piatok, 1. novembra 2013

O vzťahu mzdy, ceny a nadhodnoty


Aký je význam minimálnej mzdy v kapitalizme a prečo by sa na Slovensku mala zvýšiť na 600EUR?

Už dávnejšie som prijal zásadu, že budem písať jednoducho, aby každý chápal, o čom píšem. Diskusia na internete, ktorá sa začala po oznámení a odovzdaní otvoreného listu prezidentovi a vláde SR za zvýšenie čistej minimálnej mzdy na 600eur ma núti napísať tento teoretický článok. Aj napriek nedostatku času, a ešte k tomu po dlhšej dobe obnovenej chronickej chorobe, som pozbieral sily a stručne vyložil tieto otázky:

1. význam minimálnej mzdy v kapitalizme,
2. skladba mzdy a pôvod jednotlivých častí mzdy,
3. vzájomný vzťah zisku podnikateľa a miezd zamestnancov,
4. vplyv rastu miezd na výšku cien,
5. otázka stanovenia výšky ceny, nákladov a zisku,
6. ohrozuje zvyšovanie minimálnej mzdy živnostníkov?

1. Význam minimálnej mzdy v kapitalizme

V histórii kapitalizmu sa mzda vyvíjala hlavne pod tlakom boja pracujúcich za lepšie životné podmienky. Tento boj spôsoboval narastanie výšky mzdy. Celý čas pôsobí aj opačná tendencia, pod vplyvom tlaku podnikateľov, na znižovanie miezd. Tretím faktorom je pôsobenie dopytu a ponuky na trhu s pracovnou silou. Ich kolísanie spôsobuje striedavý rast a pokles výšky miezd, resp. celkového mzdového fondu na ktorý však pôsobí aj množstvo pracovníkov.

Všetky tieto tendencie spôsobujú striedavé kolísanie výšky mzdy okolo akejsi strednej hodnoty – hodnoty pracovnej sily. Táto hodnota je rozhodujúcou veličinou pre stanovenie výšky mzdy. Ako taká predstavuje sumu nákladov, ktoré musia byť vynaložené na existenciu živej pracovnej sily pracovníka. Je to minimum potrebné na zachovanie práceschopnosti zamestnanca.

Práve kolísanie dopytu a ponuky spôsobuje, že veľká časť pracujúcich nedostáva v mzde ani len túto minimálnu hodnotu svojej pracovnej sily. To napomáha snahe kapitalistov o udržiavanie nízkych miezd. Je úplne prirodzené, že v priebehu kapitalizmu si pracujúci ľudia svojím bojom v mnohých krajinách presadili tzv. minimálnu mzdu. Takto sú aspoň trochu chránení pred výkyvmi trhu a neklesnú do úplnej biedy.

Existencia minimálnej mzdy však nijak neruší iné javy kapitalistického hospodárstva. Hlavne infláciu a zvyšovanie cien. Na udržanie minimálnych životných podmienok sa preto musí zvyšovať aj minimálna mzda.

V dnešnom kapitalizme je minimálna mzda dvojsečná zbraň. Na jednej strane zabezpečuje pracujúcim aké také minimálne životné prostriedky. N druhej strane ju však dokážu kapitalisti zneužívať a množstvu ľudí viac ako zákonom stanovené minimum nedajú, teda si z minimálnej mzdy spravili nástroj na stlačovanie miezd na nutné minimum.

Tieto dva faktory – stúpajúce ceny a držanie miezd mnohých ľudí na úrovni minimálnej mzdy – vyvolávajú nutnosť bojovať za zvyšovanie minimálnej mzdy. Dokonca veľa podnikateľov aj kapitalistických ekonómov sa vyslovuje za jej úplné zrušenie. Veľakrát je dôležité bojovať vôbec za zachovanie existencie minimálnej mzdy.

Význam minimálnej mzdy za kapitalizmu je teda dvojaký. Buď je nástrojom v rukách pracujúcich a odborov na zlepšovanie života pracujúcich. Na to je však potrebné spoločné úsilie všetkých pracujúcich a odborov za jej zvyšovanie. Iba takto môžu tlačiť na podnikateľov. V opačnom prípade sa minimálna mzda stane zbraňou v rukách podnikateľov na udržiavanie miezd na úrovni ledva stačiacej na prežitie, na znižovanie miezd na úroveň minimálnej mzdy alebo dokonca jej úplné zrušenie.

2. Skladba mzdy a pôvod jednotlivých častí mzdy

Už sme si ukázali, že mzda sa vždy odvíja od hodnoty pracovnej sily. Je teda zložená zo sumy cien výrobkov potrebných na zachovanie práceschopnosti zamestnanca.

Či už je mzdová sústava taká alebo onaká mzda vždy musí byť rovná aspoň tejto hodnote. Vyplácanie mzdy v takejto forme bola vôbec prvá mzdová sústava v histórii kapitalizmu.

Druhou významnou mzdovou sústavou bolo rozdelenie mzdy na tzv. základnú a pobádaciu zložku. Pobádacia zložka bola interpretovaná ako prémia za vyšší pracovný výkon, resp. ako podiel na zisku podniku. V zásade však celková mzda nepresahovala hodnotu pracovnej sily a teda sumu peňazí rovnú prémii by zamestnanec dostal tak či tak. Len nie ako prémiu, ale ako časť riadnej mzdy. Inak by nemal prostriedky na udržanie sa v práceschopnom stave.

Dnes je mzda tvorená v princípe dvoma časťami – čistá mzda, z ktorej zamestnanec bezprostredne žije, a odvody a daň. Spoločne tvoria hrubú mzdu. Pôvod jednotlivých častí mzdy je vždy len a len v práci zamestnanca. Takže je zbytočné každé horekovanie podnikateľov ako musia za zamestnancov platiť odvody a daň.

Realita je taká, že práve hrubá mzda je často niekde na hranici hodnoty pracovnej sily. Čistá mzda je akurát toľko, aby zamestnanec dožil jeden mesiac. Odvody a daň sú nič viac len zábezpeka pre prípad úrazu alebo nezamestnanosti. Je to hodnota pracovnej sily zamestnanca vytváraná práve týmto zamestnancom v súčasnosti a presunutá do budúcnosti. Nič z toho nevyprodukoval podnikateľ. Všetko je z práce zamestnancov. Oni produkujú aj hrubý zisk.

Takže je smiešne tvrdiť, že niet na odvody, že zaťažujú podnikateľa, ak zamestnanci produkujú dokonca ešte ďaleko viac ako je ich hrubá mzda. To, že odvody platí podnikateľ je vyslovene technická záležitosť. Je to preto, že konkrétni zamestnanci ich vytvorili práve v jeho podniku. Nie preto, žeby ich vytvoril on ako si samoľúbo nahovára.

Sú to práve pracujúci, ktorých kapitalistický štát núti platiť zo mzdy odvody a dane na jeho fungovanie. Iba preto, aby náhodou pánom kapitalistom neubudlo zo zisku, tak pracujúci zo svojich platov financujú chod kapitalistického štátu. Štátu podnikateľov, ktorí plačú ako len vraj oni musia platiť odvody a dane!

Špecifikom mzdových sústav za kapitalizmu je odmeriavanie mzdy v závislosti od množstva odpracovaného času (časová mzda) alebo množstva výrobkov (úkolová mzda). Vyskytujú sa aj ich rôzne kombinácie. Aj tu ide len o to, aby zamestnancovi bola vyplatená mzda nie vyššia ako hodnota jeho pracovnej sily.

Áno, ak odpracuje viac hodín tak dostanie viac. Lenže pracuje dlhšie, viac opotrebuje svoju pracovnú silu a teda potrebuje aj viac prostriedkov na jej obnovenie. Prírastok mzdy je rovný prírastu vynaloženej pracovnej sily. To že sú ešte aj osobitné príplatky na veci nič nemení, lebo po istom čase sa pracovná sila spotrebúva vyššou rýchlosťou.

Pri úkolovej mzde síce pracuje rovnako dlho, ale musí pracovať intenzívnejšie takže opäť spotrebuje viac svojej pracovnej sily a teda vyššia mzda je ekvivalentom väčšieho množstva spotrebovanej pracovnej sily. Časté sú aj prípady, keď zamestnanci pracujú až do splnenia úkolu bez ohľadu na množstvo času. Vtedy nastáva situácia, keď je mzda nižšia ako množstvo vynaloženej pracovnej sily zamestnancov lebo pracovná doba sa neúmerne predlžuje.

3. Vzájomný vzťah zisku podnikateľa a miezd zamestnancov

Zisk podnikateľa vzniká na základe nadhodnoty vytvorenej pracovníkmi. Čo je to nadhodnota? Podľa marxistickej ekonómie je nadhodnota tá časť hodnoty výrobku o ktorú hodnota prevyšuje náklady. Pričom ako náklady chápe marxistická ekonómia dve osobitné zložky.

Prvou je konštantný kapitál – stroje, budovy, materiál a energia. Druhou je variabilný – mzdy zamestnancov. Ich kvalitatívny rozdiel je v tom, že konštantný kapitál je hodnota už existujúca – nevytvára žiadnu novú hodnotu, iba určitú časť svojej hodnoty prenáša na výrobok. Variabilný kapitál existuje vo forme živej ľudskej pracovnej sily a vo výrobe vytvára práve svoj ekvivalent – mzdu. To však nie je všetko. Táto mzda však neexistovala vopred. Bola vytvorená v procese výroby – zvecnením pracovnej sily. Pracovná sila má ešte tú vlastnosť, že vytvára hodnotu vyššiu ako má sama. Vytvára nadhodnotu.

V praxi sa často stáva, že dopyt a ponuka po tovaroch kolíše. To má za následok, že tovary sa predávajú pod alebo nad svoju hodnotu. Túto odchýlku od hodnoty výrobku vyjadruje tzv. cena. V závislosti od pomeru dopyt/ponuka sa teda odlišuje aj zisk od nadhodnoty.

Ďalej ešte podnikateľ musí platiť dane a pod. a až potom má to, čo on nazýva čistý zisk. To je však len javová forma zisku ako takého, resp. nadhodnoty či ešte lepšie povedané nadpráce zamestnancov. Tak či tak platí, že novovytvorená hodnota sa delí na mzdu a zisk v proporcii danej mierou vykorisťovania – pomeru času, keď zamestnanec produkuje nadhodnotu (resp. zisk) a času, ktorý spotrebuje na tvorbu svojej mzdy.

Teda nie je možné, aby podiely mzdy a zisku v novovytvorenej hodnote súčasne stúpali. Naopak. Ich vzťah je nepriamo úmerný. Ak rastie zisk klesá mzda a opačne. Sú aj prípady, že ich absolútna veľkosť súčasne narastá. To je možné vtedy ak rastie novovytvorená hodnota ako taká.

Avšak, aj pri tomto raste sa zisk zvyšuje v oveľa väčšej miere ako mzda. Pri poklese novovytvorenej hodnoty (napríklad počas krízy) zase mzdy klesajú oveľa viac ako zisk. Už toto demonštruje protikladnosť postavenia pracujúcich a kapitalistov.

Vzájomný vzťah výšky mzdy a zisku môžeme ukázať aj na jednoduchom príklade, aký prebieha v hlave každého podnikateľa, alebo jeho účtovníka. Predbežne sa rozhodne pre výrobu určitého výrobku. Pozná jeho cenu na trhu. Spočíta za koľko strojov, energie, materiálu a budov musí spotrebovať na výrobu určitého množstva výrobkov. Z času potrebného na výrobu vypočíta výšku miezd, ktoré musí vyplatiť. Takto dostáva náklady. Rozdiel ceny a nákladov je hrubý zisk. Z neho po zdanení plynie čistý zisk. Proste hodnota o ktorú prevyšuje cena náklady je zisk.

Ak je miera zisku nižšia ako priemer kapitalista zvažuje investovanie do iného odvetvia. Ak je rovná priemeru tak neisto prešľapuje na mieste. Pri miere zisku vyššej ako priemer sa tvári spokojne. Ak miera zisku dosahuje spoločenské maximum, či dokonca ho prevyšuje jasá nad investíciou.

Veď podľa jeho výpočtov mu vychádza maximálny zisk alebo dokonca mimoriadny zisk. Pri týchto výpočtoch však zanedbáva, resp. mlčky predpokladá, jednu vec, a to, že na trhu musí predať celú produkciu. Neráta v nich s jednou vecou – že taký ako on je každý podnikateľ. Každý podnikateľ v snahe o maximálny zisk tlačí na trh čo najviac svojich výrobkov a mzdy pokiaľ možno čo najnižšie.

Potom drvivá väčšina kapitalistov nemôže realizovať celú produkciu a teda ani dosiahnuť predpokladaný zisk. Jednoducho preto, že výška miezd sa nekryje s množstvom tovarov dodaných na trh. Vzájomný pomer miezd a zisku musí byť optimálny. Taký, aby výška miezd umožňovala predať všetok tovar a dosiahnuť optimálny zisk. Za kapitalizmu to nie je možné, lebo kapitalisti sa všetci do jedného ženú za maximálnym ziskom.

Kto ani teraz nechápe rozdiel medzi optimálnym a maximálnym ziskom tak uvediem jeden príklad. Optimálna teplota ľudského tela je 36,6°C. Zvyšovanie teploty nad túto úroveň k akémusi maximu vedie ku kolapsu a nakoniec smrti organizmu.

Toto však podnikatelia vo svojich lebkách nikdy nepochopia. Ich uvažovanie nejde za hranice meštiackeho individualizmu. V ich hospodárení sa vždy budú odrážať len ich individualistické ciele. Jednoducho povedané ani ich nenapadne ísť za hranice hospodárenia v ich podniku, uvedomiť si širší spoločenský vzťah medzi úrovňou miezd, zisku a cien.

Ten svoj fiktívne vypočítaný zisk si každý stráži ako modlu. Preto po stúpnutí miezd nasleduje zvýšenie cien. Vraj, aby neprišli o zisk. Neuvedomujú si, že práve takto neustále obnovujú disproporciu v hospodárstve a teda v živote ten svoj zisk nedosiahnu. Navždy zostane len vidinou v ich hlavách. Ale to už je ďalší problém.

4. Vplyv rastu miezd na výšku cien

Je úplná hlúposť, že rast miezd musí zákonite vyvolať rast cien. Jednoduchý príklad. Zoberme si výrobu ponožiek. Nech mesačne vyrobí jedna šička 1000 párov. Konštantný kapitál nech je 1 000eur, variabilný 350 a nadhodnota 650eur. Hodnota mesačnej produkcie jednej šičky 2 000eur. Cena 1 páru 2 eurá. Novovytvorená hodnota je 350+650=1 000eur. Z nej mzda tvorí 35% a nadhodnota 65%.

Rast miezd vôbec nemusí nutne vyvolať nárast ceny. Jednoducho stačí zmeniť pomer prerozdelenia novovytvorenej hodnoty. A to platí pre všetky podniky a hospodárstvo ako celok. Pokles zisku bude vlastne prechodom od maximálneho zisku (ktorý v praxi podnik nikdy nedosiahne ako som ukázal vyššie) k optimálnemu zisku (dosiahnuteľného vďaka správnej proporcii miezd a ziskov).

Mzdy teda nie sú malé preto, že by pracujúca trieda málo produkovala. Sú malé preto, lebo podiel miezd na tejto hodnote je malý. Mzdy môžu narastať bez toho, aby bolo potrebne meniť cenu. Skôr opačne to musí byť – zmeny cien sa musia premietať do zmeny miezd. Ako, to ukážem v ďalšom bode.

5. Otázka stanovenia výšky ceny, nákladov a zisku

Tohto roku stúpli ceny energií, bude drahšie ...“ „Zvýšili dane a odvody, stúpnu ceny ...“ „Odborári požadujú vyššiu minimálnu mzdu, musíme zvýšiť ceny“ – pridajú sa do árie podnikatelia.

To navodzuje dojem, že cena je konštituovaná na základe nákladov. Čiže podnikateľ sčíta prostriedky na stroje, budovy, materiál, energie, mzdy a daň plus svoj zisk a to sa rovná cene. V praxi je to tak, alebo veľmi podobne. Tento technokraticko – byrokratický postup stanovenia ceny sa bežne uplatňuje. A to úplne chybne. Všetko je totiž presne opačne.

Cena je to čo je objektívne dané na základe hodnoty a pomeru dopyt/ponuka. Jej výška limituje výšku nákladov a zisku. Predstavme si úsečku určitej dĺžky. To bude cena. Tá je pevne daná. Rozdelíme ju na kratšie úsečky – konštantný kapitál, mzda, daň a zisk. Dĺžka týchto úsečiek je limitovaná dĺžkou celkovej úsečky.

Zväčšenie jednej z úsečiek nijak nespôsobí predĺženie celkovej úsečky. Aby sa jedna predĺžila musí sa iná/iné skrátiť. Rovnaké je to aj vtedy ak pribudne nová úsečka, napr. odvody. To všetko nič nemení na objektívnej zákonitosti určujúcej výšku ceny.

Cena môže stúpať či klesať jedine pri zmene hodnoty alebo pomeru dopyt/ponuka. V tejto závislosti sa mení aj výška ostatných prvkov. Jednoducho čiastková hodnota nemôže byť vyššia ako celková. Teda v skutočnosti cena je prvotná. Ona je to, čo určuje maximálnu hranicu nákladov, mzdy, zisku, dane a odvodov. Nie opačne.

Každý iný postup je porušením tejto objektívnej zákonitosti. A to vedie k neustálym poruchám v reprodukcii kapitálu. Tieto poruchy vrcholia v hospodárskej kríze, ktorá z hľadiska objektívnych ekonomických zákonov, nie je ničím iným ako násilným presadením sa týchto objektívnych vzťahov reprodukcie kapitálu. Presadením týchto proporcií proti množstvu disproporcií.

Daň, zisk, úver, úrok, renta, splátky – to všetko sú len javové formy nadhodnoty. Ich zdrojom je nadhodnota, vytvorená pracovníkmi, ktorá sa štiepi na tieto časti. Každá z týchto častí môže stúpnuť jedine vtedy ak stúpne nadhodnota ako taká. Nie výška nadhodnoty je určená výškou dane, ale opačne je daň určená výškou nadhodnoty ako jej určitá časť. A tak je to aj s ostatnými zložkami.

Špecifické sú hlavne úrok, renta a splátky. V hospodárení kapitalistu vystupujú na strane nákladov aj keď objektívne sú súčasťou nadhodnoty. Je to preto, lebo v očiach kapitalistu sa nutne musia oddeliť od nadhodnoty vytvorenej v jeho podniku, aby ich mohol zaplatiť iným kapitalistom – bankárom a pozemkovým vlastníkom. Inak by zostávali v nadhodnote jeho podniku a podieľali sa na vzniku jeho zisku. Preto má dojem, že sa jedná o náklady a nie o nadhodnotu. Táto skutočnosť vytvára v jeho lebke predstavu, že on musel veľa pracovať, aby ich zaplatil, že sú výsledkom jeho práce.

Keďže v skutočnosti pochádzajú z nadhodnoty tak sú taktiež výsledkom práce zamestnancov, ktorí museli o to viac pracovať, aby uspokojili potreby nie len svojho kapitalistu, ale aj bankárov a rentierov – jednoducho totálnych príživníkov.

Čo sa týka úveru tak ten vydávajú jednotliví kapitalisti, dnes hlavne bankári. Oni realizujú mimoriadny zisk a získavajú takto prebytočný kapitál, ktorý už vo svojom odvetví nedokážu investovať. Aby sa vyhli rizikám spojeným s prechodom do iného odvetvia je pre nich jednoduchšie tento prebytočný kapitál poskytovať iným kapitalistom (najčastejšie tým, ktorí majú len priemerný alebo podpriemerný zisk) vo forme úveru a bohatnúť práve na úrokoch. Postupná koncentrácia a centralizácia kapitálu spôsobila to, že dnes má túto možnosť len špecifická časť kapitalistov – bankári.

Špecifickosť je hlavne v tom, že vzniká dojem akoby tu peniaze samé od seba, z akejsi svojej vlastnosti, vytvárali ďalšie peniaze. To je však len vonkajšie zdanie. Ako bolo povedané – bankový kapitál sa vyvinul v lone priemyselného kapitálu, a oddelil sa od neho ak osobitný kapitál. Teda, aby vôbec mohol vzniknúť musel získať dostatok prostriedkov práve vo výrobe formou mimoriadneho zisku. Aby sa bankový kapitál rozmnožoval musí byť vkladaný ku kapitálu, ktorý pôsobí v odvetví, kde sa utvára nová hodnota – materiálna výroba, z časti obchod.

Jeho reprodukcia a rast nastáva práve odčerpávaním časti nadhodnoty z týchto odvetví formou splátok a úroku. Takže neexistuje sám od seba, ale v skutočnosti ako súčasť nadhodnoty vytvorenej radovými zamestnancami. Ak bankár vydáva úver nie je to preto, že by on vytvoril tie peniaze. Je to preto, lebo v minulosti získal tieto peniaze z práce zamestnancov. Ak z tohto úveru dostáva splátky a úroky, nie je to preto, že by ich vytváral on, ale preto, že ich v tej dobe pracujúci produkujú ako časť celkovej nadhodnoty.

Ešte som tu chcel rozobrať problematiku premeny nadhodnoty na priemyselný zisk a obchodný zisk. Jedná sa však o problém, ktorý by so všetkými schémami, obrazcami a vzorcami reprodukcie potreboval ďalších 5 strán a navyše pozostáva z pre niektorých zložitého matematického aparátu tak si to nechám na inokedy. K riešeniu napoviem len toľko, že medzi priemyselníka a obchodníka sa musí nadhodnota rozdeliť v takom pomere, aby obaja dosahovali spoločensky priemernú rentabilitu svojich kapitálov. Pričom náklady spojené s obehom tovaru sú taktiež hradené z nadhodnoty.

K nadhodnote je to inak všetko čo som chcel. Ešte sa však musím vrátiť ku mzde a jej rozpornému postaveniu vo výrobe.

Jej postavenie je dvojaké. Z pohľadu podniku sa mzda javí ako náklad, ktorý treba zaplatiť, a preto má podnik záujem, aby bola čo najnižšia. Z pohľadu spoločnosti je mzda nový ekonomický výkon, súčasť novovytvorenej hodnoty, a preto je v záujme spoločnosti, aby bola čo najvyššia. Ako sa rieši tento rozpor?

Za kapitalizmu živelne, triednym bojom, štrajkami, prepúšťaním, krízou, výkyvmi cien, násilným presadením objektívnych podmienok spoločenskej reprodukcie kapitálu.

Za socializmu uvedomele, plánovaním výroby a miezd na základe objektívnych podmienok spoločenskej reprodukcie, za účasti spoločenských orgánov rozhodujúcich so znalosťou veci, neustálim uvádzaním individuálnych, kolektívnych a spoločenských potrieb do vzájomného súladu.

6. Ohrozuje zvyšovanie minimálnej mzdy živnostníkov?

Zvýšenie minimálnych miezd zničí živnostníkov! Veľké podniky si to môžu dovoliť, ale malé podniky a živnostníkov to zničí!“ – bol jeden z argumentov proti zvyšovaniu minimálnej mzdy.

Práve na tomto sa dá prakticky dokázať skutočnosť, že v kapitalizme nemôžu žiť dôstojne pracujúci a taktiež ani živnostníci. Na druhej strane vyššie mzdy prinesú viac zákazníkov aj živnostníkom a následne vyšší príjem. Napokon z podstaty veci vyplýva, že malopodnikateľ nikdy nemôže konkurovať veľkej firme. Vlastne historický vývoj výroby speje k zanikaniu malovýroby a rastu veľkovýroby. To je prirodzené. Pôsobenie zákona hodnoty spôsobuje zánik malovýroby a prevažovanie veľkovýroby. To je historická tendencia, ktorá sa naplno prejavila práve po nástupe kapitalizmu.

Tým, že ceny sú dané rovnako pre všetkých spoločensky priemernou hodnotou, ale náklady nemajú všetci rovnaké dosahujú jedni podpriemerný zisk, ďalší priemerný a tretí nadpriemerný zisk. Podniky s podpriemerným ziskom nemajú prostriedky na rozvoj a zanikajú, sú pohlcované podnikmi, ktoré dosahujú maximálne zisky. Po ich zániku sa však priemerná miera zisku zvýši. Dovtedy prežívajúce podniky dosahujúce priemerné zisky taktiež potom klesajú na úroveň podpriemerných a zanikajú. Ostávajú len tie najväčšie podniky, ktoré od počiatku dosahovali nadpriemerný a najlepšie mimoriadny zisk. Prirodzene, že tento proces centralizácie a koncentrácie kapitálu neprebiehal takto priamočiaro vplyvom prelievania kapitálu do iných odvetví, vznikaním a zanikaním podnikov. Avšak po celé obdobie kapitalizmu sa prejavoval vo forme vývojovej tendencie.

Takto sa pôsobením zákona hodnoty z kapitalizmu voľnej konkurencie v 19. storočí na začiatku 20. storočia vyvinul monopolistický kapitalizmus v ktorom aj naďalej platí zákon hodnoty a existuje aj konkurencia. Ekonomická sila monopolov im však dovoľuje určovať si ceny a stáť nad konkurenciou a doslova hrdúsiť menších a slabších. Monopolistický kapitalizmus je nadstavbou, prirodzeným pokračovaním kapitalizmu voľnej konkurencie, nutným výsledkom pôsobenia zákona hodnoty.

Preto v konečnom dôsledku aj my sme za zrušenie malovýroby, najprv prevedením na kolektívne vlastníctvo na základe ktorého sa rozrastie na veľkovýrobu a potom sa stane spoločenským vlastníctvom. Dnes je väčšina živnostníkov živnostníkmi z donútenia lebo inak by robotu nemali. Myslím, že sa nebudú brániť spoločnej práci v spoločných podnikoch, kde budú mať plat, dovolenku a nebudú musieť drieť celý týždeň od rána do večera ako dnes, len aby ledva prežili. Aj preto sú požiadavky zvyšovania miezd dôležité. Ukazujú čo je reálne potrebné robiť, aby sa pracujúci mali dobre. A plač na osudom malovýroby a živnostníkov to nie je. Jej osud – istý zánik – je už dávno spečatený začal sa nástupom kapitalizmu. Cestou je práve vytvorenie jedného veľkého spoločenského štátneho hospodárstva založeného na vláde pracujúcich nie niekoľkých oligarchov.

Do tej doby, dokiaľ bude trvať kapitalizmus však musíme a chceme zjednocovať malovýrobcov a živnostníkov, ktorých veľkokapitál v monopolistickej podobe ešte väčšmi ubíja. Je pravda, že oni často nie sú proti kapitalizmu ako takému, ale proti kapitalizmu v tejto podobe, kde nevyhnutne krachujú aj s ich malým podnikaním a padajú medzi vykorisťovanú masu pracujúcich. Takto sa ale zase zväčšuje masa vykorisťovaných.

Navyše vzhľadom na rozdrobenosť malopodnikateľov a živnostníkov v čele tohto boja tak či tak stoja robotníci priamo vykorisťovaní veľkokapitálom. Takto sa do rúk robotníckej triedy dostáva ďalšia zbraň proti kapitalizmu ako takému – spojenectvo s maloburžoáziou. I keď je to spojenec vrcholne kolísavý a nespoľahlivý a ako dokazujú historické skúsenosti po prvých ústupkoch zo strany veľkokapitálu zrádzajú robotníkov. Predsa však sú významným spojencom vykorisťovaných pracujúcich proti kapitalizmu. Preto v rámci kapitalizmu ich treba chrániť pred útlakom zo strany veľkokapitálu a po zvrhnutí kapitalizmu im pomôcť zo strany už existujúcej veľkovýroby premeniť ich malovýrobu na rovnakú veľkú spoločenskú veľkovýrobu.


Ivan Gaľa, tajomník OZ VZDOR – hnutie práce

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára