piatok, 3. januára 2014

Rimbaud ako sociálny a politický básnik

SEBASTIAN HAYES
Rimbaud bol autorom niekoľkých striktne politických a spoločenských básní a istotne tiež emocionálne a intelektuálne zapojený do hlavných historických udalostí svojho dospievania, Parížskej Komúny

Prvá Rimbaudova báseň, napísaná keď mal pätnásť, bola Les Etrennes des Orphelins (Novoročný dar pre siroty), dielko plné autentického sentimentu, no nie viktoriánskej precitlivelosti. V ďalšej ranej básni, Le Forgeron, si Rimbaud predstavuje človeka z ľudu, kováča, ako sa v prvé dni Francúzskej revolúcie v Tuileries stretáva s Ľudovítom XVI. Hrdo vyhlasuje „Nous sommes Ouvriers, Sire! Ouvriers” ("Sme pracujúci, pane, pracujúci!") a pokračuje v popisovaní zlatého veku budúcnosti, kedy “budeme žiť jednoducho, vášnivo, pracujúc celý deň za usmievavého pohľadu ženy, ktorú milujeme skutočnou láskou… a budeme šťastní, a nik nás neprinúti ohýbať chrbát, pretože budeme mať za pecou zbraň”. Táto trochu William Morrissyovská predstava o socializme (okrem tej pušky) môže v niekom vylúdiť úsmev, no musíme mať na pamäti, že Rimbaud bol stale veľmi mladý, keď tento kúsok napísal. V závere hodí kováč svoju ´bonnet rouge´ (červenú čapicu), symbol revolucionára, do tváre monarchu.

Iné dielka, ako Les Pauvres à l’Eglise sú satirickejšie a zračí sa v nich narastajúca netrpezlivosť s bolesť znášajúcim postojom chudobných, ktorí sedia

Medzi dubovými lavicami, schovaní v biednych kútoch,
Zohrievajúc vzduch páchnucim dychom, poťahujúc
Nosom ako pri voňavom pečive; a radujúc sa
Ako psy vyšľahané korbáčom…

Vonku v zime a hlade… recitujú
Svoje nekonečné modlitby Ježišovi ďaleko hore
…zatiaľ čo loďou chrámu v lesklom hodvábe prechádzajú
Elegantné paničky módnej štvrte
A núkajú svoje vybielené prstíky bozku svätenej vody…


Iné kúsky opäť ukazujú extrémne násilie, obzvlášť zžieravá Qu’est-ce pour nous mon cœur, que les nappes de sang..., ktorej prvé dva verše som opatril doslovným prekladom ako

Čo záleží, srdce moje, na krvavých prikrývkach a popoloch a tisícoch mŕtvych, dlhých výkrikoch hnevu a všetkych aktoch pomsty, a škrípaniach, keď sa na svet rozpúta celé peklo a severný vietor bude vyť ponad trosky?

Nič. Naopak, prajeme si to! Kapitalisti, princovia, senátori, zhyňte!
Autority, spravodlivosť, dejiny – stačilo! Budeme vďační. Krv! Zlatý plameň!


Rimbaud napísal tiež dielka priamo previazané s udalosťami Komúny, ako Chant de Guerre Parisien a L’Orgie Parisienne ou Paris se Repeuple, i keď podľa mňa nepatria medzi jeho najlepšie básne. Je tu však jedna veľmi významná revolučná báseň, Les Mains de Jeanne-Marie, ktorá je na tejto webstránke v inom príspevku celá s prekladom a zopár poznámkami. V Les Mains de Jeanne-Marie sa osoba typickej romantickej bohyne spája s duchom revolúcie:

Le dos de ces Mains est la place
Qu’en baisa tout Révolté fier!

Elles ont pali, merveilleuses,
Au grand soleil d’amour chargé,
Sur le bronze des mitrailleuses
A travers Paris insurgé….


ktorú som opatril svojim rýmovaným prekladom

Záhlavie týchto rúk každý vie
Tu pre pery každého hrdého rebela je!

A tak zbledli ako ruky diev
Na poludnie lásky, úžasné videli
Za rachotiacej paľby diel
Keď v Paríži za slobodu brojili

 

Je zvláštne, i keď som si to neuvedomil, keď som prekladal báseň Jeanne-Marie, že nadprirodzená bytosť, ktorej “ruky pomsty” báseň oslavuje, naozaj jestovala – bola to Louise Michelová, osoba tak významná ako samotný Arthur Rimbaud. Louise Michelová bola vedúcou členkou Komúny (komunardkou): bola jednou z podnecovateľov rozhodujúcej iniciatívy chopenia sa Montmartreského dela, počas Komúny sa neúnavne angažovala v nemocničnej práci, ako aj organizácii ženských skupín a bola s komunardami, keď poslednýkrát bránili výšiny Montmartru. Keď bola súdená, vyzývala svojich sudcov, aby ju odsúdili na smrť a bola deportovaná na Novú Kaledóniu, kde odmietla špeciálnu starostlivosť pre ženy, spriatelila sa s miestnymi obyvateľmi a podporovala ich v ich následnej vzbure (čo iní francúzski revolucionári nerobili). Louise Michel, tá Vierge Rouge (červená panna) je prvou ženskou revolucionárkou vo všetkých významoch vo francúzskych dejinách (pokiaľ nerátame Johanku z Arku). No v istom zmysle bola niečím viac, ako to: ako píše Wikipédia, “jazyk, akým ju opisovali (počas jej doby) sa zvyčajne ponecháva pre svätcov či kacírov”. Victor Hugo ju oslávil v basni Virgo Major a, po amnestii, pokračovala v revolučných aktivitách opäť vo Francúzsku, pričom si až do smrti prostredníctvom rečníctva zachovala svoju schopnosť podnecovať davy k hnevu a zastrašovať sudcov. Jej pohreb pritiahol obrovské davy a vzbudil pocty všetkých názorových odtieňov. Avšak, bolo by nepravdepodobné, že by o nej Rimbaud vedel.

Pokiaľ ide o skutočnú participáciu Arthura Rimbauda na Komúne, jeho priateľ Delahaye o niekoľko rokov neskôr napísal, že Arthur Rimbaud bol nielen pri začiatku Komúny, ale sa dobrovoľne hlásil na tréning s Garde Nationale na Sèvres-Babylon v Paríži. To mohlo byť v marci 1871, pričom sa viacerí životopisci domnievali, že sa Arthur Rimbaud, v tom čase dobre vyzerajúci pätnásťročný chlapec z vidieka, stal objektom sexuálneho obťažovania a bol dokonca hromadne znásilnený členmi Garde Nationale. Tajomná a dojemná báseň Le Cœur Volé sa istotne javí ako záznam určitej takejto traumatickej príhody. Ak je tento dohad správny, tak táto príhoda pravdepodobne zachránila Arthurovi Rimbaudovi život, pretože v máji bol určite späť v Charleville a tak zmeškal semaine sanglante (krvavý týždeň).

V každom prípade, angažovanie sa Arthura Rimbauda na Komúne bolo väčšmi na úrovni ideí a ašpirácií. Obe boli neoddeliteľnou súčasťou silnej vlny utopického a apokalyptického socializmu, ktorý sa prehnal Francúzskom počas polovice devätnásteho storočia. Komúna však nebola iba ďalším politickým hnutím, ešte menej novou stranou: mala sa ohlásiť v celkom novej dobe. 19. apríla 1871 vydala Komúna vyhlásenie, ktoré uzatvárali slová

„Obecná (komunálna) revolúcia, ktorá začala 18-teho ľudovou iniciatívou, otvára
novú politickú éru, experimentálnu, pozitívnu, vedeckú.
Je to koniec starého vládneho a cirkevného sveta, militarizmu, koniec
monopolitizmu, privilegovaných, ktorým proletariát vďačí za svoj útlak, národ za svoje
biedy a pohromy“

(preklad podľa The Fall of Paris of Alistaira Horneho).

Je to tón v tom čase veľmi podobný Rimbaudovej dikcii – aj keď by sa možno zdráhal predstavy novej éry, ktorá by bola „vedecká“, pretože v tomto období svojho života nazeral na vedu a technológiu ako hrozbu, než na prostriedok emancipácie. Rimbaudovou ústrednou myšlienkou, či skôr posadnutosťou, bolo, že ľudstvo potrebovalo transformáciu, že súčasný ľudský materiál bol hanebný a bezcenný: potreboval byť celkom otrasený, „rozrušený“ ako to nazval, aby sa vytvoril nový muž a žena. “Quel travail! Tout à démolir, tout à effacer dans ma tête!” („Aká práca! Všetko musí byť zničené, všetko vymazané z mojej hlavy!“)

To znamenalo revolúciu, skôr ako reformu a Arthur Rimbaud to vzal osobne, keďže si pre seba zvolil prísny program psychologického rozvoja určeného na premenu obyčajného básnika na voyant („vizionára“, „proroka“), ktorý vyložil v listoch priateľom, akým bol Demesny. Ako presne ďaleko dotiahol Rimbaud tento pokus, aby sa stal určitým druhom socialistu Uriho Gellera, nie je jasné, no Une Saison en Enfer, napísaná o niekoľko rokov neskôr, značí jeho celkové rozčarovanie z akýchkoľvek takýchto domýšľavých projektov.

Anglický situacionista Chris Gray, ktorého som spoznal v Paríži a inde, mi raz povedal, „Ó, Rimbaud, áno. Sezóna v pekle je záznamom pokusu o čisto osobnú revolúciu.“ „A,“ dodal raz, „nevyhnutného zlyhania každého takého pokusu.“ Je na tom trochu pravdy a vlastne veľká časť mojej knihy Rimbaud Revisited (Brimstone Press 2010) je komentárom a vyvrátením tejto poznámky. Čo je na prvý pohľad zvláštne, že Rimbaud vyvinul svoj program radikálnej osobnej premeny, to slávne ‘dérèglements de tous les sens’ („rozrušenie všetkých našich zmyslov“), presne v tom čase, kedy sa Komúna v Paríži snažila ohlásiť novú éru ľudskosti: on prežíval svoju osobnú, ideologickú, „Komúnu“, ak sa to tak dá povedať, a podľa jeho vlastného doznania to dospelo k rovnako katastrofálnemu koncu.

V tomto období svojho života by Rimbaud istotne súhlasil s Nietzschem, že „ľudstvo je niečo, čo musí byť prekonané“, a bola to táto kritika, ktorú som mal na mysli, keď som vybral Rimbauda a Nietzscheho ako dvoch mysliteľov, ktorí spochybňovali samotné základy spoločnosti okolo seba. No, tak ako Rimbaud došiel k záveru, že na úrovni ideí musí byť všetko zmenené, tak došiel Marx k záveru, že celý ekonomický a spoločenský poriadok známy ako „kapitalizmus“ bude musieť skončiť: nebude stačiť sa so systémom iba pohrávať, ako to robili reformní socialisti, alebo ako to mali za cieľ. Lenin doviedol veci ešte ďalej, keď konštatoval, že pracujúca trieda Európy nebola schopná niečoho viac než „odborárskeho vedomia“, odtiaľ tá kľúčová rola Strany a nevyhnutnosť autoritárskeho štátneho aparátu prinajmenšom v ranom období, aparátu, ktorý mal následne „odumrieť“, i keď v „revolučnom“ Rusku v skutočnosti iba nabral na veľkosti a sile.

Kde nás to teda doviedlo? Rimbaudovo neúprosné volanie po radikálnej vnútornej a vonkajšej zmene dnes nezneje tak angažujúco, a to po storočí, ktoré bolo svedkom rozsiahlych a hrozivých pokusov v sociálnom inžinierstve ako nacizmus a sovietsky komunizmus za Stalina. Boli to nepochybne pokusy vytvoriť „nový typ ľudskej bytosti“, „nový poriadok“. Aj keď Rimbauda a Nietzscheho možno ťažko obviňovať z toho, čo sa prihodilo, niet pochýb, že boli zodpovední za rozšírenú predstavu dvadsiateho storočia, že „obmedzenia buržoázneho života možno prekročiť len veľkým šokom a snahou a jeho podstata bola premenená na niečo lepšie“, ako to opísal súčasný historik James Joll.

Čistým výsledkom týchto nepokojov minulého storočia nebol lepší typ ľudskej bytosti, ale iba urbanizácia, dominancia ťažkého priemyslu a, nedávno, produkcia množstva lacných konzumných výrobkov, vyrábaných v ázijských robotárňach: sotva niečo, čo by si predstavovali akýkoľvek socialisti devätnásteho storočia vo svojich snoch o budúcnosti. Potreba nejakej radikálnej zmeny, nielen v politickom a spoločenskom prostredí, ale i v samotnej podstate ľudského jednotlivca, ostáva rovnako pálčivá ako v Rimbaudovej a Nietzscheovej dobe. Veľká otázka je, „Čo ďalej?“ „Čo robiť?“ Povedz mi, alebo radšej ukáž.

(Výňatok)

Zdroj: http://arimbaud.com/0201/02/12/rimbaud-as-a-social-and-political-poet/

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára