utorok, 17. decembra 2013

„Falošný“ tlmočník na Mandelovom pohrebe vyjadril všetko

SLAVOJ ŽIŽEK | The Guardian

Tvrdil, že "prejav schizofrénie" spravil jeho znaky nezrozumiteľnými, no jeho prejav tlmočil skrytú, prítomnú pravdu

Naše každodenné životy sú prevažne zmesou fádnej rutiny a nepríjemných prekvapení – avšak, čas od času sa stane niečo neočakávané, za čo sa oplatí žiť. Čosi také sa prihodilo minulý týždeň na pamätnej slávnosti za Nelsona Mandelu.

Desaťtisíce ľudí si vypočuli vyhlásenia svetových lídrov. A potom... sa to stalo (alebo sa to skôr nejakú chvíľu dialo, než sme si to všimli). Vedľa svetových hodnostárov, vrátane Baracka Obamu, stál bacuľatý černoch vo formálnom obleku, tlmočník pre nepočujúcich, prekladajúci jej priebeh do znakovej reči. Tí, ktorí sú zbehlí v posunkovej reči si postupne uvedomovali, že sa deje čosi divné: ten muž je falošný; vymýšľal si svoje vlastné znaky; mával okolo seba rukami, no žiaden zmysel v nich nebol.

Deň nato oficiálne vyšetrovanie odhalilo, že ten muž, Thamsanqa Jantjie, 34, je kvalifikovaný tlmočník najatý African National Congress zo spoločnosti Juhoafrických tlmočníkov. V rozhovore s Johannesburským denníkom Star pripísal Jantjie svoje správanie náhlemu útoku schizofrénie, na ktorú berie lieky: počul hlasy a mal halucinácie. „Nedalo sa nič robiť. Bol som sám vo veľmi nebezpečnej situácii,“ povedal. Pokúšal som sa kontrolovať a neprezradiť svetu, čo sa deje. Je mi to veľmi ľúto. V takejto situácii som sa ocitol.“ Napriek tomu Jantjie vzdorovito trval na tom, že je so svojím výkonom spokojný: „Absolútne! Absolútne. To, čo som robil, myslím, že som bol šampiónom v znakovej reči.“

Ďalší deň priniesol nový prekvapivý zvrat: médiá informovali, že Jantjie bol od polovice 1990-tych rokov zatknutý prinajmenšom päťkrát, no údajne sa vyhol väzeniu, pretože nebol duševne spôsobilý postaviť sa pred súd. Bol obvinený zo znásilnenia, krádeže, vlámania a svojvoľného poškodzovania majetku; jeho posledné opletačky so zákonom sa objavili v roku 2003, keď čelil obvineniam z vraždy, pokusu o vraždu a únosu.

Reakciami na túto divnú epizódu bola zmes pobavenia (ktoré bolo viac a viac potlačované ako neúctivé) a rozhorčenie. Boli tu, samozrejme, starosti o bezpečnosť: ako bolo možné, pri všetkých bezpečnostných opatreniach, aby takáto osoba bola v tak tesnej blízkosti k svetovým lídrom? To, čo sa skrývalo za týmito znepokojeniami, bol pocit, že vystúpenie Thamsanqa Jantjieho bolo určitým zázrakom – akoby vyskočil odnikiaľ, alebo z inej dimenzie reality. Tento pocit podľa všetkého ďalej potvrdzovali opakované ubezpečenia od organizácii hluchonemých, že znaky nemali žiaden význam, že nekorešpondovali so žiadnou existujúcou znakovou rečou, akoby mali potlačiť podozrenie, že sa za týmito gestami možno prenášala nejaká skrytá správa – čo ak signalizoval niečo mimozemšťanom v neznámom jazyku? Zdalo sa, že samotné Jantjieho vystúpenie ukazovalo týmto smerom: v jeho gestách nebola žiadna živosť, žiadne stopy po tom, že by sa to týkalo nejakého žartu – svojimi gestami prechádzal bez výrazu, s takmer robotickým pokojom.

Jantjieho výkon nebol nezmyselný – práve preto, že nepreniesol žiaden konkrétny význam (gestá nedávali zmysel), priamo ozmyselnil zmysel ako taký – predstieranie zmyslu. Tí z nás, ktorí dobre počujú a nerozumejú znakovej reči predpokladali, že jeho gestá mali význam, i keď sme im neboli schopní rozumieť. A to nás privádza k jadru veci: sú tlmočníci znakovej reči pre hluchonemých skutočne pre tých, ktorí nepočujú hovorené slovo? Nie sú omnoho viac zamerané na nás – máme (ktorí počujú) dobrý pocit, keď vidíme tlmočníka, poskytuje uspokojenie, že robíme správnu vec starajúc sa o diskriminovaných a postihnutých.

Pamätám si, ako bol v prvých „slobodných“ voľbách v Slovinsku v roku 1990, v televíznom vysielaní jednej z ľavicových strán, politik prednášajúci reč sprevádzaný tlmočníčkou do posunkovej reči (jemnou mladou ženou). Všetci sme vedeli, že skutočnými adresátmi jej tlmočenia neboli hluchonemí, ale my, bežní voliči: skutočným odkazom bolo, že strana stála za marginalizovanými a hendikepovanými.

Bolo to ako veľké charitatívne divadielka, ktoré sa v skutočnosti netýkajú detí s rakovinou či obetí povodní, ale sú tu na to, aby sme si my, verejnosť, uvedomili, že robíme čosi skvelé, že prejavujeme solidaritu.

Teraz vidíme prečo Jantjieho gestikulácie vyvolali taký zvláštny efekt keď sa ukázalo, že boli nezmyselné: to, s čím nás konfrontovali, bola pravda o tlmočení do znakovej reči pre hluchonemých – v skutočnosti nezáleží na tom, či medzi verejnosťou sú nejakí hluchonemí ľudia, ktorí potrebujú preklad; tlmočník je tu preto, aby sme sa my, ktorí nerozumieme znakovej reči, cítili dobre.

A nebola to tiež pravda o celej spomienkovej slávnosti na Mandelu? Všetky tie krokodílie slzy hodnostárov boli sebauspokojujúcim cvičením, a Jantjie ich preložil do toho, čím vlastne boli: nezmyslom. To, čo svetoví lídri oslavovali, bolo úspešné posunutie skutočnej krízy, ktorá vypukne keď sa chudobní, čierni Juhoafričania naozaj stanú kolektívnym politickým činiteľom. Oni boli tými chýbajúcimi, ktorých označoval Jantjie, a jeho odkaz bol: hodnostári sa o vás v skutočnosti nezaujímajú. Cez jeho falošný preklad Jantjie zviditeľnil falošnosť celej oslavy.

Zdroj: http://www.theguardian.com/commentisfree/2013/dec/16/fake-mandela-memorial-interpreter-schizophrenia-signing

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára