto napätie vo vojnovom žurnalizme sa počas tej doby takmer stratilo.

No nebola to práve samoľúbosť a pozícia informovať o svetových udalostiach a zahraničnej politike USA, vrátane amerického štátneho terorizmu, počas rokov pred 11. septembrom, ktorá umožnila nasledovnú reakciu? Udalosť samotná, vo svojej ničivosti, v podstate nemala kontext. Vláda mala voľnú ruku v tom napísať si vlastný príbeh, pretože sme nezačali skôr (z veľkej časti), a je omnoho ťažšie to otvoriť teraz. V podstate to bolo relatívne malé množstvo kritickej akadémie a žurnalizmu pred 11. septembrom, ktoré vytvorili klímu, kde nebola iná reakcia možná. Je to férová analýza?

JB: Nie som si istá, či viem dosť o prehistórii 11. septembra, aby som mohla súhlasiť či nesúhlasiť. No myslím, že v tom čase si Bushova administrative vzala viacero podnetov od Izraelskej vlády, nielen čerpaním z a zosilnením anti-arabského rasizmu, ale aj trvaním na tom, že útok na vládu USA a finančné budovy bol útokom na “demokraciu” a vyvolávaním “bezpečnosti za každú cenu”, aby sa viedla vojna bez jasného cieľa (prečo Taliban?), a pozastavením ústavných práv a regulérneho protokolu týkajúceho sa odsúhlasenia vyhlásenia vojny Kongresom. Vojna v zálive bola tiež jasným precedensom, a primäla nás začať chápať, akým spôsobom by vláda USA šla do vojny, aby si zabezpečila strategické zásoby ropy a potenciálne trhy.

Jean Baudrillard po 11. septembri napísal, “že sme snívali o tejto udalosti, že každý bez rozdielu o nej sníval – pretože nikto sa nemôže vyhnúť sneniu o zničení akejkoľvek moci, ktorá sa stala hegemonickou do tejto miery”, no to “je neprijateľné pre západné morálne svedomie.” (v) Čo si myslíte o tejto myšlienke, alebo dôsledkoch, ktoré z nej vyplývajú – po prvé, že sa “nám” muselo uľaviť pri tom, že, vzhľadom na vojnu s terorizmom, sa preniesla naša vina na “teroristu”; po druhé, že táto úľava prináša svoju vlastnú vinu, a vkladá nás dokonca ešte hlbšie do komplexných vzťahov s mocou, za ktorú sme sa stali kolektívne zodpovední, a musíme brániť, namiesto pochopenia jej vnútorného násilia?

JB: Možno je tento pohľad príliš totalizujúci. Je pravdou, že v tom čase nebolo dovolené sa skutočne pýtať, čo by ľudí k tomu viedlo, z akom zmysle politického hnevu či újmy do toho šli? A týmto spôsobom bola možnosť solidárnej identifikácie uzavretá. To neznamená, že niektorí ľudia mali tiché potešenie z toho, ako šli určité ikony amerického kapitalizmu dole, i keď by boli proti takýmto činom z morálnych a politických dôvodov. Tak sa v dozvukoch na povrchu objavil iný typ potešenia, potešenie vidieť padať veže znova a znova, zážitok vytŕženia z obrazového predstavenia, a potom tiež samotné grafické formy verejného smútku za bežných občanov (dejúce sa v rovnakom čase ako sa napríklad odmietalo smútiť za životmi cudzincov bez papierov, gayov a lesieb, ktoré sa tam stratili). Nie som si istá, či vina nad potešením obnovila dobrého občana. Myslím, že možno sa ničivé potešenie zmenilo na ničivé potešenie z vojny (niečo, čo stale vidíme v obrazoch amerických vojakov močiacich na mŕtve telá vojakov Talibanu). Niečo z potešenia z ničenia sa uvoľnilo, a potom sa stalo súčasťou vojenského úsilia racionalizovaného najprv ako odplata (alebo spravodlivosť definovaná ako odplata). No potom naberá nové formy, ako vidíme dnes. Potešivá stránka verejného smútku môže tiež viesť k zmyslu pre sebaposvätenie, ktoré vopred ospravedlňuje akékoľvek vojenské úsilie, bez ohľadu na to, či je cieľ a ničenie nejako prepojené s pôvodnou udalosťou.

Je možné predstaviť si nenásilnú reakciu k niečo takému ako 11. september? Nie je to ten prípad, že pri takýchto násilných činoch (nevyhnutne ponímaným ako agresie, i keď je časťou prebiehajúceho cyklu) je jedinou reakciou sebazáchova na úkor útočníka, pokračovanie v kruhu? Alebo je nárok na odplatu viac systemickou nevyhnutnosťou, že tu niet inej cesty prinajmenšom v súčasnom modeli globálnych kapitalistických vzťahov, že by reakcia mohla byť niečím viac ako terorizmom?

JB: Myslím, že veľká časť mobilizácie proti vojnám vedeným USA a ich spojencami od roku 2001 boli nenásilné a značne rozsiahle. Videli sme ich po celých hlavných mestách Európy a v USA, a mnohých ďalších častiach sveta taktiež. Takže to nie je len predstaviteľné, ale už reálne. Ak sa pýtate, či môžu štáty a štátni aktéri reagovať len prostredníctvom odplaty, potom predpokladáte, že sú diplomatické riešenia beznádejné. Uvažujem o ekonomických sankciách, i keď to je spôsob, akým sa štáty zapájajú do bojkotov jedného voči druhému. No pretože Al-Kájda nebola organizáciou založenou na štáte, mnohé z týchto scenárov sa práve nepoužívajú. Toto nie sú vojny medzi štátmi. A ďalej, zdá sa mi, že robíme chybu, ak prijímame pohľad, že štáty bojujú s terorizmom, pretože máme dostatok dôkazov na prijatie myšlienky štátneho terorizmu, a naliehavejšie je sledovať a odhaliť ako funguje štátny terorizmus pod záhlavím „demokracie“.

Pri diskusii o obrázkoch Guantanamo Bay z roku 2002 poukazujete na to, že „ministerstvo obrany neskrývalo tieto fotografie, ale zverejnilo ich otvorene.“ Jedným záverom, ktorý z toho vyvodzujete, je, že „zverejnili tieto fotografie, aby dali vedieť, že sa udiala určitá porážka, obrat v národnom ponížení, znamenie úspešného ospravedlnenia.“ (vi) No, myslíte, že v tom bola tiež zahrnutá hrozba – správa, že keďže už tento proces nie je viac aplikovateľný na „podozrivých teroristov“, je zraniteľný každý, pokiaľ nesúhlasí?

JB: Áno, samozrejme. Tie fotografie sú varovaniami, ale tiež odznakmi hrdosti. Inými slovami, je to spôsob ako povedať, že vás budeme bez akejkoľvek hanby mučiť a zabíjať, a nemali by ste na to zabúdať. Je to tiež spôsob produkcie národného „my“ ako toho, ktorý jediný má moc mučiť a ničiť, no kto nebude zničený, ukáže sa ako nezničiteľný. Samozrejme, je to fantázia a zároveň inštrumentalizácia moci. A ukazuje nám medzi sebou prepojenie, ktoré môže byť dôležitým východiskom pre kritickú kultúrnu prax proti vojne, ktorá by zahŕňala ďalšiu fotografiu a inú formu zostrovania zmyslov.

A nepriateľ v tomto prípade nie je nevyhnutne cudzinec. Je férové tu možno povedať, že štát USA terorizuje (terrorise), skôr než desí (terrify), svoje vlastné obyvateľstvo?

JB: Tí, ktorých zatýka bez príčiny a uväzňuje bez spravodlivého procesu, tých, ktorých zastavuje na hraniciach alebo zadržiava na dobu neurčitú v neďalekých väzniciach, sú jasne terorizovaní štátnou mocou. Tí, ktorí sa boja, že takéto osudy by sa mohli stať ich vlastnými sú desení, no vidíme, ako štátne terorizovanie už pracuje na pocitoch byť zastrašovaný.


Tento rozhovor je výňatkom z poslednej knihy Cihana Aksana a Jona Bailesa Weapon of the Strong: Conversations on US State Terrorism (Pluto, 2012), kde tiež vystupujú Noam Chomsky, Richard Falk, Edward S. Herman, Norman Finkelstein, a ďalší.

Poznámky

1. Judith Butler, Frames of War: When Is Life Grievable? (London and New York: Verso, 2010), p.xi.
2. Ibid., p.xiii.
3. Judith Butler, Precarious Life: The Powers of Mourning and Violence (London and New York: Verso, 2004), p.120.
4. Ibid., p.xi.
5. Jean Baudrillard, The Spirit of Terrorism, trans. Chris Turner (London and New York: Verso, 2002), p.5.
6. Butler, Precarious Life, pp.77–8.

Zdroj: http://www.counterpunch.org/2013/10/11/an-interview-with-judith-butler/

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára