pondelok, 27. januára 2014

Námietka Hannah Arendtovej voči Adolfovi Eichmannovi

JUDITH BUTLER | The Guardian
Vo svojom pojednaní o banalite zla žiadala Arendtová premyslenie zavedených predstáv o morálnej zodpovednosti

Pred päťdesiatimi rokmi bola spisovateľka filozofka Hannah Arendtová svedkom konca súdu s Adolfom Eichmannom, jedným z hlavných postáv organizácie holokaustu. Pri referovaní o súde poznamenala frázu „banalita zla“, frázu, ktorá sa odvtedy stala určitým intelektuálnym klišé. No čo tým vlastne myslela?

To, čo tým určite nemyslela bolo, že by sa zlo stalo bežným, alebo že by Eichmann a jeho nacistické zástupy spáchali bežný zločin. Vlastne mala za to, že tento zločin bol neobyčajný, ak nie bezprecedentný, a v dôsledku toho si žiadal nový prístup k samotnému právnemu rozsudku.

Boli tu najmenej dve námietky k právnemu rozsudku, ktoré zdôraznila, a potom ďalší voči morálnej filozofii vo všeobecnosti. Prvým problémom je vecný zámer. Museli súdy dokázať, že Eichmann spáchal genocídu s určitým zámerom na to, aby mohol byť usvedčený zo zločinu? Jej argumentom bolo, že Eichmann nemusel mať „zámery“, pokiaľ nedokázal vziať do úvahy zločin, ktorý páchal. Nemyslela si, že konal bez vedomej činnosti, no trvala na tom, že termín „vziať do úvahy“ musí byť vyhradený pre reflexívnejšiu podobu racionality.

Arendtová bola zvedavá, či sa s národným socializmom nestal možný nový typ historického subjektu, a to taký, kde ľudia realizovali politiku, no nemali „zámery“ vo všetkých zvyčajných zmysloch slova. Podľa nej mať „zámer“ znamená myslením reflektovať svoje vlastné konanie ako politickej bytosti, ktorej vlastný život a myslenie je previazané so životom a myslením druhých. Takže, v tomto prvom ohľade, sa obávala, že to, čo sa stala „banálnym“, bolo nemyslením samotným. Táto skutočnosť nebola vôbec banálna, ale bezprecedentná, šokujúca, a nesprávna.

Písaním o Eichmannovi sa Arendtová snažila pochopiť to, čo bolo na nacistickej genocíde bezprecedentné – nie aby vytvorila výnimočný prípad pre Izrael, ale aby pochopila zločin voči ľudskosti, taký, ktorý by priznal zničenie Židov, Rómov, gayov, komunistov, postihnutých a chorých. Tak, ako bola neschopnosť myslieť neschopnosťou vziať do úvahy nutnosť a hodnotu, ktorá robí veci možnými, sa zničenie a vysťahovanie celých populácií stalo útokom nielen na tieto konkrétne skupiny, ale na ľudskosť samotnú. V dôsledku toho Arendtová namietala proti súdeniu Eichmanna konkrétnym národným štátom len v mene jeho vlastného obyvateľstva.

V tejto historickej chvíli sa pre Arendtovú stalo nevyhnutným konceptualizovať a pripraviť zločiny voči ľudskosti, a to implikovalo záväzok navrhnúť nové štruktúry medzinárodného zákona. Takže, ak sa zločin voči ľudskosti stal v istom zmysle „banálnym“, bolo to práve preto, že bol páchaný na dennom poriadku, systematicky, bez toho, aby bol adekvátne pomenovaný a aby sa mu čelilo. Takto sa nazvaním zločinu voči ľudskosti „banálnym“ snažila poukázať na spôsob, akým sa zločin pre zločincov stal akceptovaným, rutinným, a realizovaný bez morálneho pobúrenia a politického rozhorčenia a odporu.

Keď si Arendtová myslela, že jestvujúce predstavy o vecnom zámere a štátne kriminálne súdy neboli adekvátne na to, aby dokázali uchopiť a posúdiť nacistické zločiny, bolo to tiež preto, že mala za to, že nacizmus vykonal útok voči mysleniu. Jej pohľad odrazu zväčšil miesto a úlohu filozofie pri posudzovaní genocídy a volal po novom druhu politickej a právnej reflexie, o ktorom sa domnievala, že by zaručil myslenie, ako aj práva ochrany otvorenému pluralitnému globálnemu obyvateľstvu voči deštrukcii.

To, čo sa stalo banálnym -a to prekvapujúco- bola neschopnosť myslieť. Vlastne v jednej veci je neschopnosť myslieť práve pomenovaním zločinu, ktorý pácha Eichmann. Spočiatku by sme si mohli pomyslieť, že ide o škandálny spôsob ako opísať jeho ohavný zločin, no pre Arendtovú je dôsledok nemyslenia genocidálny, alebo ním určite byť môže.

Prvou reakciou na takéto zjavne naivné tvrdenie môže, pochopiteľne, byť, že Arendtová precenila silu myslenia alebo že sa pridŕžala priveľmi normatívneho opisu myslenia, ktoré nekorešponduje s rozličnými druhmi reflexie, mrmlaním si pre seba a tichým hmkaním si, ktoré sa s tým spájajú.

Vskutku jej obžaloba Eichmanna smerovala za tohto človeka k dejinám sveta, v ktorom skutočné myslenie mizlo a v dôsledku toho sa zločiny voči ľudskosti stávali stále viac „myslitelnejšími“. Degradácia myslenia šla ruka v ruke so systematickým ničením obyvateľstva.

I keď sa Arendtová zameriavala na Eichmannovu neschopnosť myslieť ako na jeden zo spôsobov pomenovania jeho najväčšieho zločinu, je zrejmé, že Izraelské súdy nemysleli dostatočne, a snažila sa ponúknuť niekoľko opráv k jeho priebehu. Aj keď Arendtová súhlasila s konečným verdiktom súdu, teda že by Eichmann mal byť odsúdený na smrť, nesúhlasila s predneseným zdôvodnením súdu a samotným priebehom súdu. Domnievala sa, že by sa súd mal zamerať na činy, ktoré spáchal, činy, ktoré zahŕňali vytvorenie genocidálnej politiky.

Tak, ako právna filozofka Yosal Rogatová pred ňou si Arendtová nemyslela, že by bolo možné dejiny anti-semitizmu alebo dokonca špecifickosť anti-semitizmu súdiť v Nemecku. Namietala proti zaobchádzaniu s Eichmannom ako s obetným baránkom; kritizovala niektoré spôsoby, ktorými Izrael používal súd na vytvorenie a legitimizovanie svojej vlastnej právnej autority a národných snáh. Domnievala sa, že súd nedokázal pochopiť tohto človeka a jeho činy. Tento človek mal buď zastupovať všetko z nacizmu a každého nacistu, alebo bol považovaný za vrcholne patologického jednotlivca. Zdalo sa, že prokurátorom nezáležalo na tom, že si tieto dve interpretácie v podstate odporovali. Myslela si, že súd vyžadoval kritiku myšlienky kolektívnej viny, no tiež hlbšiu reflexiu historicky špecifických výziev morálnej zodpovednosti počas diktatúry. Vlastne to, za čo vinila Eichmanna, bola jeho neschopnosť byť kritický voči pozitívnemu právu, to jest, neschopnosť mať odstup od požiadaviek, ktoré naňho uvalil zákon a politika; inými slovami, obvinila ho z jeho poslušnosti, jeho neschopnosti kritického odstupu, či jeho neschopnosti myslieť.

No viac než to ho obviňovala z toho, že si nedokázal uvedomiť, že myslenie v sebe zahŕňa subjekt vo svojej spoločenskosti či pluralite, ktorá sa nedá rozdeliť či zničiť prostredníctvom genocidálnych cieľov. Podľa nej, žiadna mysliaca bytosť nedokáže pripraviť či spáchať genocídu. Samozrejme, môžu mať takéto myšlienky, sformulovať a zaviesť genocidálnu politiku, ako to Eichmann aj spravil, no takéto kalkulácie podľa nej nemožno nazvať myslením. Mohli by sme sa opýtať, ako v sebe myslenie zahŕňa každé mysliace „ja“ ako súčasť „my“ takým spôsobom, že zničenie nejakej časti plurality ľudského života znamená zničenie nielen seba, ktoré je podstatne prepojené s touto pluralitou, ale zničenie samotných podmienok myslenia samotného.

Hemží sa to mnohými otázkami: treba myslenie chápať ako psychologický proces alebo, vlastne, niečo, čo je možné patrične opísať, alebo je myslenie v Arendtovej zmysle vždy určitým druhom vykonania súdu, a tým pádom je zahrnutý v normatívnej praxi. Ak je to „ja“, ktoré myslí, súčasťou „my“ a ak sa to „ja“, ktoré myslí, zaväzuje k udržaniu tohto „my“, ako porozumieme vzťahu medzi „ja“ a „my“ a aké špecifické implikácie myslenie zahŕňa pre normy, ktoré riadia politiku a, hlavne, kritický vzťah k pozitívnemu zákonu?

Arendtovej kniha o Eichmannovi je dosť rozporná. No pravdepodobne stojí za spomenutie, že nemá problém nielen s Izraelskými súdmi a spôsobom, akým došli k rozhodnutiu potrestať Eichmanna smrťou. Je taktiež kritická voči Eichmannovi samotnému kvôli sformulovaniu a podriadeniu sa škodlivému súboru zákonov.

Rétorickou črtou jej knihy o Eichmannovi je, že s týmto mužom znova a znova vstupuje do sporu. Z veľkej časti informuje o súde a tomto mužovi v tretej osobe, no sú pasáže, kde ho oslovuje priamo, nie na súde, ale vo svojom texte. Jedna takáto chvíľa sa objavuje, keď Eichmann tvrdí, že pri zavádzaní konečného riešenia konal z poslušnosti, a že toto konkrétne morálne pravidlo odvodil zo svojho čítania Kanta.

Dokážeme si predstaviť ako dvojnásobne poburujúce bola táto chvíľa pre Arendtovú. Bolo určite dosť zlé, že sformuloval a vykonával príkazy pre konečné riešenie, no povedať, ako to spravil on, že jeho celý život žil podľa Kantových pravidiel, vrátane jeho podriadenosti nacistickej autorite, bolo priveľa. Dovolával sa „povinnosti“, aby vysvetlil svoju vlastnú verziu kantizmu. Arendtová píše: „Toto bolo urážlivé, tvárou v tvár tomu všetkému, a tiež nepochopiteľné, keďže Kantova morálna filozofia je tak úzko previazaná s ľudskou schopnosťou úsudku, ktorá vylučuje slepú podriadenosť.“

Eichmann si sám odporuje, keď vysvetľuje svoje kantovské záväzky. Na jednej strane ozrejmuje: „Svojou poznámkou o Kantovi som mal na mysli princíp svojej vôle, ktorá musí byť vždy taká, aby sa mohla stať princípom všeobecného zákona.“ No napriek tomu pripúšťa, že keď mal za úlohu vykonať konečné riešenie, prestal žiť podľa kantovských princípov. Arendtová dáva jeho vlastný opis do súvislostí: „Už nebol ´pánom vlastných činov,´ a ... bol „neschopný nič zmeniť´.“

Keď uprostred svojho pomotaného vysvetlenia Eichmann reformuluje kategorický imperatív spôsobom, že môžeme konať tak, ako by s tým súhlasil Vodca, alebo by tak sám konal, Arendtová prichádza s rýchlou replikou, akoby mu predniesla priamu ústnu výčitku: „Kant, aby sme si to ujasnili, nikdy nechcel povedať nič podobné; naopak, preňho bol každý človek zákonodárcom v tej chvíli, ako začal konať; použitím svojho ´praktického rozumu´ človek nachádza princípy, ktoré by mohli a mali byť princípmi zákona.“

Arendtová nerozlišuje medzi praktickým rozumom a podriadenosťou Eichmanna v Jeruzaleme v 1963 a o sedem rokov neskôr začína svoj vplyvný súbor prednášok o Kantovej politickej filozofii na New School for Social Research v New York City. V istom zmysle môžeme rozumieť Arendtovej neskôršej práci, vrátane jej prác o chcení, úsudku a zodpovednosti, ako predĺženej debate s Eichmannom o správnom čítaní Kanta, vášnivom úsilí vymaniť Kanta z jeho nacistickej interpretácie a mobilizovať zdroje jeho textu práve proti konceptom podriadenosti, ktoré nekriticky podporovali zločinecký právny poriadok a fašistický režim.

Vo viacerých významoch je samotný Arendtovej prístup dosť zarážajúci, pretože sa, okrem iného, snaží obrániť vzťah medzi Židmi a nemeckou filozofiou voči tým, ktorí by v nemeckej kultúre a myslení nachádzali semienka národného socializmu. V tomto zmysle jej pohľad pripomína Hermanna Cohena, ktorý sa v prvej polovici 20. storočia tragicky domnieval, že Židia nájdu viac ochrany a kultúrnej patričnosti v Nemecku než v akomkoľvek sionistickom projekte, ktorý by ich doviedol do Palestíny.

Cohen si myslel, že univerzalita patrila do nemeckej filozofie, než by zvažoval internacionalistické či globálne modely, ktoré by mohli poskytnúť alternatívu obom národným štátom. Arendtová postráda Cohenovu naivitu, a udržala si dôležitú kritiku národného štátu. Preformulovala Cohenov projekt do novej sociálnej a politickej filozofie: skutočné zotrvanie pri Kantovi alebo, skôr, jeho preformulovanie do súčasnej sociálnej a politickej filozofie v skutočnom zmysle by zastavilo Eichmanna a jeho kohorty, vytvorilo by iný druh súdu než ten, ktorý videla v Jeruzaleme, a vykúpilo by nemecko-židovskú filozofiu – takú, ktorú sa so sebou snažila priviesť do New Yorku. To, čo sa stalo banálnym bol útok na myslenie, a to bolo pre ňu zničujúce a malo svoje dôsledky. Pre nás je bezpochyby príznačné Arendtovej presvedčenie, že samotná filozofia mohla zachrániť tie milióny životov.

Zdroj: http://www.theguardian.com/commentisfree/2011/aug/29/hannah-arendt-adolf-eichmann-banality-of-evil

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára