štvrtok, 16. januára 2014

Nemusí to byť Žid

SLAVOJ ŽIŽEK, JOSEFINA AYERZA | Tvar
V roce 1994 byl publikován rozhovor, který se Slavojem Žižkem vedla argentinská psychoanalytička Josefina Ayerza, zakladatelka kulturního periodika Lacanian Ink. Aktuálnost rozhovoru je dána tím, že Žižek se v něm vyjadřuje k závažným etickým otázkám doby, jež mají svůj přesah k dnešku. Žižek na pozadí „spinozovského charakteru“ pozdního kapitalismu brilantně analyzuje projevy intolerance a rasismu jako nebezpečnou směs nostalgie a cynismu a provokativně nahlíží i otázku náboženského fundamentalismu.

JOSEFINA AYERZA: Súčasný politický diskurz, poznamenaný udalosťami ako premena zvyčajných komunistických vzorcov, by mal dávať súčasným signifikantom nový význam. Aké rečové akty fungujú v tomto kontexte?
SLAVOJ ŽIŽEK: „Tvrdo pracuj“: návrat kapitalistických hodnôt. „Každý sa môže stať bohatým, vrátane teba.“ Zoberme si thatcherizmus v Anglicku: aký je thatcherovský sen? Vraj tvrdou prácou zvíťazíte; šťastie je za rohom. Ľavicový protiútok z Labour Party samozrejme tvrdí, že to je ilúzia, len niektorí z nás sa môžu stať bohatými; väčšina z nás nezbohatne. Nechápu, že identifikácia, ktorú priniesol Thatcherovej diskurz neznamená, že budete naozaj bohatý, skôr ponúka možnosť identifikovať sa s niekým, kto by mohol zbohatnúť ako ďalší. Bohatstvo bolo hneď za rohom... možno.

JA: Identifikácia je dostatočná na to, aby ste tvrdo pracovali, konkurovali a podobne, no stačí to na úspech?
SŽ: Áno, stačilo to; bolo to dokonca dokázané sociologickými výskumami. Ľudia skutočne povedali, že by im stačilo žiť s vedomím, že možno keby − obyčajnou možnosťou, ak by – „tohto roku moja malá firma skrachovala, no ak budem budúci rok tvrdo pracovať... možno budúci rok, ak to budem skúšať znova a znova, uspejem.“ Identifikovať sa s touto možnosťou stačí na úspech. Aby samotná možnosť priniesla uspokojenie, musíte sa už nachádzať v spinozovskom univerzálnom poli signifikanta.

JA: Mohli by sme to nazvať možnosťou určitej slasti (jouissance), v lacanovskom zmysle slova?
SŽ: Áno, je to určitý druh identifikácie s jouissance. Samotný signifikant poskytuje jouissance, samotný signifikujúci aparát poskytuje jouissance.

JA: Prečo by návrat kapitalistických hodnôt so sebou prinášal spizonovské pole signifikanta?
SŽ: Iba na spinozovskom pozadí môžete mať tento typ paradoxu, kde už samotná možnosť uspokojenia funguje ako skutočné uspokojenie, takže nemusíte prejsť k skutočnosti. Povedzme, že sa podmienka možnosti vzťahuje k poľu.

JA: Ak možnosť znamená pole, kde sa nachádza to nemožné alebo ten rušivý prvok?
SŽ: Čosi, čo by sme mohli nazvať kantovskou odvetou, sa objavuje práve v postavách ako Saddám Husajn. Povedané jednoducho, tieto postavy radikálneho zla sú pre mňa symptómom. Sú tým návratom vytesneného. Ako je vo fantáziách neskorého kapitalizmu zobrazovaný nepriateľ? V dnešnej vládnucej ideológii – inými slovami, vo veľkých médiách – má vytváranie nepriateľa dva ciele. Prvým je fanatický, iracionálny fundamentalizmus, čo je samozrejme dôvod, prečo Západ stále bol a je posadnutý islamským fundamentalizmom. Tento fundamentalizmus je práve tou kantovskou odvetou radikálneho zla. Mimochodom, nehovorím, že toto má naozaj niečo spoločné so skutočným islamom.

JA: Akým druhom zla je Saddám, keď vypustil ropu do vodných zdrojov a zabil tak zver, zničil prírodu?
SŽ: Pre Západ je to šok. Nebolo racionálne, čo Saddám spravil počas vojny v Perzskom zálive. Bolo to radikálne, takmer etické zlo. V tomto tekutom fantazijnom univerze Západu sú taktiež Japonci zobrazovaní ako istý druh fanatického, démonického zla. Čo mi však prekáža, je rýchlosť s akou býva nasadzovaná táto vrstva fanatického fundamentalizmu. Pamätám si, keď pred pár rokmi začínali niektorí ekológovia brániť rúbaniu veľkých sekvojí. Zistili, že keď do stromov dajú veľké klince, bude nemožné ich spíliť. Elektrické píly sa nedokázali dostať cez klinec a stromy boli zachránené. Ekológovia boli označení za „eko-teroristov“. To vo mne vzbudzuje podozrenie.

JA: A ten druhý cieľ?
SŽ: Tu prichádzam k svojej ďalšej téze. Niet divu, že vo filozofii myslitelia ako Louis Althusser a Michel Foucault, ako aj Gilles Deleuze, boli tak posadnutí Spinozom. V tomto návrate k Spinozovi však nevidím čosi veľmi revolučné. Súčasná filozofia si je vedomá toho, o čom sme práve diskutovali, teda tých spinozovských čŕt súčasnej spoločnosti. Mám nedôveru voči tomuto typu etiky, presadzovanému univerzálnym poľom signifikanta. Aký druh etiky implikuje? Je to v podstate etika ne-identifikácie. Vraví, ostaňme slobodní, neidentifikujme sa priveľmi, je tu viacero subjektových pozícií a musíte si obnoviť svoju osobnosť, nemajte žiadne trvácnejšie záväzky, nestotožňujte sa, nanovo sa vytvárajte,“ atď. To by bola tá neskorá spinozovská etika.
V tomto type etiky rozvinutej v posledných dvoch Foucaultových knihách, ktoré navrhujú istý model (Starosť o seba, Užívanie slastí) nie je nič subverzného. Myslím si, že Foucaultova etika perfektne sedí do univerzálneho spinozovského signifikantu neskorého kapitalizmu. Dokonca i v každodennej politickej skúsenosti, keď vytvárame nepriateľa, volíme si za nebezpečného toho, kto sa identifikuje príliš. Opakuje sa to často; dokonca dekonštrukcionisti to zvyčajne formulujú takto: „Nepriateľ nevidí, ako je každá identifikácia vytváraná.“

JA: Takže nepriateľ je ten, kto sa identifikuje priveľmi?
SŽ: Ide o falošného nepriateľa. Fundamentalisti v podstate nie sú nebezpečenstvom. Kľúčovou otázkou je, či prijímame toto úzke spinozovské signifikujúce pole? Je to celková realita, ktorú musíme prijať, alebo nie? Áno, pre mňa je toto hlavnou otázkou, jediný skutočný problém. Myslím, že celý konflikt fundamentalizmus versus nefundamentalizmus je v podstate falošným problémom. Tí, ktorých vnímame ako fundamentalistov, nimi v skutočnosti nie sú. Napríklad si vezmime kazateľov morálnej väčšiny, zvyčajne tu považovaní za fundamentalistov. Všimli ste si, ako rovnaké pravidlo platí na nich (veľmi pekne sa tým zaoberala Joan Copjec v zbierke October #68), ako aj na problematiku takzvaného „teflónového prezidenta“, Ronalda Reagana [fyzikálnou vlastnosťou teflónu je nelepivosť a s Reaganom sa to spájalo preto, že mu neprischla žiadna kritika vznesená na jeho adresu, pozn. prekl.]? Viete, ako Reagan pri svojich verejných vystúpeniach a prejavoch spravil sériu chýb; zakaždým ho novinári vysmiali, spísali ich celý zoznam. Skutočnou záhadou je, že to nijako nepriaznivo neovplyvnilo jeho popularitu, dokonca mu to pomohlo. Tí úbohí liberáli si mysleli, že dokázaním toho, ako sa Reagan mýlil, vyrátaním všetkých tých chýb, všetkých faux pas, mu nejako poškodia. Neublížili mu; pomohli mu.
Tvrdím, že to isté, prinajmenšom do určitého bodu, platí pre kazateľov morálnej väčšiny. Je nesprávne označovať ich za fundamentalistov. Tí, ktorí ich nasledujú, vedia, že to tak nie je. Jeden príklad za všetky je Jimmy Swaggart [televízny kazateľ svojho času vysielaný až na 250 TV staniciach a autor 20 kresťanských kníh, pozn. prekl.]. Znova a znova sa dokazuje, že bol zapletený do sexuálnych škandálov; avšak stále sa mu darí. To je tá takzvaná záhada. Dokonca by som to isté povedal o Davidovi Dukeovi. Problém nepredstavuje, či je naozaj rasistom, alebo či skutočne verí v antisemitizmus. To sú falošné otázky; jeho pozícia je určitým podvodom, no ide o to, že je preto ešte viac nebezpečný.

JA: Pretože je to jeho etikou?
SŽ: Áno, on nie je vážnym antisemitom. Nehovorím, že len vtipkuje, no podstatou je omnoho rafinovanejšia dialektika. Povedzme to takto: Je to jeho etika. Fredric Jameson o tom hovorí v jednom svojom článku o filme. Pred pätnástimi rokmi tu bola vlna hororových filmov ako Exorcista, Čeľuste, atď. Exorcista sa neopiera o jednoduchú vieru v nadprirodzené sily. Jamesonovým postrehom je, že tieto filmy vyjadrujú istý druh nostalgie za strateným svetom, kedy bolo stále možné naivne veriť v démonov. Toto je rafinovanejšia dialektika. Rovnakú hru hrá David Duke. Samozrejme, že dnes nemôžeme byť naozaj antisemitskí. Duke je istou nostalgickou postavou. Jeho postoj je: „Nebolo to milé, keď to stále možné bolo, ako v starých dobrých Hitlerových časoch?“ Nehovorím, že to nie je nebezpečné; je to ešte odpornejšie, ešte viac nebezpečné. Viete prečo?

JA: Je to rovnaké, no bez toho vznešeného objektu?
SŽ: Symbolično je stále v hre, no opäť – základnou črtou dnešnej ideológie, v zhode s tou spinozovskou univerzalitou signifikanta – to nie je nejaký fundamentalizmus, ale mix nostalgie a cynizmu: cynický odstup, nostalgia, atď. Ako teoretici z dlhodobej politickej perspektívy to nemôžeme prijať a povedať: „Dobre, ľudstvo sa odteraz bude topiť v blahu univerzálneho signifikanta až do konca.“ Toto nie je konečný horizont; nemôžem to akceptovať.

JA: Pokiaľ ide o Rusov emigrujúcich do Spojených štátov a západnej Európy, povedzme, že v ich vlastnej krajine žili čosi iné: Masy ľudí, ktoré spolu pracovali vo fabrikách, v priemysle, sú zvyknuté mať ako skupina obrovskú silu. Avšak spinozovský svet namiesto toho drží ľudí doma, rozkladá skupiny. Čo sa stane, keď sa všetci títo ľudia budú musieť vysporiadať s tým, že sú doma? Bude sa im to páčiť? Keďže hovoríte, že toto nie je konečné štádium, chceme sa vrátiť k zhromažďovaniu más, k sile skupiny?
SŽ: Nie, nie, nie, samozrejme, že sa nedá vrátiť. Vo východnej Európe sa dnes na inej úrovni deje rozhodujúca vec. V Rusku k tomu tiež smerujú; už sa to deje v Poľsku, Československu a Maďarsku. Demokratický entuziazmus skončil a máme úplnú depolitizáciu, cynický ústup do súkromného života. Ako sme videli v posledných voľbách, toto je dnes posledné štádium východnej Európy.

JA: Takže to na celom svete začína byť rovnaké, toto súkromie?
SŽ: Áno, no na inom, omnoho nebezpečnejšom stupni. Problém s východnou Európou je, že ľudia očakávali niečo iné. To je dôvod, prečo je dnes táto depolitizovaná reakcia nebezpečná. Úplne prvou skutočnosťou je, že to, čo ľudia chceli od kapitalizmu, bola striktne protikladná túžba. Chceli veci. No čo znamená rozpad komunizmu a návrat kapitalizmu pre bežného občana východnej Európy? Východoeurópania vnímali komunizmus ako čosi, čo narušilo ich organickú jednotu. Vnímali komunizmus ako cudziu, rakovinotvornú entitu, ktorá narušila, rozrušila, zdegenerovala ich organické rodinné zväzky, spoločenské zväzky, atď. Preto to, čo teraz očakávajú od post-komunistickej spoločnosti, je kapitalistický individualizmus, konzumná spoločnosť a pod., a zároveň – a to je dôležité – nový typ spoločenstva a solidarity.

JA: Postmoderný typ kapitalizmu?
SŽ: Je to striktne protikladné, pretože kapitalizmus to nie je, rozhodne to je nie toto. A to považujem za najnebezpečnejšie, túto protikladnú túžbu. Máme nejaké pomenovanie pre systém, pre spoločenský poriadok, ktorý sa pokúša dosiahnuť práve toto? Kapitalizmus a zároveň organickú jednotu: To je tá najelementárnejšia definícia fašizmu. Fašizmus znamená presne toto. Napríklad v Argentíne, čo bolo Peronovým prísľubom? Že budete mať kapitalizmus, no zároveň solidaritu. Myslím, že táto protikladná túžba bola protofašistickou túžbou. Môže to znieť priveľmi ostro, no to, čoho sa spontánne dožadovala väčšina ľudí vo východnej Európe, nebol socializmus s ľudskou tvárou, ale skôr fašizmus s ľudskou tvárou. To je veľmi nebezpečné. V takýchto chvíľach vyvstáva antisemitizmus. Dnes sú extrémne sklamaní: Prečo sme nedostali to, čo sme chceli, kapitalizmus a zároveň organickú jednotu?

JA: Fašizmus vo všeobecnosti má ľudskú tvár.
SŽ: Áno, v istom zmysle. Aby ste k tomu došli, potrebujete nepriateľa, potrebujete postavu nepriateľa.

JA: Židov alebo...
SŽ: Nemusí to byť Žid. Môže to byť niekto, kto je vytvorený podľa rovnakej logiky, ktorá pracuje pri antisemitizme. Napriek tomu je veľmi zaujímavé vidieť, že nepriateľom nie je Žid, že je vytváraný rovnakým spôsobom – ako určitý typ cudzinca.

JA: V tejto spoločnosti nepriateľ v skutočnosti nemá tvár. Zločin je dnes značne anonymný: Niekto príde so zbraňou do McDonaldu a zabije sedemnásť ľudí. Kto bol nepriateľom? Predtým by sme videli tvár nepriateľa.
SŽ: Áno, pôvabom antisemitizmu je práve to, že dáva nepriateľovi tvár – prinajmenšom v modernej forme antisemitizmu.

JA: Takže Rusi chcú obraz nepriateľa, a v skutočnosti nemusia nájsť nejakého dostatočne jasného?
SŽ: Áno, to je to, čoho sa bojím. No nezáleží na tom, či ho nájdete alebo nie, vytvoríte si ho, vynájdete ho. Už to aj robia.

JA: Kto je potom nepriateľom?
SŽ: Zvyčajne to je národný nepriateľ, je to iný národ.

JA: Akýkoľvek iný národ?
SŽ: Akýkoľvek iný, no zvyčajne spojený so Židmi. V Juhoslávii to je zvyčajne kombinácia nepriateľov. Štandardnou predstavou je, že pri konfrontácii dvoch veľkých národov – to je tradičný vzorec východoeurópskeho konfliktu –, jednoducho priamo neobviníte druhý národ. Namiesto toho poviete, že ten druhý národ je taký zlý a útočí na nás, pretože sú za ním Židia ťahajúci za nitky. Vždy nepriateľa rozdelíte. Napríklad v Juhoslávii to funguje so Srbmi, s Chorvátmi, atď. Poviete, „boli skorumpovaní, pokazení Židmi, ktorí v skutočnosti odzadu ťahali za nitky“. To je pekný paradox. Dokonca i dnes v Sovietskom zväz sa silní ruskí nacionalistickí antikomunisti snažia vysvetliť samotný komunizmus v zmysle antisemitizmu, teda komunizmus ako židovský vynález. Napríklad moderní ruskí antisemiti vám rýchlo povedia, že takmer všetci členovia Leninovho politbyra boli Židia. Inými slovami, na východe je určitá úroveň spontánnej ideológie: Dávať komunizmus za vinníka všetkého už nie je národným športom. Teraz je to obviňovanie Židov alebo iného národa za samotný komunizmus. Nemám rád tento návrat malých etnických národov vo východnej Európe. Vidím tu nebezpečný, protofašistický potenciál, veľmi vážny potenciál. Nemyslím si, že to je iluzórna, abstraktná možnosť. Ten prvý abstraktný entuziazmus už skončil, ľudia sú radikálne sklamaní a vracajú sa k súkromnému životu. Funguje tu ten spinozovský aparát. V spontánnej americkej ideológii sú ako nepriatelia vytváraní Japonci, čo funguje takmer antisemitským spôsobom, pretože v antisemitizme je Žid všade a nikde; nikdy ho neviete lokalizovať. Môžu byť ukrytí kdekoľvek.. Sú vnímaní ako všadeprítomní, ako tí, čo prenikli všetkým.

JA: Tento typ nepriateľa je však identifikovaný.
SŽ: Ale identifikovaný nejasne. To je rozhodujúci článok antisemitizmu v nacistickej propagande. Je to komplikovanejšie, ako by sa mohlo zdať, pretože vo fantazijnom priestore antisemitizmu nie je Žid jednoducho niekto s takým a takým skazeným alebo akýmkoľvek charakterom. V antisemitizme predstavuje Žid národ, ktorý nemá žiadnu vlastnú prirodzenosť, žiaden vlastný charakter, ktorý by sa dal miešať. Nie je nič hrozné na tom mať čínskych susedov v manhattanskej časti Little Italy, a podobne. Pokiaľ máte tieto rozličné entity, je to v poriadku. Problém je ten nadbytkový element, ktorý je všade a nikde. Zvyčajná rola pripisovaná Židovi v Európe je tu, do istej miery, prebratá Japoncami. Druhá vec sa týka posadnutosti, dokonca i v amerických médiách, Japonci vraj nevedia ako si správne užívať, priveľa pracujú, funguje predstava, že japonský vzťah k užívaniu si je nejako zvláštne iný ako ten náš, nenormálny, narušený. Vždy som prekvapený, ako o tom v amerických médiách pravidelne informujú. Dokonca i japonská vláda sa snaží Japoncov naučiť, ako si viac užívať. Napríklad sa im nariadi, aby si brali pravidelne dovolenky.

JA: Je problém v tom, že si svoju prácu užívajú?
SŽ: Taká je predstava, to je hlavná rasistická fantázia. A tu nás lacanovská psychoanalýza môže naučiť veľa, pretože základná lacanovská myšlienka je, že hlavným bodom rasizmu nie je ten typ (ako sa zvyčajne vysvetľuje) stretu symbolických identifikácií, kultúrnych hodnôt alebo čohokoľvek. Ako to rozpracoval Jacques-Alain Miller v Extimité, rasizmus sa týka vzťahu Druhého k slasti. Čo vám skutočne vadí na Druhom, je spôsob, ako si užíva. A nielen tými zreteľnými spôsobmi, ale napr. aj primitívne, sexuálne fantázie belochov o černošskej sexualite.

JA: Čo by bolo tou hrozbou plynúcou z prílišnej japonskej pracovitosti?
SŽ: Tou predstavou je, že príliš pracujú, pretože nevedia, ako správne oddeliť prácu a pôžitok, perverzne si užívajú priveľa práce, trpia týmto nedostatkom, ktorý nás ohrozuje. V Európe sa to zvyčajne pripisuje Židom. Spomínam si na jeden rozhovor s mojou mamou. Formálne nie je antisemitkou, no keď sme raz mali určité finančné záležitosti s našou susedkou, Židovkou, staršou ženou, ktorá nám vracala nejaké peniaze, moja mama povedala: „Je to veľmi milá stará pani, no všimol si si, akým zvláštnym spôsobom počítala peniaze?“ Toto mám na mysli, tú zvláštnu predstavu, určitý typ špecifického vzťahu k jouissance, práve ako nedostatok pôžitku, určitá zbavenosť, odlišná jouissance v tom, čo je pohoršujúce, nepríjemné, v tom, v čom podľa nás nie je pôžitok.

JA: Tento problém si podľa všetkého vyžaduje na jednej strane preskúmať, ako si Druhý užíva, a na druhej, kontrolu nad spôsobmi, akými si Druhý užíva?
SŽ: Správne, pretože tu sú dve základné fantázie, ktoré sa navzájom, pochopiteľne, vylučujú. O jednej, ktorú všetci poznáme, hovoril Jacques Lacan asi na konci 1960-tych rokov, keď predvídal rasizmus. Pre Lacana je rasizmus určitou odvetou za individualitu v univerzálnom poli signifikanta. Lacanovou myšlienkou je, že rasizmus je určitou reakciou na toto univerzálne pole signifikanta, jediný spôsob, ako sa v tejto univerzalite nerozplynúť a nestratiť. Jediný spôsob ako vytrvať, jediná opora, ktorú nájdete, je priľnúť k vášmu individuálnemu spôsobu užívania si, ktoré vás potom, samozrejme, zapojí do tejto rasovej paranoje.
Formulujete si svoju identitu na základe predstavy, že Druhý je tým, kto vám ju chce automaticky ukradnúť. To sú tie dve základné fantázie: Jednou je, že nám Druhý chce vziať náš vzácny pôžitok, zvyčajne tá fantázia černochov za rasistickou predstavou Davida Dukea, druhých, ktorí chcú zničiť americký spôsob života. Druhou predstavou, ako pri Židovi, je, že Druhý vlastní určitý druh prehnaného a zvláštneho pôžitku, ktorá je sama osebe pre nás hrozbou. Mimochodom, ďalšou zaujímavou vecou, ktorú som rozpracoval, je myšlienka, ako nám môže byť pôžitok ukradnutý. V Spojených štátoch som bol prekvapený sériou filmov ako Rambo, Nezvestní v boji atď., ktoré sú založené na americkej posadnutosti tým, že stále jestvujú nejaký väzni, zopár živých Američanov je vo Vietname nažive. Hrdina, Rambo, ich zachráni, navráti ich domov. Myslím, že fantázia, ktorá za nimi je, hovorí, že najvzácnejšie časti Ameriky boli ukradnuté a hrdina ich prináša nazad, kam patria. Keďže tento „poklad“ chýbal za Jimmyho Cartera, Amerika bola slabá. Ak ich hrdina navráti nazad, Amerika bude opäť silná.
Dokonca i v Amerike, najrozvinutejšej krajine sveta, môžete vidieť, ako funguje táto logika pôžitku, fantázia, že najvzácnejšie časti nášho potešenia môžu byť ukradnuté Druhým. Pretože opäť, len na tomto fantazijnom pozadí dokážete vysvetliť skutočnú posadnutosť médií, ktoré sú mimochodom úplne iracionálne. Myšlienka, že niekde sú mladí, úprimní Američania, naďalej väzňami vojny, stále nažive vo Vietname, je očividne úplne zanedbateľným problémom – aj keby tam v skutočnosti nejakí boli. Nedokážete vysvetliť takúto posadnutosť bez tohto typu fantazijneho scenára.
A tu Lacan znova, povedané jednoducho, predbehol svoju dobu, pretože v sérii Television v polovici, až koncom 60-tych rokov skutočne predvídal tento nový rozmach rasizmu. Lacan práve v roku 1968 predvídal to, že po úpadku študentského entuziazmu dôjde k novému veku rasizmu. To opäť indikuje, že spinozovské univerzálne pole nemôže byť našou konečnou odpoveďou. Podľa tradičnej predstavy je rasizmus určitým fundamentalistickým pozostatkom minulosti. Nie, nie je to pozostatok minulosti; nie je to akýsi zvyšok starých tradícií, ktoré zmiznú s pokrokom voči ešte viac komputerizovanému spinozovskému univerzu. Namiesto toho je vytváraný modernitou. To, čo nazývame fundamentalizmami sú práve zúfalé pokusy lipnúť na určitých formách jouissance.

Článok bol publikovaný v Lusitania na jeseň 1994.

Zdroj: http://lacan.com/perfume/Zizekinter.htm

Přeložil Peter Takáč
Úvodné slovo a záverečné poznámky časopis Tvar.

Josefina Ayerza (nar. 1950) je kulturní teoretička a psychoanalytička, narodila se v Buenos Aires, žije v New Yorku. Její myšlení ovlivnilo dílo francouzského psychoanalytika Jacquesa Lacana, ale zabývá se i jinými autory francouzské tradice psychoanalýzy (např. Jacquesem-Alainem Millerem). Vedla rozhovory s konceptuální umělkyní Merry Kellyovou, filosofem Richardem Rortym, teoretičkou Julií Kristevou aj.

Slavoj Žižek (nar. 1949), známý slovinský filosof, kritik postmoderny a analytik pozdně kapitalistické kulturně-ekonomické formace. Inspirován Lacanem a marxistickou teorií chápe filosofii jako radikální diskurs, který odhaluje symptomy současné doby. Je znám také jako filmový teoretik. V poslední době se soustavně věnuje Hegelově filosofii (Míň než nic. Hegel a stíny dialektického materialismu [Less Than Nothing: Hegel and the Shadow of Dialectical Materialism, Verso 2012]), otázkami ideologie a politického protestu v současném světě (Život na konci věků, [Living in the End Times, Verso 2010], Žádat nemožné [Demanding the Impossible, Polity 2013]). V češtině vyšly mj. tyto knihy: Nepolapitelný subjekt. Chybějící střed politické ontologie (přel. Michael Hauser, L. Marek 2007), Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška aneb Proč musela utopie liberalismu zemřít dvakrát (přel. Radovan Baroš, Rybka Publishers 2011), Násilí (přel. Tomáš Pivoda, Rybka Publishers 2013).

Vyšlo v literárnom časopise Tvar, číslo 1/2014.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára