utorok, 15. októbra 2013

Smrtiace polia nerovnosti

GÖRAN THERBORN | openDemocracy
Rastúce spoločenské rozdiely zmenšujú sociálnu kohéziu. To vlastne znamená viac spoločných problémov ako zločin a násilie, a menej zdrojov pre riešenie problémov ako globálne otepľovanie.

Jestvujú minimálne tri úplne odlišné typy nerovnosti, a všetky ničia životy ľudí a ľudských spoločností.

Prvou je nerovnosť zdravia a smrti, ktorú je možné nazvať nerovnosťou vitality. Tu sa dá nájsť mnoho príkladov o tom, že zdravie a dlhovekosť sú distribuované jasne rozoznateľnou spoločenskou reguláciou. Deti v chudobných krajinách a triedy chudobných zomierajú omnoho častejšie pred 1. rokom života, a medzi 1. a 5. rokom, ako deti v bohatých krajinách a v triede bohatých. Ľudia z chudobných vrstiev v Anglicku zomierajú častejšie pred vekom odchodu do dôchodku ako ľudia z bohatých vrstiev. Vitálna nerovnosť, ktorú je možné merať relatívne ľahko prostredníctvom priemernej dĺžky života a prežitia, ničí milióny ľudských životov vo svete ročne.

Druhou je existenciálna nerovnosť, ktorá zasahuje jednotlivca ako osobu. Tento druh nerovnosti obmedzuje slobodu konania určitej kategórie ľudí, napríklad žien a iných marginalizovaných skupín vo verejných priestoroch a sférach. Táto forma nerovnosti znamená poprenie (rovného) uznania a úcty, a je potenciálnym generátorom ponížení – pre ženy v patriarchálnych spoločnostiach, pre domorodé skupiny v Amerike, pre chudobných imigrantov, pre tých z nižších kást, a pre černochov alebo stigmatizované etnické skupiny. Je dôležité tu poznamenať, že existenciálna nerovnosť nielenže nepreberá formu do očí bijúcej diskriminácie; efektívne tiež funguje prostredníctvom omnoho subtílnejších statusových hierarchií.

Treťou je materiálna alebo zdrojová nerovnosť, čo znamená, že ľudskí aktéri majú veľmi odlišné zdroje, z ktorých môžu čerpať. To má dva aspekty. Prvým je prístup k vzdelaniu, profesijným dráham, k sociálnym kontaktom, k tomu, čo sa nazýva „sociálny kapitál“ (v bežných diskusiách sa to často označuje ako „nerovnosť možností“). Druhou je nerovnosť odmien (často označovaná ako „nerovnosť výsledkov“). Posledné je najčastejšie používanou mierou nerovnosti – distribúcia príjmov, a niekedy tiež bohatstva.

Vytváranie nerovnosti

Nerovnosť môže vznikať štyrmi základnými spôsobmi:

*vylúčenie: znamená, že bola vytvorená bariéra, znemožňujúca, alebo prinajmenšom sťažujúca určitým kategóriám ľudí prístup k dobrému životu.

*hierarchické inštitúcie: znamená, že spoločnosti a organizácie sú konštituované ako rebríky, kde sú niektorí ľudia posadení na vrchu a iní dole.

*vykorisťovanie: znamená, že bohatstvo bohatých vyplýva z driny a podriadenia chudobných a znevýhodnených.

*rozdeľovanie: znamená, že niektorí ľudia bežia napred a/alebo iní zaostávajú.

O historickom význame týchto mechanizmov pri vytváraní konfigurácie moderného sveta sa vášnivo debatuje. Môže sa tvrdiť, že vykorisťovanie, i keď je stále najodpornejším generátorom nerovnosti a stále podstatnou črtou dnešného sveta, nie je hlavnou silou. Hlavnú úlohu hrajú organizácie a spoločnosti, ktoré sú preniknuté jemnými hierarchiami spoločenských statusov: tie vytvárajú nerovnosti prostredníctvom svojej nerovnej alokácie uznania a úcty, obmedzenia, ktoré uvrhujú na slobodu konať, a ich dopad na sebaúctu a sebadôveru. Existenciálne nerovnosti týchto sociálnych hierarchií majú na oplátku vážne psychosomatické dôsledky.

V priebehu 20. storočia došlo k podstatnému vyrovnávaniu príjmov vo väčšine západných krajín; no triedne rozdiely priemernej dĺžky života sa rozširovali, obzvlášť medzi mužmi. V rokoch 1910-12 mal nevyškolený manuálny robotník v Anglicku či Walese o 61% väčšie riziko úmrtia medzi 20 a 44 rokom, než profesionál; medzi rokmi 1991-93 vzrástlo toto zvýšené riziko skorých úmrtí u dospelých na 186% (vypočítané podľa R. Fitzpatrick & T. Charandola, "Health" in A.H Halsey & Josephine Webb, eds., Twentieth-Century British Social Trends [Macmillan, 3. vydanie, 2000).

Najsilnejším dôkazom smrtiaceho dopadu statusových hierarchií je pravdepodobne štúdia Michaela Marmota o 18000 úradníkoch z Whitehallu za dvadsaťpäť rokov (pozri Michael Marmot, Status Syndrome: How Your Social Standing Directly Affects Your Health and Life Expectancy [Bloomsbury, 2004]). Riziko skorého úmrtia úzko súviselo s kancelárskou hierarchiou. Keď sa zregulovalo fajčenie, krvný tlak, koncentrácia cholesterolu, a zopár ďalších faktorov, tí na spodku hierarchie umierali na ischemickú chorobu srdca o 50% častejšie ako tí na vrchole.

Hranice vylúčenia sa za posledné storočie vo svete všeobecne znižovali. Exklúzia žien – z verejného priestoru, trhov práce, a kariérnych rebríčkov- klesala. Rasizmus bol značne zdiskreditovaný, a návrat k masovej migrácii koncom 20. storočia, ktorý bol charakteristický pre koniec 19. storočia, je tiež v súlade s väčšou inklúziou.

Naviac, opätovné získanie národnej suverenity bývalými kolonizovanými krajinami v období po roku 1945 odstránilo niektoré bariéry, a (obzvlášť pre Čínu a Indiu) otvorilo možnosti rozvoja. Medzi rokmi 1913-50 nebol v Číne a Indii prakticky žiaden ekonomický rast; v 1950-73 bol ročný rast Číny 4,9%, a Indie 3,5% (pozri Angus Maddison, Contours of the World Economy, 1-2030 AD [Oxford University Press, 2007]).

No i keď je nižšia ako predtým, je vylúčenie naďalej hlavnou črtou súčasného sveta – prinajmenšom v tom, ako je rozdelený do výlučných národných štátov, z ktorých každý má špecifické práva len pre občanov. Fungujú však aj iné vylučujúce procesy – napríklad protekcionizmus, ako pri Americkej výrobe bavlny, ktorá ťažko zasahuje niektoré chudobnejšie krajiny subsaharskej Afriky.

Paradox rozdeľovania

Posledný mechanizmus nerovnosti, rozdeľovanie, je najrafinovanejším z nich: je to mechanizmus alebo kanál, ktorý je najťažšie morálne a politicky zachytiteľný. To sčasti preto, že odhaľuje paradox veku: v cestovaní a technológiách, sa vzdialenosti enormne skrátili; avšak v príjmoch a sociálnych indikátoroch sa rozdiely zvyšujú ako po svete, tak v mnohých (ak nie všetkých) krajinách.

V prvej polovici 1970-tych rokov bol rozdiel v priemernej dĺžke života pri narodení medzi subsaharskou Afrikou a vysokopríjmovými krajinami dvadsaťpäť a pol roka; začiatkom roku 2000 to bolo tridsať rokov (pozri Human Development Report 2007-08 [United Nations Development Programme, 2007]). V Anglicku sa rozdiel v priemernej dĺžke života medzi bohatými a chudobnými zväčšoval asi o šesť týždňov ročne od 1980-tych rokov (pozri Mary Shaw et al, The Grim Reaper's road map: An atlas of mortality in Britain [Policy Press, 2008). V metropolitnom Glasgowe na západe Škótska je rozdiel medzi mužmi v časti Calton a Lenzie dvadsaťosem rokov: väčší ako medzi Anglickom a Afrikou v 1970-tych rokoch. Rusko a niekoľko post-sovietskych štátov strednej Ázie a Kaukazu dnes zaostávajú v životných vyhliadkach.

HDP na hlavu v subsaharskej Afrike, merané v zmysle domácej kúpyschopnosti, bolo v 1973 v Spojených štátoch okolo 8%; v roku 2005 pokleslo na 5%. V USA si v roku 1980 najbohatšie 1% privlastnilo 8% podiel celkového príjmu domácností ; v roku 2000 to narástlo na 17%. V Anglicku v roku 1980 najbohatšie 1% dostávalo 6% všetkých príjmov; v roku 2000 bolo toto číslo okolo 12,5% (pozri T Piketty, "Top Incomes Over the Twentieth Century: A Summary of Main Findings", in AB Atkinson & T. Piketty, eds., Top Incomes over the Twentieth Century [Oxford University Press, 2007]). Rozdiel medzi príjmom najbohatších a priemerným pracujúcim je dnes omnoho väčší v týchto a mnohých ďalších štátoch ako v predmoderných dobách.

Ďalším uhlom, z ktorého možno nazerať nové ekonomické rozdiely je súčasná svetová distribúcia bohatstva. V marci 2008 uvádzal časopis Forbes 1125 miliardárov vo svete, ktorí dohromady vlastnili 4,4 bilióna dolárov (takmer celý národný príjem 128 miliónov Japoncov); v marci 2009 spadol počet miliardárov na 793, a vlastnili len 2,4 bilióna dolárov (celonárodný príjem Francúzska) (pozri Luisa Kroll, et al, "The world's billionaires", 11 March 2009).

Takéto rozdelenie je hlavnou cestou zvyšovania nerovnosti dnes. Jej dopady sú vysoko viditeľné v okázalej spotrebe; funguje tiež skôr prostredníctvom ľstivosti než vďaka zraniteľným princípom či do očí bojúceho porušovania ľudských práv. Nie je kauzálnou silou, ale skutočným mechanizmom nerovnosti. Poháňa ju množstvo faktorov.

Došlo k veľkému zvýšeniu globálnych príjmových rozdielov, pretože niektoré krajiny zaostali. Rusko a iné krajiny bývalého Sovietskeho zväzu sú obeťami bezohľadného obnovenia kapitalizmu, ktorý spôsobil masívnu nezamestnanosť, ekonomickú neistotu, zbedačenie a existenciálne poníženie. Vedúci anglický epidemiológ Michael Marmot odhadol počet obetí obnovenia kapitalizmu v Rusku v 1990-tych rokoch na asi 4 milióny ľudí.

Naviac, africké krajiny taktiež prispeli k rozdeleniu, z komplexných dôvodov vrátane dedičstva kolonializmu a neokolonializmu a pokračujúce nerovné podmienky obchodu medzi kontinentom a väčšinou zvyšku sveta.

V samotných krajinách sa taktiež zväčšujú rozdiely v príjmoch, ktoré poháňajú prevažne nárasty príjmov tých hore; i keď v Spojených štátoch najchudobnejších 20% populácie zažilo tiež slabý pokles svojich príjmov od konca 1990-tych rokov. Skutočnosť, že príjmová nerovnosť postupuje kvôli tým hore, než kvôli zaostávaniu chudobných znamená, že konkurencia od slabo zarábajúcich krajín tvorí menej podstatný element. No stojí za to poznamenať, že trend smerom k príjmovej nerovnosti je primárne anglosaským fenoménom (týka sa Kanady, Austrálie, a Nového Zélandu, ako aj USA a Anglicka; nebol tak zreteľný v Nemecku, Francúzsku, Holandsku, a Švajčiarsku).

Prečo sa ekonomické rozdiely zväčšujú?

Zdá sa, že tu fungujú dva procesy. Prvým je rozšírenie solventných trhov, ktoré zvýšilo ako súbor odmien, tak súťaž o hviezdne talenty. Tri aspekty týchto javov –zrušenie kontrol kapitálových pohybov v 1980-tych rokoch, rozšírenie transnacionálnych investícií, a objavenie sa globálnych trhov výkonných riaditeľov a profesionálov- mali ten dopad, že katapultovali malú biznis elitu nahor. Podobný fenomén sa objavil v arénach športov a zábavy.

Druhým procesom je nárast autonómie finančného kapitalizmu od toho, čo sa stále nazýva „reálna ekonomika“. To je niečo, čo je obzvlášť badateľné na Wall Street a londýnskej City, a ich anglosaských emuláciách. Od konca 1990-tych rokov to zmenilo finančný kapitalizmus na gigantické kasíno, kde sa obchoduje s menami, „cennými papiermi“, a „derivátmi“.

Množstvo nominálnej hodnoty, ktorá sa do toho zapojila sa stala astronomickou (pozri Saskia Sassen, "Too big to save: the end of financial capitalism", 1 April 2009). Začiatkom marca 2009 Ázijská rozvojová banka odhadla, že do tej doby mohla hodnota finančných aktív v súčasnej kríze vo svete poklesnúť o 50 000 miliárd dolárov, čo sa rovná celkovej hodnote svetového produktu v roku 2007 (pozri Gillian Tett, "Lost through destructive creation", Financial Times, 10 March 2009).

Nerovnosť, no a čo?

I tí, ktorí berú to, že nerovnosť je fakt a že sa zvyšuje, by mohli reagovať: no a čo? Prečo na tom záleží? Záleží na tom, pretože nerovnosť je porušením ľudských práv. Len pár ľudí bude pravdepodobne tvrdiť, že spoločnosť, ktorej obyvatelia najviac znevýhodnených častí (Calton, v Glasgowe) majú priemernú dĺžku života o dvadsaťosem rokov menšiu ako tí najprivilegovanejší (Lenzie v Glasgowe, a Kensington & Chelsea v Londýne) je slušnou spoločnosťou. Je preukázaním nadradenosti kapitalizmu to, že priemerná dĺžka života mužov v kapitalistickom Ruku je dnes o sedemnásť rokov kratšia ako na Kube?

Hierarchie spoločenského statusu sú doslovne smrtiace (pozri Richard Wilkinson & Kate Pickett, The Spirit Level: Why More Equal Societies Almost Always Do Better [Penguin, 2009]). Spojené štáty – najbohatšia krajina na svete, a najnerovnejšia z bohatých krajín – má tretiu najvyššiu mieru relatívnej chudoby medzi tridsiatimi krajinami Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD); iba Mexiko a Turecko sú pred ňou. Najchudobnejších 10% populácie USA má príjem ďaleko pod priemerom OECD, nižší ako napríklad najchudobnejšia desatina v Grécku (pozri Growing Unequal? Income Distribution and Poverty in OECD Countries [OECD, 2008]).

Premena kapitalistických financií na obrovské globálne kasíno vytvorila súčasnú ekonomickú krízu, a pripravila stovky tisícok ľudí o zamestnanie, a teraz žiada miliardy libier z peňazí daňových poplatníkov. Na globálnom juhu prináša svetová kríza viac chudoby, hladu, a smrti (pozri Paul Rogers, "A world on the edge", 29 January 2009).

Rastúce spoločenské rozdiely zmenšujú sociálnu kohéziu. To vlastne znamená viac spoločných problémov ako zločin a násilie, a menej zdrojov pre riešenie problémov ako globálne otepľovanie. V tomto ohľade možno plnú silu nerovnosti okúsiť pri násilí a strachu väčšiny juhoafrických a latinoamerických miest. Na rozdiel od toho je západná Európa –tá časť kontinentu na východ od Anglicka, západ od Poľska a sever od Álp- stále svetom najmenej nerovnej oblasti.

Čo robiť?

Vo všeobecnom zmysle je príjmová nerovnosť stále určovaná rozdelením medzi národnými štátmi: niektoré krajiny sú bohaté, iné chudobné. No stále viac sa globálna nerovnosť do veľkej miery stáva nerovnosťou založenou na triednych a vnútroštátnych etnických vymedzeniach, ktoré pretínajú tie národné.

"Globalizácia" však nie je presvedčivým ospravedlnením pre akceptovanie nerovnosti. Smerovanie k globálnemu vyrovnaniu si žiada, aby sa posilnili znevýhodnené sily v nerovných krajinách. To zahŕňa dva súbory procesov.

Prvým je sociálna inklúzia, napríklad privádzaním žien a iných podriadených skupín do verejného priestoru a na trhy práce v mnohých častiach zemegule. To už prispelo k premene udomácneného kolonializmu niektorých indiánskych republík Latinskej Ameriky, obzvlášť v Bolívii a Ekvádore; i keď celková téma ako začleniť "prvé národy" do zriadenia 21. storočia ostáva na zozname po celej Amerike, od Čile po Kanadu. Európska únia k tomu už prispela, a to prostredníctvom posledného začlenenia zbedačenej východnej Európy do svojej zóny prosperity.

Druhým silným nástrojom na riešenie nerovnosti je redistribúcia a pridružené sociálne kompenzácie. Dánsko a Švédsko sú krajiny s najmenšou príjmovou nerovnosťou vo svete. Dánsky sociálny štát míňa 28% HDP na sociálne výdaje, švédsky 31%; zatiaľ čo Anglicko 20% (pozri Society at a Glance: OECD Social Indicators [OECD, 2007]). Obe tieto škandinávske krajiny sú silne závislé na svetovom trhu: export tovaru tvorí 35% Dánskeho hrubého domáceho príjmu a 40% Švédskeho - v porovnaní so 17% Anglicka.

No, zástanci voľného trhu sa môžu opýtať, či je takáto rovnosť a štedrosť udržateľná v kontexte globálneho trhu? Nevyvrátiteľnou odpoveďou je áno. Po mnohé roky boli škandinávske krajiny tiež na samotnom vrchole (spolu so Spojenými štátmi a Švajčiarskom) Správ o svetovej konkurencieschopnosti vydávanej každoročným Svetovým ekonomickým fórom v Davose. Dánsko sa, napríklad, umiestnilo ako tretie v globálnej konkurencieschopnosti v 2006-08, a Švédsko štvrté v 2007-08. Anglicko (za vlády New Labour) zišlo z druhého miesta v 2006-07 na deviate miesto v 2007-08 (pozri Michael E Porter & Klaus Schwab, The Global Competitiveness Report 2007-08 [World Economic Forum, 2007]).

Takéto zložité rebríčky treba vždy brať opatrne. No opätovný úspech severských sociálnych štátov - s Fínskom umiestneným na šiestom mieste a ropným Nórskom šestnástym zo 131 krajín na zozname najúspešnejších kapitalistických ekonomík - indikuje, že štedré, relatívne rovnostárske sociálne štáty nie sú ani utópiami, ale chránenými enklávami, ale vysoko konkurujúcimi participantami na svetovom trhu. Inými slovami, dokonca i v parametroch globálneho kapitalizmu tu je mnoho stupňov slobody pre radikálne sociálne alternatívy. Smrtiace dopady nerovnosti robia z ich hľadania nutnosť.


[ Zdroj: http://www.opendemocracy.net/article/the-killing-fields-of-inequality ]

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára