štvrtok, 7. novembra 2013

AD: Prečo veda nie je vždy veda. Nad článkom Tomáša Prokopčáka. SME/Fórum 26. 10. 2013

RENÉ BÍLIK

Hráči, ktorým Prokopčák „mastí brucho“, totiž nie sú prírodní vedci, ale politici, ktorí zredukovali obsah pojmov veda a vzdelanie na obchodne chápanú užitočnosť a z tejto svoje redukcie urobili mocenský nástroj pre výkon „štátnej vednej politiky“.

Všetky vonkajšie znaky, ktorými je vybavený článok novinára Tomáša Prokopčáka signalizujú, že chce byť „významným príspevkom“, „zásadným slovom“, „definitívnym stanoviskom“. Nadpis jeho článku nemá podobu otázky, ale nekompromisného tvrdenia. Podnadpis tú jednoznačnosť podčiarkuje, autoritatívne konštatuje, čo je pre vedu kľúčové a naznačuje, že mnohí, ktorí si myslia, že robia vedu, sa hlboko mýlia. Toto všetko je „zosilnené“ odvolaním sa autora na svoje vlastné vzdelanie. Vyštudoval metodológiu vedy! Nie je teda v pozícii kmeňového člena redakcie novín, ktorý dostal k dispozícii exkluzívny domáci priestor, ale je v pozícii experta, ktorý chce ukázať, čo je skutočná veda. Toľko rámce a úvodné signály článku. Poďme k jadru.

Kľúčovým miestom Prokopčákovho článku je pasáž, kde si predstavuje „hysterický záchvat rôznych fanúšikov humanitných či spoločenských vied“ ako reakciu na pravdu, ktorú im zvestuje. Výsledok však je a musí byť iný, než hysterický. Z tohto miesta článku, je totiž jasné, že vyštudovaný metodológ, hovoriac o fanúšikoch, vníma predmet svojho záujmu ako zábavu, ako zápas či stretnutie medzi tými činnosťami, ktoré používajú „pozorovanie a experiment“ (a sú teda vedami) a činnosťami, ktoré tieto postupy nepoužívajú a len si myslia, že sú vedami. On, pretože je novinár a nie vedec“, je fanúšikom tých prvých. K tejto rovine článku len pripomeňme, že na tribúnach, pred obrazovkami a pri pive býva najviac expertov a skutočných hráčov. „Keby ma len k tomu pustili, ja by som im ukázal...“ To, čo charakterizuje Prokopčákov článok, je teda na prvom mieste jeho povrchnosť a nazeranie zvonka. Stačilo by teda mávnuť rukou. Lenže. S povrchnosťou sa viaže nezodpovednosť a tá robí z banality vážnu vec. Publikačný priestor s ambíciou serióznosti obsadili povrchné a nezodpovedné výroky, ktoré vstupujú do aktuálnej spoločensko-politickej situácie. Z tohto uhla pohľadu Prokopčákov článok umiestnený do verejného priestoru a zaštítený autoritou novín, vnímam ako príspevok k narastajúcej politickej agresivite, s ktorou rozmanití inštitucionalizovaní „hodnotitelia vedy“ pristupujú k humanitným a spoločenským vedám. V tejto ozvene starého pozitivistického ideálu, ktorý stavia voči sebe prírodu a kultúru, teda (nazerané optikou, tých, ktorí sa prírodou alebo kultúrou zaoberajú) svet javov a svet interpretácií, a tým deklaruje nepochopenie jednoty sveta, sa vyjavuje primitívny prakticizmus súčasnej vednej politiky. Užitočné je len to, čo je zhodnotiteľné ekonomicky. Idea vzdelanej spoločnosti pervertovala do podoby „vzdelanostnej ekonomiky“.

Tomáš Prokopčák chce fandiť exaktným prírodným vedám. Problém je však v tom, že jeho „hráči“ a ich „súperi“ majú odlišné polia záujmu, že práve tieto odlišnosti sú základom postupu k poznaniu jednoty sveta a miesta človeka v ňom. „Rozdiel v statuse medzi prírodnou vecou a duchom spôsobuje zároveň rozdiel medzi vysvetľovaním a rozumením“ napísal svojho času Paul Ricoeur. Upozorňuje tým najmä na fakt, že prírodné a humanitné vedy sú vybudované na radikálne odlišných základoch. Prírodné vedy pozorujú, experimentujú a vysvetľujú, aby identifikovali zákonitosti fungovania prírodného sveta. Humanitné a spoločenské vedy interpretujú svet ľudskej kultúry aby umožnili porozumenie človeku a jeho životnému svetu. Spolu, jedni aj druhí, prispievajú k vysvetleniu a pochopeniu jednoty sveta. Stavať tieto veci proti sebe je síce možné, no tento proces nevyrastá z podstaty vied, ale z ideologicko – politických rozhodnutí. Prokopčákov článok nie je ničím iným, než práve pritakaním tejto nebezpečnej tendencii. Hráči, ktorým Prokopčák „mastí brucho“, totiž nie sú prírodní vedci, ale politici, ktorí zredukovali obsah pojmov veda a vzdelanie na obchodne chápanú užitočnosť a z tejto svoje redukcie urobili mocenský nástroj pre výkon „štátnej vednej politiky“.

prof. PaedDr. René Bílik, CSc. (1960) je literárny vedec a vysokoškolský učiteľ
Text je zverejnený s jeho súhlasom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára