štvrtok, 31. októbra 2013

Vášeň pre filozofiu

JUDITH BUTLER, REGINA MICHALIK | The European Graduate School

Moja téza o sociálnom konštrukte sa ľuďom javí veľmi hrozivo: myšlienka, že pohlavie je vytvárané kultúrne. Pravdepodobne sa boja, že vyprázdňujem každú predstavu o reálne, že nútim ľudí myslieť si, že ich telá nie sú skutočné, či že rozdiel medzi pohlaviami nie je skutočný.

Rozhovor s Judith Butler, americkou filozofkou, počas jej návštevy v Berlíne, v máji 2001, na pozvanie Americkej akadémie. Interview viedla Regina Michalik (LOLApress).

Ste protagonistkou queer hnutia*, ktoré vidíte ako radikálne demokratické a sexuálne progresívne.

Áno, no nie je vždy demokratické. Môže spadať do rovnakých schém ako aj všetky ostatné hnutia. Keď sa objavilo, skutočne odložilo otázku identity. Niektorí tvrdia, že to je moderná hra, hra pohlaví a tieto veci. Nemyslím si, že to je tak. Myslím, že politicky to je úpadok politiky identity a ukážka toho, že musíme myslieť koalične, aby sme dosiahli veci. Že nezáleží na tom, s kým spíme. Queer hnutie bolo proti inštitúciám, s kritikou normalizácie: že sa nemusíte stať normálom [v zmysle niečoho tradičného, pozn. prekl.], aby bol váš stav [vo všeobecnom zmysle, p.p.] legitímny. Moje chápanie queer je také, ktoré žiada, že nemusíte predložiť občiansky preukaz pred tým, ako prídete na stretnutie. Heterosexuáli sa môžu pridať ku queer hnutiu. Bisexuáli sa môžu pridať ku queer hnutiu. Queer neznamená byť lesbou. Queer neznamená byť gay. Je to tvrdenie voči lesbickej špecifickosti: že ak som lesbou, nemusím túžiť [cítiť, byť apod., p.p.] istým spôsobom. Alebo ak som gay, musím čosi pociťovať, byť istým spôsobom. Queer je argumentom voči istej normatívnosti, čo je správna identita lesby či gaya.

Americké feministické hnutie bolo pre nás po dlhú dobu príkladom. Bolo bojovné, bolo silné. Dnes sa zdá, že tento typ kolektívneho hnutia už viac neexistuje. Skôr sa zdá, akoby viac bojovali jednotlivci. Jednotlivci čas od času bojujúci spolu.

Záleží od toho, kam sa po hnutí obzeráte. Povedala by som, že hnutie na zabezpečenie reprodukčných práv sa v istom zmysle posilnilo po konzervatívnych voľbách. Je tu zopár veľmi silných národných organizácií, ktoré sa snážia zabezpečiť reprodukčné práva. A sú veľmi efektívni. Myslím, že národná organizácia za ženy je veľmi efektívna. A podobne aj ostatné. Problémom je, že medzi feministkami sú určité obrovské kultúrne rozdiely. Súvisia so sexualitou a rasou. Stále máme problém s hnutím proti pornografii a otázkou, kde vo feminizme sa nachádza a hnutím sexuálneho obťažovania. Sú veľmi populárni. Zákon o sexuálnom obťažovaní je veľmi dôležitý. No myslím, že by bolo chybou, ak by sa hnutie za zákon o sexuálnom obťažovaní bolo jedinou vecou, ktorou je feminizmus známy v médiách. Najpopulárnejšie médiá opisujú feminizmus ako hnutie sexuálnej čistoty.

Iným problémom je, že sa naň vždy nazeralo ako na belošské buržoázne hnutie. Ak sa pozriete na vedenie, je to takmer platí, no nie je to celkom pravda. Sú pre to dva dôvody: jeden má dočinenia s anti-feminizmom v menšinových komunitách a strachom, že ich feminizmus vzdiali od zväzkov k menšinovým záujmom. Druhý je, že feminizmus nevytvoril efektívne spojenectvá s anti-rasovými skupinami.

Liberalizmus v USA je priveľmi založený na identite. Patríte k ženskému hnutiu alebo národnej asociácii pozdvihnutia farebných ľudí. Stále hovoríte: toto je moja identita a aj základ kam patrím. Takže, ak ste farebná žena, musíte si vybrať. Alebo musíte chodiť na viac a viac stretnutí, kým nevyhoríte. Problém je, že americký liberalizmus núti každého si príliš rýchlo vybrať identitu, a to veľmi úzku identitu. Napríklad, aktivizmus proti AIDS s celou africkou krízou ako dostať dostupné lieky – ani jedna hlavná organizácia gayov sa tým nezaoberá. Dnes sa snažia dostať k manželstvám.

Nie je to problém Ameriky ako celku, ktorá sa veľmi zameriava na seba, pozerá sa len na Ameriku – alebo dokonca na svoj vlastný jeden Americký štát?

Máte pravdu. Niekedy, keď hovorí o celej téme ľudských práv, sa pozerá na iné krajiny. No potom má tendenciu predpisovať vlastný kultúrny program iným krajinám. A ako Američan venujúci sa aktivizmu v oblasti medzinárodných práv, musíte byť veľmi opatrný a učiť sa, ako to robiť. Keď sa deje niečo ako ideológia internacionalizmu, je to takmer vždy ideológia amerikanizmu. Ide takmer vždy o predstavu, že Amerika vie, čo sú ľudské práva, napriek jej vlastnej rasistickej kultúre – a naozaj to vyvážajú. Ostatní majú byť vďační za tento export. Myslím, že sa to musí vysporiadať s kultúrnym prekladom: tu narážame na to, čo znamená nielen sa naučiť iný jazyk, ale iné politické zvláštnosti, ako sa ľudia organizujú, ako politicky fungujú, ako si robiť na niečo nárok.

Dokonca aj v jednej krajine sú veľké rozdiely. Nejestvuje jedno americké ženské hnutie, tak ako nie je jedno nemecké ženské hnutie. S myslením západných feministiek sme mali tú skúsenosť, že by mali východonemeckým ženám vravieť, čo robiť a čo feminizmus je. Takže: ako spolupracovať s tak veľa odlišnými feministickými hnutiami? Čo by mohlo byť spoločným bodom?

Sú tu isté rozdiely, ktoré pravdepodobne nebudú prekonané. Cieľom je, aby feministky pracovali v koalíciách. V hnutí za občianske práva v USA jestvuje tradícia koalícií s cirkevnými skupinami, s radikálnymi skupinami, ktoré sú celkom proti-náboženské. Podarilo sa im prekonať svoje rozdiely preto, aby bojovali s rasizmom, pretože chápali, čo bolo ich spoločným cieľom. Táto myšlienka koalícií nie je bežná v ženskom hnutí. Nie je to len chybou týchto žien, ale vlády, spôsobu, akým sa vznáša nárok, toho, ako sa získava uznanie. Vláda vytvára nátlak na záujmové skupiny okolo určitej dohody. A to pracuje proti koalíciám. Myslím, že to neplatí vo väčšine európskych krajín. Musíte vytvoriť koalície, aby ste dostali hlasy, ktoré potrebujete.

Ďalším hlavný rozdiel medzi Európou a Amerikou sa týka liberalizmu.

V Európe, predovšetkým talianske feministky z Milána hovorili: Určité práva sú špecifické. Rozdiel pohlaví je rozhodujúcou súčasťou ľudského charakteru a preto treba ženám dať určitý počet pozícií. Ženy boli o tieto pozície historicky pripravené. A teraz je povinnosťou vlády, že môžu dosiahnuť rovnosť.

Boj za práva a nároky v USA je liberálny v inom zmysle. Nie je liberálny v tom zmysle, že liberalizmus znamená slobodu. Je liberálny v tom zmysle, že nie je radikálny. Nezaujíma sa o radikálnu spoločenskú transformáciu. Zaujíma sa o prístup k jestvujúcim právam. A zaistenie, aby jestvujúce práva boli rovnocenne prerozdelené. A keď sa politika v USA založí na právach, je zvyčajne veľmi, veľmi normalizujúca. To je dnes problém homosexuálnych manželstiev. Že orientácia na homosexuálne manželstvá takmer zneviditeľnila všetky ostatné úvahy o tom, aké druhy sexuálnych úprav chcú ľudské bytosti mať, aké druhy príbuzenstva tu sú. Mali by sme radikálnejšie uvažovať o spoločenskej transformácii inštitúcií.

A čo s biotechnológiou ako prostriedkom sociálnej transformácie? Feministky sú proti biotechnológii a možnosti vytvárania detí technologicky. No nemal by jestvovať boj za biotechnológiu a možnosti mať deti sami a snažiť sa nereprodukovať binárne myslenie mužské a ženské, starý heterosexuálny systém ďalej a ďalej?

Nie. Pre mňa nie. Som proti tomu čo nazývame sociálnym inžinierstvom každého druhu. Nemali by sme si vyberať aké druhy ľudských bytostí by mali existovať. A myslím, že by sme nemali bojovať za biotechnológiu, aby sme prekonali heterosexualitu. Ide mi len o to: heterosexuáli používajú reprodukčnú technológiu celú dobu. Keď chce mať heterosexuálny pár deti, majú prístup k reprodukčnej technológii tak či onak. Jedinú otázku, ktorú mám je, či majú homosexuálne páry alebo slobodné ženy rovnaký prístup k tomuto typu technológii. Pre mňa je to otázka politiky prístupu.

Ako je dieťa vychovávané možno robí rozdiel v tom, ako nazerá na gender, alebo role, aké majú matky a otcovia. Čo považujem za veľmi smutné, je, že často je homosexuálnym alebo lesbickým ženám alebo slobodnej žene zakázané adoptovať si deti, nejaké deti utečencov, kvôli medzinárodným politikám adopcie. Medzinárodné adoptívne organizácie nebudú brať do úvahy lesbický pár alebo pár gayov. Nebudú brať do úvahy slobodnú ženu, alebo len niekedy. No dve ženy budú musieť klamať, že len jedna z nich si adoptuje to dieťa, čo vytvára veľa problémov, legálnych i psychologických. No keď vidíte ten počet detí, ktoré potrebuje domov a množstvo párov lesieb a gayov, ktoré si chcú adoptovať deti, je hrozné, že niet inštitucionálnych prostriedkov, ktorými by sa dalo toto vyrovnať. Myslím, že častokrát siahajú lesby k reprodukčnej technológii, pretože im je zákonom zakázaná adopcia. Alebo nemôžu nájsť agentúru, ktorá by ich reprezentovala. Niektoré ženy chcú mať svoje vlastné biologické dieťa z rôznych dôvodov. Musím povedať, že som tomu nikdy nerozumela. No istotne to treba rešpektovať. Jestvujú spojenectvá s gaymi. Gayovia poskytnú semeno a môžu byť súčasťou širšieho príbuzenstva. Nemusí s ním mať pomer, aby mala semeno. Je to nový systém príbuzenstva, ktorý je neobyčajne zaujímavý. Nazaujímam sa o sociálne inžinierstvo. Zaujímam sa o rovnocenný prístup k reprodukčným technológiám. A zaujímam sa o nové formy príbuzenstva.

Ako vyzerá zákonná situácia v USA?

Líši sa od štátu k štátu. Ak ste lesbickou matkou vo Virgínii, a dostanete sa do problémov so zákonom, sudca vám môže zobrať dieťa, keďže ste „nevyhovujúcou“ matkou. Tam si nemôžete adoptovať, keďže je vaša lesbickosť známa. Ja žijem v Severnej Kalifornii. Žijem v nebi. No dokonca aj ja som musela byť zamietnutá agentúrou sociálnych služieb, ktorá môj prípad posudzovala, keďže pre mňa nemali žiadnu kategóriu, keď som si adoptovala svojho syna. Povedali: „Vyzeráte ako skvelý rodič. No nemáme pre adoptovanie detí kategóriu pre lesby. Takže vás nemôžeme prijať.“ A sudca musel zrušiť toto zamietnutie. Takže v mojom prípade som mala šťastie. No mohlo to byť v inej časti Kalifornie, kde sudca vraví nie.

Feminizmus sa dosť zmenil: na uliciach je menej žien, menej konkrétnej činnosti, menej manifestácii, menej bojovnosti v starom zmysle. Myslíte, že potrebujeme viac myslenia, viac filozofie? Malo by feministické hnutie investovať omnoho viac času do filozofie?

Nikdy som nečakala, že budem čítaná veľmi veľa ľuďmi. Píšem hutne, abstraktne, ezotericky. Prečo by som sa mala stať populárnou? No politicky je dôležité, že sa ľudia pýtajú otázku „čo je možné“ a veria v možnosť. Pretože bez pohybu toho, čo je možné, niet pohybu vpred. Myšlienka, že by ľudia mohli žiť svoj gender iným spôsobom, alebo že by mohli žiť svoju sexualitu iným spôsobom, že by tu mohol byť priestor pre žiteľný, udržateľný, potešujúci, šťastný, politicky informovaný život vybraný zo skrine. Filozofia dokáže primäť ľudí premýšľať o možných roliach, dáva ľuďom šancu uvažovať o svete, ako by to bolo inak. A ľudia to potrebujú. Počas mojej práce v hnutí za ľudské práva som videla aktivistov, ktorí veľmi rýchlo vyhoreli, celkom sa vyčerpali a potom sa vždy chceli vrátiť nazad do školy, chceli čítať. A potom ich čítanie priviedlo nazad k tomu, čomu verili. Dalo im istý obraz a víziu budúcnosti. A myslím, že hnutie, ktoré žije, musí mať intelektuálny život, inak bude iba opakovať niektoré svoje požiadavky. Malo by sa pokúsiť revidovať svoje vlastné presvedčenia vo svetle nových okolností.

Myslíte, že sa politický dopad filozofie podceňuje?

No, Marx bol filozof. A Engels. A Emma Goldmannová. A Rosa Luxemburgová.

Máte pravdu. No pokiaľ ide o Rosu Luxemburgovú, nebola to jej filozofia, ale jej konkrétna činnosť v uliciach, čo malo dopad na jej politiku.

Áno, to je pravda. No bola to činnosť vytváraná princípom. Odkiaľ berieme naše princípy? Je tu vášeň pre filozofiu, veľmi populárna vášeň

A vy ako filozofka ste taktiež veľmi populárna.

Áno, viem. No nie vždy v pozitívnom zmysle. Niekedy ma ľudia používajú ako určitý príklad hrôzy. Súvisí to s homofóbnym alebo vyslovene anti-semitským či výlučne mizogýnnym pohľadom. Možno sa ľudia starajú o to, že som vyslovene lesbou a nie o to, že som ženskou lesbou. Moja téza o sociálnom konštrukte sa ľuďom javí veľmi hrozivo: myšlienka, že pohlavie je vytvárané kultúrne. Pravdepodobne sa boja, že vyprázdňujem každú predstavu o reálne, že nútim ľudí myslieť si, že ich telá nie sú skutočné, či že rozdiel medzi pohlaviami nie je skutočný. Myslia si, že som veľmi charizmatická a že zvádzam mladých. No tiež, že označujem generáciu medzi starými feministkami a mladou generáciou queer myslenia a boja sa, že by tu mohol byť rozkol. Som proti puritánstvu, nie som typickou profesorkou. Stala som sa profesorkou vo veľmi mladom veku, v 34.

A sú tu tiež ľudia určitého anti-amerikanizmu, i keď si myslím, že je chybou ma dávať za príklad amerického imperializmu či amerického kultúrneho imperializmu. A židovská časť je tiež veľmi dôležitá.

(Skrátené)

(* Zvyčajný preklad slova queer by bol "homosexuálny", no v tomto kontexte odkazuje skôr na "nonkonformný" či "disidentský" postoj. Hnutie "queer" označuje školu myslenia a štúdie venujúce sa porozumeniu rozličnosti sexualít a kultúrnych prejavov. Definujúci element queer štúdií vyvstáva z pozície odporu.)

Zdroj: http://www.egs.edu/faculty/judith-butler/articles/the-desire-for-philosophy/

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára