štvrtok, 9. januára 2014

Dnešnými reakciami na Rómov sú osočovania z minulosti

TANYA GOLD | The Guardian

Pri návšteve Yad Vashemu mi boli dôsledky pokračujúcej démonizácie odvekých obetných baránkov Európy celkom jasné

V archíve Yad Vashemu, pamätníku holokaustu v Jeruzaleme je dokument s dátumom 9. januára 1938. Sedela som tam pred dvomi týždňami premýšľajúc o tom, ako prechádzajú tlačené slová do masového vraždenia. Tieto konkrétne slová, napísané nacistickým byrokratom doporučujú „riešenia“ rómskeho „problému“, ktorý je nutný, „z dôvodov národnej hygieny, pretože Rómovia sú známi tým, že trpia dedičnými chorobami“. Sú to „zvyčajní kriminálnici a paraziti“, ktorí „organizmu nášho národa spôsobujú neslýchané škody“. Tak čo spravíme? Pocmúľal si ceruzku a napísal: „Sterilizovať a internovať do pracovných táborov.“

Toto je však, samozrejme, len úvodná pozícia; následné nacistické „riešenie“ rómskeho „problému“ („Róm“ je odvodené z mylnej predstavy, že prišli z Egypta, keď v skutočnosti sú ich korene v Indii) šlo omnoho ďalej. Nacisti sa zamotali svojimi smiešnymi pseudointelektuálnymi zákonmi o rasovej čistote, ktoré sa následne stali tak komplexnými, že ste sa museli smiať z úradníkov, ktorí sa ich snažili kodifikovať a presadzovať; takže občas ospravedlnili „čistého“ Róma.

No v roku 1945 ich bolo mŕtvych prinajmenšom 200 000, možno omnoho viac; že nepoznáme presné číslo je súčasťou obscénnosti. V Yad Vasheme je 1500 vecí súvisiacich s Rómami; tradícia Rómov sa uchováva ústne, a nacisti v tomto prípade nerátali svoje obete, takže sa zvyšok stratil. Vieme, že niektorí hladovali v ghettách popri Židoch; že niektorí boli splynovaní v táboroch smrti; že Anna Franková videla, ako boli nejaké rómske dievčatá nahnané do plynových komôr a ako plakali; o toľko viac, vrátane veľmi malých detí, bolo zabitých v groteskných „experimentoch“ Jozefa Mengeleho v Auschwitzi, podrobnosti ktorých sú príliš odporné na to, aby sa tu podrobne opisovali. Rómovia to nazývajú Porajmos – zožranie.

Prečo to teraz spomínať? Pretože sa zdvihli zákonné obmedzenia o migrácii z Rumunska a Bulharska, a prílivová vlna špiny –použijúc frázu, ktorá by sa nacistom, myslím, páčila- tej ohľaduplnosti (robím si srandu) k Rómom, prelievajúca sa európskymi médiami, je urážkou lekcie dejín. Niekedy si myslím, že pamätníky mŕtvym (nebudem ich nazývať Hitlerove obete, pretože páchateľov boli milióny) sú kontraproduktívne, prinajmenšom pre tých z nás, ktorí nie sú v nejakom vzťahu k mŕtvym. V každom prípade bol nemecký pamätník Rómom vztýčený len minulý rok. Pre nás sú to len utešujúce kamenné prikrývky; ubezpečujú nás, že sme sa zmenili. Pochovali sme mŕtvych, odpykali sme si to, poučili sme sa a už nezhrešíme. Okrem toho, že nie celkom: počúvame, a svojím tichom napomáhame vzkrieseniu anti-rómskej rétoriky, poháňanej úspornými opatreniami a prisťahovalectvom – a kto proti tomu vystupuje?

Tu a tam je zopár príkladov, z novín, ktorých redaktori, predpokladám, nevedia o starej praktike honov na Rómov v Sasku, justičných vrážd Rómov v Prusku v 18. storočí, umožnených psychotickým kráľom Frederickom Williamom, nútenej sterilizácii Rómov Švédmi, dokonca až donedávna, do 1970-tych rokov. Ak nejaký ľud neprestajne kočuje a je podozrivým pre usadenú majoritu a má tendenciu priľnúť k statusu outsidera, vždy sa hodí opýtať prečo.

A dnes sa tu, v titulkoch ozýva averzia, nadutosť a paranoja: „Desať dní rómskeho pekla vidiečanov“; „Rodičia a deti sa vrátili z polročných prázdnin, aby našli svoj VOZOVÝ PARK prevzatý Rómami“ (tie veľké písmená nie sú moje); alebo horšie, na obálke švajčiarskeho časopisu z roku 2012, mladý Róm so zbraňou a textom, „Prídu, ukradnú, odídu“. Tento typ negatívneho tlačového spracovania plodí násilie – v Európe sa vždy dá nasadiť obetný baránok, keď sa vzbudí nenávisť.

Toto je démonizovanie starej, marginalizovanej najnižšej spoločenskej vrstvy. Sú najrýchlejšie rastúcou, a najstíhanejšou menšinou v Európe, a našou reakciou voči nim je osočovanie z minulosti. Je to poháňané politikmi, ktorí radi dávajú veciam priechod, no neradi plánujú – vláda zoškrtala svoj fond Migračných dopadov, ktorý tu bol nato, aby zmiernil tlak na miestne služby, a v Podieľovej skupine zamestnávania etnických menšín Anglicka nie je žiaden rómsky člen. Nick Clegg ich počastoval „občas naháňajú strach, občas pohoršujú“, David Blunkett predpovedal anti-rómske vzbury ak sa nezlepší ich správanie.

Je, samozrejme, oveľa ľahšie zmietať sa v násilí ako premýšľať – takže tu máme rómsku rodinu vyhnanú zo svojho domova davom vybičovaným miestnym starostom v Maďarsku, ktorý potom hrozil jeho vypálením, aby sa nemohli vrátiť, dve blonďavé deti odňaté svojim čiernovlasým rodičom v Írsku, únos, ktorý by autora dokumentu v Yad Vashem istotne primäl k úsmevu. Vždy stojí za to pamätať, i keď si nespomínate na nič iné, že pred tým, ako sa spácha vražda, sa musí objaviť dehumanizácia.

Zdroj: http://www.theguardian.com/commentisfree/2013/dec/26/roma-slur-past-yad-vashem-europe

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára