streda, 6. novembra 2013

Podivuhodný prípad Yoani Sanchez

BENJAMIN WILLIS, MARIA ISABEL ALFONSO | Counterpunch
Kubánska blogerka a „veľký zlý vlk“

Dlho očakávaný príchod Yoani Sanchez do Spojených štátov bol ohlasovaný ako víťažstvo opozície na Kube a príklad toho, ako občianski novinári, ozbrojení sociálnymi médiami, dokážu priniesť demokratickú zmenu v autoritárskych spoločnostiach. Avšak, bližší pohľad na okolnosti jej medzinárodnej trasy a odlišné prijatia, ktoré doteraz mala v Spojených štátoch a vo zvyšku sveta, prinášajú ďaleko viac otázok ako odpovedí.

Yoanin raketový vzostup „ocenenej“ blogerky pritiahol asi toľko podozrenia ako obdivu. Jej blog, Generación Y, bol zastávaný niektorými členmi kubánskej exilovej komunity a určitými oportunistickými akademickými a novinárskymi kruhmi, kvôli jej neustálej kritike Kubánskej vlády a jej kontrole slobody vyjadrenia a zhromažďovania. Jej konfrontačný diskurz a otvorené odsúdenie oficiálnej línie Kuby je „surovým mäsom“ pre veľkú časť exilovej komunity, kým jej volanie po slobode vyjadrenia predstavuje rozbehnutý vlak pre liberálov, na ktorý sa dá ľahko naskočiť. Avšak, nie celá pôvodná exilová komunita súhlasí s jej vyhláseniami. Najneposlušnejšia časť aktívne nesúhlasila s jej komentármi, ktoré mala od začiatku svojej cesty.

Historické pochopenie Kubánskej reality vo všeobecnosti, a obzvlášť jej súčasné a minulé vzťahy so Spojenými štátmi viedlo viacerých intelektuálov, novinárov, a bežných občanov k spochybňovaniu jej motivácií a jej zdrojov. Sotva niekto kedykoľvek predtým s tak málo skúsenosťami a výkonom pozbieral tak rýchlo toľko veľa medzinárodnej chvály. Skutočnosť, že mnoho z týchto cien pochádza z krajín, ktoré aktívne vykonávali politiky uzurpovania Kubánskej suverenity iba pridáva na intrigách k Yoaninej legitímnosti.

19. februára zverejnil Salim Lamrani v Opera Mundi „40 otázok pre Yoani Sanchez na jej turné po svete“ a mnohé z nich sú presne tým typom otázok, ktoré sa treba opýtať, ak máme pochopiť spôsob, akým mohla Yoani vyprodukovať tak veľa medzinárodných výstupov z krajiny, o ktorej opakovane hovorí, že má tak obmedzený prístup na internet. Tu sú niektoré otázky položené Lamranim:

13. Ako dokáže váš blog prijímať Paypal, platobný systém nedostupný žiadnemu obyvateľovi ostrova kvôli ekonomickým sankciám, ktoré ovplyvňujú, okrem iných vecí, elektronický obchod?

16. Ako to, že dokážete registrovať svoju doménu prostredníctvom americkej spoločnosti GoDaddy, keď je to za súčasných ekonomických sankcií formálne zakázané?

17. Váš blog je dostupný v 18 jazykoch, vrátane: angličtiny, francúzštiny, španielčiny, taliančiny, nemčiny, portugalčiny, ruštiny, slovinčiny, polštiny, čínštiny, japončiny, litovčiny, češtiny, bulharčiny, holandčiny, fínčiny, kórejčiny a gréčtiny. Žiadna iná webstránka na svete, dokonca ani stránky dôležitých medzinárodných agentúr, ako OSN, Svetová banka, MMF, OECD alebo Euróspkej únie neponúka tento stupeň jazykovej podpory. Dokonca ani ministerstvo zahraničných vecí USA alebo CIA neponúka tento stupeň prístupu pre neanglicky hovoriacich. Kto financuje tieto preklady?

18. Ako je možné, že stránka, ktorá hosťuje vaše blogy ponúka bandwidth 60-krát väčší ako služba internetového prístupu, ktorú Kuba ponúka svojim užívateľom?

24. V roku 2011 ste zverejnili 400 správ mesačne. Cena posielania jednej SMS z Kuby je 1,25 dolára. Takže ste minuli 7000 dolárov za rok za používanie Twitteru. Kto za to platí?

Keď bola dotázaná na tieto otázky počas jej návštevy školy žurnalizmu na Kolumbijskej univerzite, zavtipkovala, že keď bola v Brazílii, zoznam narástol na päťdesiat otázok a že už na všetky odpovedala. Avšak, tieto otázky nie sú len na to, aby ich Yoani odbila, ale sú to rétorické otázky, ktoré by sa mali mysliaci ľudia pýtať, keď sa pozerajú na jej webstránku a produkčné metódy „Tímu Yoani“. Vlastne, prvá zastávka na jej 80-dňovom výlete podobnom Phineasovi Foggovi, vyprodukovala mnoho otázok a Yoanine odpovede dali zlú predstavu o skutočnosti, že možno nebola práve „pripravená na hlavné vysielanie“.

Pri jej príchode do Brazílie bola Yoani privítaná ostrou realitou, že mnoho svetových obyvateľov nesúhlasí s jej rozprávaním. Bola konfrontovaná brazílskymi novinármi, študentami a inými občanmi o jej popise Kubánskej reality a predovšetkým jej odpovede na tri otázky takmer okamžite spôsobili jej návrat.

Na otázku o embargu USA voči Kube Yoani jednoznačne odpovedala, že bolo intervencionistickou politikou a ospravedlnením pre zlyhania Kubánskej vlády. Čo je najdôležitejšie, zdôraznila, že táto politika ekonomického škrtenia bola „pozostatkom studenej vojny“ a mala byť opustená tak rýchlo, ako je to len možné („Ya!“). Vyzvala tiež na zatvorenie vojenskej námornej základne Guantanamo Bay. Nie nápravného zariadenia, ktoré prinieslo vláde Spojených štátov tak veľa hanby a spochybnilo našu predstavu o spravodlivom procese, ale jestvujúcej základne, ktorá je porušením Kubánskej suverenity. Napokon, vyzvala na prepustenie kubánskych tajných agentov, známych ako Kubánska päťka [skupina kubánskych agentov, ktorí získali informácie o protikubánskej činnostiach porušujúcich zákony Kuby i USA, za čo boli odsúdení USA, pozn. prekl.], s tvrdením, že Kubánska vláda minula zbytočne veľkú časť svojho rozpočtu na kampaň za ich prepustenie.

Pri konfrontácii s miamskými Kubáncami, rozhnevanými takýmito komentármi, sa Yoani začala vykrúcať slovami, že jej komentáre o Kubánskej päťke boli „ironické“ a že verí, že nie sú nevinní. Táto racionalizácia predstavuje problém pre legitímnosť jej pozície.

Napríklad teraz, keď prišla do Spojených štátov, sa jej stanovisko voči embargu a Guantanamu zmiernilo na bábovkové zovšeobecnenie, že by sa o týchto témach mal viesť „dialóg“. Prečo sa stavia za dialóg teraz, namiesto požiadavky zrušiť jednostranné sankcie, ako to spravila v Brazílii? Prečo ostro nekritizuje aj intervencionistický charakter programov USAID, ktoré sú špecificky zamerané na „zmenu režimu“ na Kube? Prečo sa tieto otázky nekladú v New Yorku, alebo ešte priamejšie, prečo inštitúcie a akademici nedovolia, aby boli položené? „Strážcovia“ na NYU a na Kolumbijskej preukázali tendenciu „vyberať“ otázky smerované k Yoani. Prečo sa toto deje v údajne najslobodnejšej krajine na Zemi? Na jej mítingoch došlo k protestom a vzplanutiam citov, no nebola dovolená žiadna priama konfrontácia, ktorá by ju postavila do pozície vysvetlenia jej nerozhodných postojov na tak dôležité témy.

Teraz odhalila svoju túžbu vytvoriť po svojom návrate na ostrov nezávislé onlineové noviny. Na povrchu sa táto myšlienka javí chvályhodná a je značne omeškaná na to, aby posilnila občiansku spoločnosť na Kube. No ak sa zastavíme a pouvažujeme nad tým, čo zahŕňajú základné potreby pre vytvorenie organizácie ako je táto, vyvstáva niekoľko otázok, ktoré je potrebné pridať k beztak dlhému zoznamu pre Yoani.

Jedna osoba v New Yorku držala nápis, na ktorom stálo „Tlač nie je slobodná, je len lacná“. Žijeme v dobe, kedy takmer každé „noviny“ na planéte bojujú s prežitím a kde je hegemonické korporátne vlastníctvo rádiových vĺn, webstránok, a toho, čo ostalo z tlačených médií, takmer úplné. Taktiež hlavné sponzorstvo pochádza od federálnych grantov. Dokonca i Wikileaks a Counterpunch závisia od darov. S týmto druhom podpory nie je nič v neporiadku, no v prípade Kuby jednoducho niet finančných zdrojov pre tento typ publikácií, aby fungovali na domácej podpore. Je veľmi pravdepodobné, že od Kubánskej vlády nedostane žiadnu pomoc. Takže, inými slovami, myšlienka nezávislého zdroja správ na Kube, musí byť štandardne sponzorovaná zahraničnými investíciami. Preto, už od spustenia takéhoto projektu je „nezávislé“ pochybným označením. Dary sú legitímnym zdrojom príjmu pre takéto podnikanie dovtedy, kým v tom nie sú nejaké záväzky.

Je Yoani tak nezávisle majetná z peňažných ocenení, ktoré zbiera na tejto ceste, že si môže financovať takýto úkon? Obmedzenia embarga USA by nedovolili korporátne riadenie z USA a vážne by odstrašili zahraničnú korporáciu od podpory digitálnej publikácie kvôli extrateritoriálnym dôsledkom Helms-Burtonovho zákona.

V ironickom zvrate osudu, bude musieť závisieť na absolútnom komunizme, aby takéto noviny uspeli? Budú jej zamestnanci a spolupracovníci pracovať na plný úväzok, aby uskutočnili takýto ambiciózny projekt? To by sa mohlo stať iba na komunistickej Kube.

Minulý utorok bola Yoani pozvaná do Washingtonu DC, aby sa stretla s členmi Kongresu a hovorila na inštitúte Cato, kde opäť zopakovala potrebu ukončiť embargo. No namiesto zvyčajného prípadu, že embargo pôsobilo ako strašiak voči rozvoju jej ľudí, ho nazvala „ospravedlnením“ a na inštitúte Cato povedala: „Rada by som videla ako by oficiálny propagandistický aparát fungoval bez tohto veľkého zlého vlka. Pochybujem, že by to dokázal.“

Odkaz na „veľkého zlého vlka“ by mohol čitateľovi pripomenúť, že to nebol ten fiktívny vlk v príbehu „Chlapec, ktorý zakričal „Vlk!““, ale nebezpečná hrozba, ktorá opakovane prichádzala, aby ničila domy a životy troch malých prasiatok. Práve to spravilo embargo. Zničilo životy, domovy, a infraštruktúru Kubánskeho národa, zatiaľ čo sa posmešne vydávalo za „demokraciu“ a malo v úmysle „pomôcť“ tým, ktorým ubližuje.

Ak je toto cynické uvažovanie tým, čo treba na to, aby sa embargo zrušilo, tak potom viac moci do jej rúk. Embargo môže byť pre Kubánsku vládu barličkou, o ktorú sa môže oprieť, no malo tiež veľmi reálne dopady na obyvateľstvo ostrova a Yoani nemôže tvrdiť, že je hovorcom za svoj ľud, ak nedokáže artikulovať tento samotný očividný fakt.

Napriek jej vlažnému argumentu na odvolanie embarga, bola viac ako potešená sa stretnúť so samotnými členmi kubánsko-americkej časti Snemovne, ktorí spravili všetko, čo bolo v ich moci, aby v tejto politike pokračovali, ktorí jej viac než radi na oplátku nadbiehali. Ich vnútorná nenávisť voči Kubánskej vláde je dostatočná na to, aby prehliadli skutočnosť, že sa nezhodujú na „efektivite“ embarga. Bude Yoani po zvyšok jej cesty žiadať, aby Spojené štáty odvolali embargo a zastavili financovanie operácií na zmenu režimu, ktoré postavili bežných obyvateľov Kuby do rizika? Vyzve prezidenta Obamu, aby Kubu odobral zo zoznamu štátnych sponzorov terorizmu, kým bude v USA?

V apríli má naplánované byť na Miami, kde sa vzdá pocta jej práci. Bude jej udelená medaila a prednesie reč na sporne nazvanej Torre de la Libertad (Veži slobody). Využije svoju slobodu vyjadrenia a povie publiku, kde budú najtvrdší anti-Castrovskí kubánski Američania, že embargo je intervencionistickou politikou a musí byť odvolané Ya!, aby bola Kubánska päťka oslobodená, a zatvorená americká námorná základňa v Guantaname a pôda, ktorú zaberá, navrátená späť Kube? Bude vypovedať voči historickému útlaku rozmanitosti myslenia v rovnakom spoločenstve k dôležitým osobám ako nedávno zosnulý Francisco Aruca, obeť bombového ohrozenia a inému ohavnému násiliu a zabíjaniu postáv? Odsúdi násilie, ktoré bolo spáchané radikálnymi frakciami v miamskej exilovej komunite, ako odpálenie kubánskeho letu 455 v roku 1976 a iné donebavolajúce akty terorizmu, ktoré boli spájané s takými odpornými postavami ako Orlando Bosch a Luis Posada Carriles? Opýta sa Marca Rubia, či myslel vážne to, keď prirovnal Kubu k ZOO?

Zastane sa Miami, ktorá umožňuje pluralizmus a slobodu prejavu s rovnakým presvedčením, ako to robí na Kube? Alebo bude obeťou vlastnej sebacenzúry?


Zdroj: http://www.counterpunch.org/2013/03/20/the-curious-case-of-yoani-sanchez/

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára