utorok, 14. januára 2014

Liberálni rasisti

TERRY EAGLETON | The Guardian
Sloboda, rovnosť, bratstvo

Jednostranným dôsledkom takzvanej vojny proti terorizmu bola kríza liberalizmu. Nie je to len otázka alarmujúcej neliberálnej legislatívy, ale všeobecnejšieho problému o tom, ako sa liberálny štát vysporiadava so svojimi anti-liberálnymi nepriateľmi. Toto je určite skúškou kréda každého liberála. Každý môže byť tolerantný k tým, ktorí sú tolerantní. Spoločnosť veľkorysých je príjemným miestom, no nevyžaduje si žiadnu veľkú morálnu snahu. Rozhodujúcou otázkou je, ako sa liberálny štát vysporiada s tými, ktorí neprijímajú jeho ideologickú schému. Dnes je módne hovoriť o otvorenosti voči „Inému“. No čo ak sa ten Iný prieči vašej otvorenosti tak, ako bary s brušnými tanečnicami?

Niet žiadneho sporu o tom ako zaobchádzať s tými, ktorých pohŕdanie liberálnymi hodnotami nadobúda formu odpálenia nôh malým deťom. Treba ich zatvoriť. No socialisti, ako aj islamisti odmietajú liberálny štát, takže čo s nimi? Treba im vyhovieť len dovtedy, kým úspešne vzdorujú štátu, pričom sa tiež ocitnú za mrežami spolu s fanatikmi al-Kájdy?

Ľavica, samozrejme, neodmieta občianske slobody: hnutie pracujúcej triedy bojovalo za zabezpečenie mnohých z nich. Marx prechovával nehynúci obdiv k veľkému revolučnému odkazu liberalizmu strednej triedy. Aj tak však medzi liberálmi a ľavičiarmi jestvuje fundamentálny konflikt. Liberalizmus sa drží zásady, že štát by mal tolerovať každý názor, ktorý sa nesnaží podkopať túto samotnú toleranciu. Ide o ironický druh politiky. Ako varoval Tony Blair: „Naša tolerancia je súčasťou toho, čo robí Anglicko Anglickom. Tak sa tomu prispôsobte, ale sem nechoďte.“ Či to považujete za komicky protirečivé alebo vhodne paradoxné, záleží na vašom názore na liberálny štát.

Takýto štát sa nestará o to, v čo veríte, pokiaľ to nemarí práva druhých na ich vlastné presvedčenie. Cynickejším pohľadom je, že rozvinutý kapitalizmus je vnútorne bez viery; pokiaľ si platíte svoje dane a zdržiavate sa bitia policajných dôstojníkov, vaše názory nie sú prevažne tu ani tam. Agnosticizmus šírený Richardom Dawkinsom a Christopherom Hitchensom ako podvratný je súčasťou každodennej rutiny neskorého kapitalizmu. Liberálny štát nemá názor na to, či je bosoráctvo hodnotnejšie ako rôzne wrestlingy. Asi ako taktný hostinský má tak málo názorov, ako je to len možné. Mnoho liberálov upodozrieva vášnivé presvedčenie zo skrytého autoritárstva. No liberalizmus by určite mal byť vášnivým presvedčením. Liberáli nie sú nutne ľahostajní. Len tí mužnejší ľavičiari sa domnievajú, že nemajú gule. Dokážete byť vrelo neutrálny a prudko ľahostajný.

Každý úprimný liberál vám však prizná, že neutralita štátu je formou záškodníctva. V oblasti presvedčenia by mala panovať bezstarostná nedbalosť (laissez-faire), práve taká, aká by mala byť na trhu. Ľavica nemá námietky proti liberálnym argumentom preto, že verí v zničenie toho, kto sa odlišuje, alebo sa sa jej nepáči myšlienka záškodníckeho štátu, ale preto, že tento prípad vylučuje ten druh záškodníckeho štátu, ktorý si žiada socializmus. Vylučuje, napríklad, štát, ktorý by sa zachoval neutrálne v otázke o tom, či by mala v spoločenskom a ekonomickom živote zvrchovane vládnuť spolupráca alebo individualizmus.

Ak je testom liberalizmu to, ako sa skonfrontuje so svojimi neliberálnymi protivníkmi, tak časť liberálnej inteligencie podľa všetkého padla na prvej prekážke. Autori ako Martin Amis a Hitchens nechcú len uväznenie teroristov. Taktiež propagujú značku západného kultúrneho rasizmu. Dawkins bol silno proti vpádu do Iraku, no káže samoľúby, staromódny whiggishovský [historiografický prístup, podľa ktorého minulosť nutne smeruje k pokroku a liberálnej demokracii] racionalizmus, ktorým sa dá oháňať proti oneskorenému islamu. Filozof A.C. Grayling má podobne naivný pohľad na majestátny vzostup západného pokroku. Románopisec Ian McEwan je čerstvo naverbovaným preborníkom tohto militantného racionalizmu. Obaja, Hitchens a Salman Rushdie obraňovali Amisove nadávky na moslimov. Či sa im to páči alebo nie, Dawkins a jemu podobní sa stali zbraňami v boji s terorizmom. Západný rasizmus odtiahol z Biblie k ateizmu.

Tá irónia je zrejmá. Zopár našich slobodných literárnych duchov obraňuje liberálne hodnoty takými spôsobmi, ktoré hrozia ich podkopaniu. Tým odrážajú správanie sa západných štátov. Liberáli majú oceňovať jemné analýzy a morálnu komplexnosť, nič z čoho nie je zjavné pri hanlivom redukovaní islamu na barbarský kult krvi. Sú povestní svojimi rozvážnymi diskrimináciami, skôr ako povrchným zamietnutím každého náboženstva ako veľkej kopy odpadu. Je tu tiež úctyhodný odkaz hodnotenia absolútnych rozsudkov s povedomím o ich kontexte: autentický liberál je zdesený z islamského terorizmu, no je si vedomý ublíženia a poníženia národu, ktoré mu prechádzajú. Žiaden z autorov, ktorých som spomenul nie je známy takouto vyváženosťou. Celkovo si robia veľké starosti o slobodu vyjadrenia sa než slobodu od imperiálnej nadvlády.

Do liberálneho myslenia je vbudovaná irónia či paradox: musíte byť vhodne netolerantný voči útokom na toleranciu. No táto irónia je v neustálom nebezpečenstve vymknutia sa z rúk. Jedným z najobdivuhodnejších úspechov civilizácie pre liberálny štát je prispôsobenie rozličných názorov, zatiaľ čo si zachovávame len málo pozitívnych presvedčení. No táto neutralita môže v prípade, že je pod tlakom skĺznuť k nadradenosti, asi ako voľné sedenie pri viere druhého človeka pôsobí ako opovržlivé vyzdvihovanie sa nad ňu. Od nadradenosti je potom len krôčik k rasizmu.

Zdroj: http://www.theguardian.com/commentisfree/2009/apr/25/liberal-islam

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára