utorok, 10. decembra 2013

Falošný filozof Francúzska

RAMZY BAROUD | Counterpunch
Bernard-Henri Lévy a zničenie Líbye

Zatiaľ čo je podľa izraelského pravicového denníka Jerusalem Post z 21. mája 2010 izraelský premiér Benjamín Netanjahu „najvplyvnejším židom sveta,“ Bernard-Henri Lévy je na 45. mieste.

Lévy sa podľa štandardov Postu dostal len o dve miesta za Irvinga Moskowitza, „obchodného magnáta sídliaceho na Floride, ktorý je považovaný za vedúceho zástancu židovskej výstavby vo východnom Jeruzaleme a rozdávajúceho ceny vedúcim usadlíkom za sionizmus.“

Tvrdiť, že v najlepšom prípade je Lévy intelektuálnym podvodníkom, znamená prehliadať zrejmú logiku, ktorá podľa všetkého spája mnohé z jeho aktivít, práce a diela. Zdá sa, že je posadnutý „oslobodzovaním“ moslimov z Bosny do Pakistanu, do Líbye a inde. No nie je to ten typ, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako zdravú obsesiu, vychádzajúcej napríklad zo zjavnej lásky a fascinácie ich náboženstvom, kultúrou a rozličnými spôsobmi života. Je to nezdravá obsesia. Počas jeho zvláštne definovanej kariéry spôsobil veľa skôd, keď občas slúžil ako lokaj pre tých pri moci, a iným, akoby si viedol svoje vlastné krížové výpravy. Je veľkým fanúšikom vojenských zásahov, a jeho profil je posiaty odkazmi na moslimské krajiny, a vojenské zásahy od Afganistanu po Sudán... a napokon Líbye.

V článku v New York Magazine z 26. decembra 2011 hovoril Benjamin Wallace-Wells o tomto francúzskom “filozofovi“ akoby odkazoval na mesiáša, ktorý sa nebojí presadzovať násilie pre vyššie dobro ľudstva. V článku „Európsky superhrdina zastavuje líbyjského diktátora,“ písal Wallace-Wells o „filozofovi, ktorý dohnal svet k premoženiu zlého podliaka.“ Ten „zlý podliak“, o ktorého tu ide, je, samozrejme, Muammar Kaddáfí, líbyjský líder, ktorý bol vyhnaný a brutálne zavraždený potom, ako ho údajne znásilnili rebeli po jeho dolapení v októbri 2011. Detailnú analýza Global Post o sexuálnom napadnutí lídra jednej z najprominentnejších krajín Afriky zverejnili správy CBS a iné médiá. Prípady znásilnení v Líbyi sa prudko zvýšili po tom, ako v tejto otrasenej arabskej krajine v súčasnosti operuje 1700 vojenských (podľa odhadu BBC) skupín.

Lévy, ktorý sa chvíľami javil ako najviditeľnejší advokát vojny Západu v Líbyi, sa v kontexte Líbye prevažne vytratil z pozornosti. Zrejme v mene svojej pochybnej filozofie vyvoláva problémy na nejakom inom mieste. Jeho misia v Líbyi, ktorá je teraz v omnoho horšom stave, ktorý kedy dosahovala počas vlády Kaddáfího, skončila. „Podlý diktátor“ bol porazený a je to. Nevadí, že je teraz krajina rozdelená medzi kmene a milície, a že postdemokratický premiér Ali Zeidan bol nedávno unesený jednou neposlušnou milíciou, aby ho oslododila iná.

V marci 2011 to vzal Lévy na seba, aby letel do Bengázi, aby sa zapojil medzi líbyjských povstalcov. Bol to rozhodujúci moment, pretože to bol ten typ zmieru, ktorý splnomocnil ozbrojené skupiny na premenu z regionálneho povstania na totálnu vojnu vrátane NATO. Ozbrojený niečím, čo bolo zámernou dezinterpretáciou rezolúcie OSN z roku 1973, viedlo NATO 17. marca 2011 hlavný vojenský útok na krajinu ozbrojenú zaostalou vzdušnou obranou a chabo vybavenou armádou. Západné krajiny nasmerovali obrovské dodávky zbraní líbyjským skupinám v mene predídenia masakrám, ktoré mali byť údajne vykonané Kaddáfího vernými. Masakre sa aj naozaj udiali, no nie spôsobom, akým ich predvídali „humanitní intervencionisti“. Posledný bol len pred niekoľkými dňami (15. novembra), keď podľa správ zahynulo 31 ľudí a 235 bolo zranených, keď v Tripolise šťastní milicionári spustili paľbu na mierumilovných protestujúcich, ktorí žiadali len to, aby vojaci z Misráty opustili mesto.

Sú to tí istí ľudia, pre ktorých podporu strávili Lévy a jemu podobní bezpočet hodín lobovania. Jeden z Lévyho najväčších úspechov v Líbyi bolo zvolať medzinárodné zhromaždenie Dočasnej národnej prechodnej rady (NTC) [National Transitional Council; najvyšší orgán povstalcov bojujúcich proti Kaddáfího jednotkám]. Francúzsko a iné krajiny vedú kampaň na presadenie NTC ako alternatívy Kaddáfího štátnych inštitúcií, ktoré systematicky zničilo NATO.

Vo rozhovore pre New York Magazine sú citované Lévyho slová „niekedy vás premôžu intuície, ktoré vám nie sú celkom jasné.“ Toto tvrdenie bolo uvedené s odkazom na údajne zjavenie, ktoré „filozof“ mal 23. februára 2011, keď v televízii sledoval ako Kaddáfího sily hrozili utopiť Benghází v „potokoch krvi“.

Ďaleko od nejasných intuícií je Lévyho agenda vypočítavou politickou ideológiou, skôr akousi francúzskou verziou neokonzervatívcov USA, ktorí zabalili ničivú vojnu svojej krajiny v Iraku všetkými možnými druhmi morálnych, filozofických a iných podvodných zdôvodnení. Pre nich to bola v prvom a najprednejšom rade vojna za „bezpečnosť“ Izraela, s údajne ďalšími praktickými výhodami, z ktorých sa máloktoré uskutočnili. Lévyho odkaz je vlastne plný nepochybných odkazov tej istej agendy.

Izraelskí pravičiari sú fascinovaní Lévym. Oslavovanie jeho globálneho vplyvu denníkom Post bolo zhrnuté touto vetou: „Francúzsky filozof a jeden z lídrov hnutia Nouvelle Philosophie, ktorý povedal, že Židia by mohli svetu poskytnúť jedinečnú morálnu mienku.“ No morálka s tým nemá nič spoločné. Filozofické iniciatívy tohto muža sa zameriavajú výlučne na moslimov a ich kultúry. „Závoj je pozvánkou pre znásilnenie,“ povedal Jewish Chronicle v roku 2006.

Filozofia sa Lévymu zrejme javí ako perfektne ušitá na to, aby pasovala do politickej agendy presadzujúcej vojenské zásahy. Jeho obhajoba pomohla zničiť Líbyu, no nezastavila ho od napísania knihy o líbyjskej „jari“. Hovoril o závoji ako pozvánke pre znásilnenie, zatiaľ čo nehovoril nič o početných prípadoch znásilnení hlásených v Líbyi po vojne NATO. V máji 2011 bol jedným z mála ľudí, ktorí obhajovali šéfa MMF Dominique Strauss-Kahna, keď bol neskôr obvinený zo znásilnenia chyžnej v New York City. Bola to „konšpirácia“, povedal, na ktorej sa chyžná podieľala.

Dá sa možno chápať Lévyho nenávisť voči diktátorom a vojenským zločincom; napokon, Kaddáfí nebol preborníkom v ľudských právach. No Lévy nie je filozofom. Podstatnou zložkou akejkoľvek autentickej filozofie je morálna konzistentnosť. Lévy žiadnu nemá. Týždeň potom, ako Jerusalem Post oslavoval Lévyho svetový vplyv, napísal izraelský denník Haaretz o jeho podpore izraelskej armády.

„Bernard-Henri Lévy: Nikdy som nevidel armádu tak demokratickú ako je IDF“ bol nadpis článku z 30. mája 2010, kde sa písalo o konferencii „Demokracia a jej výzvy“ v Tel Avive. „Nikdy som nevidel takú demokratickú armádu, ktorá sa seba samej pýta tak veľa morálnych otázok. Na Izraelskej demokracii je niečo nezvyčajne dôležité.“ Po zvážení vojen a masakrov vykonaných izraelskou armádou voči Gaze v rokoch 2008-9 a 2012, sa nedá nájsť vhodná fráza na opísanie Lévyho morálnej slepoty a zavádzajúcej filozofie. Vlastne možno bezpečne tvrdiť, že ani morálka, ani filozofia sa Lévyho a jeho nekončiacich pátraní po vojne netýkajú.


Ramzy Baroud je editorom PalestineChronicle.com. Je autorom  The Second Palestinian Intifada: A Chronicle of a People’s Struggle  a  “My Father Was a Freedom Fighter: Gaza’s Untold Story” (Pluto Press, Londýn).

Zdroj: http://www.counterpunch.org/2013/11/20/frances-sham-philosopher/

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára