streda, 22. januára 2014

O mužovi, ktorý stratil domov

Na zasneženom kopci stálo sídlisko. Bol večer, obloha bola zahalená bielymi oblakmi a v uliciach sa rozsvecovali pouličné lampy. Po mrazivom dni začalo snežiť. Jeden z blokov stál trochu mimo ostatných. V tieni stromu stál oproti cez cestu muž. A z tmy mu svietili bielka jeho očí.

V bráne krajného vchodu bola teta domovníčka a čosi na ňu lepila. Okolo nej sa prešmykli dvaja malí chlapci a za nimi ich otec nesúci veľké sánky. Oni sa tete pozdravili a predbiehali sa, ktorí z nich privolá skôr výťah. Otec sa pristavil a prečítal oznam, ktorý teta starostlivo pripevňovala. „Zatvárajte bránu, vo vchode spáva bezdomovec!“ Otec prikývol hlavou. Jeden z chlapcov ešte stihol zahlásiť, pred tým ako nastúpili do výťahu: „Aby mu neťahalo na kríže?“ Otec sa usmial a prikývol. Teta domovníčka sa zamračila, začala hlučne rozoberať detaily všetkého, čo by mohol bezdomovec v dome napáchať a zmizla za svojimi vchodovými dverami.



V mnohých oknách sa zažínalo svetlo. Ľudia sa vracali domov. Zapínali televízory a počítače. Niektorí prichádzali zo školy, niektorí z práce. V jednom z okien bolo vidno mladého chlapca, ktorý si čítal knihu. V inom okne sa mihali postavy, štrngali si pohárikmi a potom sa usadili za veľký stôl. Po chodbe sa od dverí k dverám presúvali dvaja Jehovisti. Chlapec s knihou s nimi dlho debatoval, dokonca ich pozval k sebe dovnútra. Hneď vedľa bola izba s malým dievčaťom, ktoré už spalo. Odrazu do nej vošla nahá postava staršej sestry s uterákom na hlave. Sušila si vlasy, pristúpila k oknu a zatiahla žalúzie. V strede boli dve okná, v jednom sa hral malý chlapec na koberci s panáčikmi kovbojov, v druhom jeho mama varila večeru.









Mama šikovne prekladala varenie pripravovaním sa do práce. Pracovala na nočných zmenách v pekárni. Bola súčasťou výrobného procesu, vďaka ktorému si všetci tí ľudia v oknách toho istého bloku mohli ráno kúpiť čerstvý chlieb. V pekárni nezarobila veľa. Žila sama. Mala šesťročného syna, a tak potrebovala peniaze. Preto nič nepovedala, keď jej pridelili aj nočné. Príbuzní žili vlastnými životmi a ona sa hanbila pýtať ich o pomoc. Verila, že to zvládnu sami. Krupica bola hotová. Naliala ju na tanier, poliala maslom, posypala kakaom a cukrom a zavolala malého Tomáša večerať.

Tomáš prišiel s panáčikom, ktorý mal len jednu ruku. Sadol si a začal fúkať na pariacu sa krupicovú kašu. Mama si sponkami upla vlasy dozadu. Sadla si k nemu a sledovala ako Tomáš s rukou panáčika kreslí do krupice. „Tomino, nechám ti telefón pri posteli, keby sa niečo vážne stalo iba dlho stlač jednotku. Alebo vybehni vedľa k ujovi Janovi. Nebudeš sa báť. Nič sa nestane, budeš spať a ja prídem ešte pred tým ako sa zobudíš, dobre?“ „Dobre.“ Povedal Tomáš a panáčikom vystrelil do tmavej izby za kuchyňou. Mama mu položila ruku na hlavu a odbehla vedľa k susedovi Janovi. „Nechám ho doma samého, má môj telefón a vie, že keby niečo príde ti zabúchať na dvere.“ „Tak sme sa dohodli, fajn.“ Ujo Jano bol starý mládenec, ktorý im z času na čas ochotne pomohl, keď bolo treba, ale Tomášova mama ho brala len ako kamaráta. On jej síce núkal, že by Tomáša postrážil, ale ona to nechcela. „Veď už je veľký.“

Sneh pomaly pokrýval mužove čierne vlasy. Slabo oblečený drkotal zubami a prešľapoval z nohy na nohu. A nespúštal oči z okien toho bloku.

Mama sa vrátila do kuchyne, kde bol prázdny tanier. Umyla ho a zhasla. Tomáš už ležal v posteli a pozeral si obrázky rozprávkovej knižky o Nebojsovi. Keď sa objavila mama v dverách, on k nej s úsmevom vystrel ruku s knižkou. „Tak dobre, ale skrátim ju, lebo nemôžem prísť neskoro.“ Otvorila knižku a začala rozprávať rozprávku svojimi slovami.



„Bol raz jeden chlapec, ktorý sa ničoho nebál. Jedného dňa sa dopočul o zámku, kde straší, a tak sa tam vybral, aby sa naučil báť. Prvú noc prišli za ním kostry s reťazami a inými železnými haraburdami, búchali s nimi trieskali, skákali okolo neho, chrastiac svojmi hnátmi, no s Nebojsom to ani nepohlo. Smial sa a začal tancovať s nimi až kým kostry únavou nepopadali na zem. Druhú noc prišli červy a pavúci, ktorí slizko prskali a omotávali ho lepkavými vláknami. Nebojsa sa však ani len trošku nevystrašil a ráno si len pochvaľoval mäkučkú výstelku v jeho spálni. Poslednú noc prišli príšery od výmyslu sveta a snažili sa naňho vytiahnuť všetky možné strašidelné triky, no Nebojsa len nechápavo gúľal očami a keď k nemu pristúpil malý zaprášený škriatok, kýchol. Všetky potvory sa vyľakali a v okamihu zmizli skrývajúc sa za kreslom, skriňami, či posteľou. Ráno sa Nebojsa zobudil a povedal si, že to nemá zmysel a išiel domov.“ „Ale mami, veď to tam nie je vôbec takto.“ „Tomino, nevadí, toto bola moja verzia, musím utekať. Nebudeš sa báť ani ty, však nie.“ „Nebudem.“ Mama mu dala pusu na čelo, zhasla svetlo v jeho izbe, zapálila v predsieni. „Mami, zhasni.“ „Naozaj?“ „Ja sa nebojím.“ Mama sa usmiala, vzala si kabelku a odišla.

Chodníky boli čerstvo zasnežené a tak v bielom poprašku ostávali iba jej stopy, ktoré sa strácali v nočnom meste. Postupne sa zhasínalo aj v ostatných oknách, až mesto zaspalo úplne.



V bytoch nastalo ticho, v tmavých rohoch izieb sa skrývali rôzne prízraky a ľudia si spokojne odfukovali v svojich posteliach. Aj Tomáš spal. Odrazu v tom tichu a jemnom šume padajúceho snehu niečo zašramotalo v zámku. Tomáš sa prebral a vytreštil oči do tmy. Zdalo sa mu, že v predsieni je obor. Chvíľu tam ten obor nehybne stál a potom sa dvoma krokmi priblížil k detskej izbe. Tomáš zavrel oči a silno stískal rozprávkovú knižku. Snažil sa premôcť strach. Keď oči znovu otvoril, obor tam už nebol. Tomáš však nevedel zaspať. Pomaly sa nahol, aby skontroloval, či niečo naňho nestriehne pod posteľou, a potom pomaly skĺzol nohami na koberec. Opatrne, bez najmenšieho zvuku sa vybral do tmavého bytu. Pomaly sa blížil do kuchyne, z ktorej išlo trochu svetla. Pred otvorenou chladničkou čupel obor a preberal sa v jej obsahu. Tomáš mu pložil ruku na plece. Obor od ľaku stuhol, potom sa rýchlo otočil a rozkašľal sa od zabehutého jedla, ktorého mal plné ústa. Jediné, čo z neho vyšlo bolo: „Prepáč, bol som hladný.“ „Nevadí, kľudne sa najedz, ja som už jedol.“ Muž nemo pozeral do očí malého chlapca. „Myslel som si, že spíš.“ „Počul som šramot kľúčov.“ Muž položil ruku na chlapcovu, ktorú mal ešte stále na jeho pleci. „Môžeš si sadnúť k stolu, ja ti prečítam rozprávku, chceš?“ Muž prikývol.



Okolo pekárne šla partia mladých ľudí vracajúcich sa z podniku, kde sa zabávali pri alkohole a iných omamných látkach. V dobrej nálade a hladní zacítili vôňu čerstvého chleba. Jeden z chlapcov pribehol k okienku, cez ktoré videl dovnútra. „Ty vole, oni tu pečú chlieb.“ Pekári a pekárky v bielych plášťoch a s bielymi čiapkami na hlavách zdvihli hlavy od cesta. „Dáte mi jeden?“ Muž ktorý bol najbližšie pozrel na ostatných. Tomášova mama mu podala čerstvý chlieb. „Dve eurá.“ Chlapec im podal peniaze a zobral chlebík. Celá partia sa vytešovala z chrumkavej kôrky ešte teplého bochníka.



Tomáš ležal s hlavou na knižke. Muž sedel nad načatým kompótom, ryžou, kuracími stehnami, jogurtom, syrom, krabicou mlieka. Vstal, opatrne zobral Tomáša do náručia a odniesol ho do postele. Keď ho zakrýval, Tomáš mu podal knižku o Nebojsovi do rúk.

Tomášovej mame skončila zmena, oprášila si veci, prezliekla sa, umyla a pobrala sa domov. Cestou k bráne znovu vytvárala prvé stopy v zasneženom chodníku. V bráne sa minula s dvomi unavenými Jehovistami, ktorých vyprevádzal mladý študent s knihou. „Dobré ráno“ pozdravili sa navzájom. Spolu s chlapcom potom išli výťahom a stihli si vymeniť vety o tom, kto odkiaľ ide. Celkom ju pobavilo, že Peter, ktorý býval nad nimi predebatoval celú noc s Jehovistami a spýtala sa ho čím chce byť. On zatiaľ nevedel povedať. Otvorila dvere, vyzula sa, skontrolovala Tomáša, vyzliekla sa a ľahla si spať.

Na okno so stiahnutými žaluziami cinkol kamienok. Potom ešte jeden. Žalúzia sa roztvorili. Spoza nich vykúkali dievčinine oči. Pod oknom stál chlapec s kvietkom. Dievčina mu ukázala, že je šiši, pozrela sa či sestra spí a vykĺzla na balkón. „Poď dolu.“ Ona preliezla zábradlie a skočila chlapcovi do náručia. Vybrala kľúče a odomkla zadnú bránu. Držiac sa zaruky vošli do vchodu ku schránkam a rýchlo zahli k pivniciam. Za behu sa bozkávali a objímali. Strhávali zo seba šaty. Zvalili sa na starý gauč, ktorý si tam niekto odložil. A dievčina zhýkla. Chlapec zažal svetlo a obaja ostali s hrôzou stáť nad nehybným mužom ležiacim na starom gauči.



Starý muž si umýval starostlivo protézu. Nasadil si ju a odskúšal, či drží. Žiletkou si oholil zvráskavenú tvár a opláchol zbytky peny vlažnou vodou. Začesal si šedivé vlasy dozadu. V papučiach a pyžame sa odšuchotal do kuchyne. Z chladničky vybral kúsok torty, ktorý ostal zo včerajšej oslavy jeho narodenín. Lyžičkou si odkrajoval malé kúsky a jediac ju postavil sa do okna. Pod blokom stála sanitka a dvaja zdravotníci vchádzali do domu. Teta domovníčka stála v bráne a držala ju otvorenú, aby mohli bez problémov vyniesť telo muža na nosítkach. Bol chudý, zle oblečený, ale teta v ňom spoznala starého známeho suseda, ktorého nevidela odkedy sa rozviedli s jeho ženou. Zvedavo sa vypytovala lekára, ktorý ho bol pozrieť, čo sa mu stalo. „Zdá sa, že včera sa po dlhej dobe poriadne najedol a jeho telo dostalo šok. Nemal doklady, iba túto rozprávkovú knižku.“ „Žije?“ „Áno.“

Teta domovníčka dala dolu plagátik z brány a zmyla zbytky po lepiacej páske okenou a hubkou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára