pondelok, 20. januára 2014

Šaron je mŕtvy, no šaronizmus žije ďalej

PHYLLIS BENNIS | Common Dreams
Bejrútsky mäsiar, ako bol dlho známy, zomrel. Po ôsmich rokoch v kóme, po ktorých bol vojenský, silne pravicový líder premenený na ochráncu mieru, bol izraelský generál Ariel Šaron napokon vyhlásený za mŕtveho.

Prihrnuli sa pocty, vrátane tej od ministra zahraničných vecí Johna Kerryho, ktorý naoko vyjadroval občasné nezhody so Šaronom, no ubezpečil Izrael, že „naša krajina zdieľa vašu stratu a ctí si pamiatku Ariela Šarona.“ Pre zvyšok sveta samozrejme niet ničoho –ničoho- ani trochu úctyhodného na odkaze zrejme najdôslednejšieho vojnového zločinca Izraelu.

Ako dokladá izraelský novinár Dimi Reider v 972mag.org, Šaronovo násilie začalo skoro, v obodobí pred štátnou suverenitou Izraela, keď

sa v polovici 1940-tych rokov pridal do organizácie Haganah a bol aktívny v predohre k vojne v 1948, keď jeho jednotka zosnovala útok voči arabským dedinám okolo Kfar Malal. Bol vážne zranený v boji o Latrun a dočasne opustil armádu v 1949 kvôli štúdiu na Hebrejskej univerzite. Na osobný príkaz Davida Ben-Guriona bol však Šaron opätovne povolaný do vojenskej služby a požiadaný viesť novo zriadenú Jednotku 101.

Táto jednotka bola vytvorená špeciálne pre účely odvetných nájazdov na palestínske utečenecké guerrilly, operujúce na hraniciach Jordánska a Egypta. Zvyčajne to boli útoky voči civilným cieľom, vrátane utečeneckých táborov a dedín na Egyptom okupovanom pásme Gazy a Jordánskom okupovanom Západnom brehu.


Útoky voči Palestíncom boli leitmotívom Šaronovho životopisu. V 1970-tych rokoch, po Izraelskej okupácii pásma Gazy, poslal do preplneného utečenského tábora Jabaliya ozbrojené buldozéry, aby vytvoril nové vojenské kontrolné cesty, pričom zdemolovali stovky domovov rodín. To dalo podnet na jedno z jeho prvých prezývok, Buldozér Gazy.

Ako nám pripomína Yousef Munayyer z Palestínskeho centra, trvanie Šaronových vojnových zločinov je dlhé. Útoky na civilistov, ktoré začali predtým, ako bol Izrael vyhlásený za štát, pokračovali aj potom, a viedli priamo k tomu, čo sa rýchlo stalo známym ako Qibyjský masaker v 1953.

Qibya je palestínska dedina na Západnom brehu, situovaná blízko Zelenej línie. Počas Izraelského útoku na dedinu, vedeného v tom čase Šaronom po zemi, bola zničených hŕba domovov, v ktorých ešte boli civilisti. Výsledkom bol masaker, ktorý zanechal 69 mŕtvych Palestínčanov, z ktorých bola väčšina žien a detí.

Útok bol medzinárodne odsúdený a Izrael sa bil o to, aby po masakri ustrážil škody na svojom obraze. Spojené národy masaker odsúdili a ministerstvo zahraničia USA povedalo, že tí, ktorí ho vykonali „by mali byť za to zodpovední a mali by byť podniknuté účinné opatrenia na zabránenie takýmto príhodám v budúcnosti.“ Avšak, žiaden z predstaviteľov nebol privedený k zodpovednosti, a táto kultúra beztrestnosti sa znova vracala nielen v dejinách Izraela, ale obzvlášť v histórii Ariela Šarona.


Nasledovali ďalšie útoky, najznámejším bol masaker Sabra-Shatila v 1982. Začiatkom toho leta izraelské jednotky, pod vedením Šarona ako ministra obrany, vpadli a okupovali Južný Libanon. Po týždňoch smrtiaceho obkľúčenia Bejrútu USA zariadili, aby boli jednotky PLO stiahnuté z mesta, a ponechali takto palestínske utečenecké tábory plné žien, detí a starých ľudí nestrážené. Počas noci 16. septembra obkľúčili izraelské jednotky dva tábory v Západnom Bejrúte, čím každému v táboroch zabránili odísť. Potom zapálili svetlice, aby osvetlili cestu pre vojakov libanonskej falangy krytej Izraelom a vojakov Libanonských síl, ktoré napadli bezbranný tábor a zabili 2000 palestínskych civilistov, z toho stovky detí.

Izrael a jeho vrchní vojenskí predstavitelia boli zobraní na zodpovednosť – no bez dôsledkov. V 1983 uznala MacBrideova komisia Spojených národov Izrael za zodpovedný za toto násilie. Toho istého roku uznala Izraelská vlastná Kahanova komisia Izrael za „nepriamo“ zodpovedný, no poznamenala, že Šaron niesol osobnú zodpovenosť „za ignorovanie nebezpečenstva krviprelievania a pomsty.“ Generál -vtedy po prvýkrát nazvaný Bejrútsky mäsiar- bol teda uznaný za vinného, no bez akejkoľvek zodpovednosti. Šaron ako minister obrany rezignoval, no –v súlade s Izraelským politickým systémom založenom na beztrestnosti- ostal v Kabinete, a do dvoch rokov sa vrátil ako minister Likudu. Nebol žiaden súd, žiadna žaloba, dokonca ani potupné oslobodenie od žaloby od Izraelských obranných zložiek (IDF), ako dôsledok jeho vojnových zločinov.

Od 1985, keď sa stal ministrom bývania a výstavby, bol Šaron zodpovedný za pridanie takmer 150 000 bytových jednotiek do izraelských osád len pre Židov na okupovanom Západnom brehu a v Gaze. Odvtedy sa charakter Šaronových vojnových zločinov -porušenie medzinárodného humanitárneho zákona a Ženevských konvencií- posunul od činov vykonaných v priamom boji k činom vykonávaných na usadlosťami posiatych vŕškoch okupovaného Palestínskeho územia.

Šaron zastával pre Izraelskú vládu aj naďalej ústredné postavenie – párkrát bol v opozícii, väčšinu času vo vedení, vrátane premiéra, až kým ho mŕtvica v roku 2006 nedostala natrvalo mimo úrad. Bol proti Mierovej dohode z Osla a stal sa kľúčovým zástancom stále mocnejšieho hnutia osadníkov. A tak zatiaľ čo sa charater priestupkov zmenil, fakt, že Šaron porušoval medzinárodné právo sa nezmenil. Masakre porušili zákony vojny. Osady porušili Ženevské konvencie. Rasovo segregačný múr (ktorý Šaron taktiež pripravil) porušil rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora.

V roku 2005 Šaron zariadil evakuáciu asi 5000 izraelských osadníkov a izraelských vojakov z okupovaného pásma Gazy. Šaron bol náhle oslavovaný ako uzmierovateľ. No vojaci IDF ostali vo vedení Gazy, iba sa presunuli na vonkajšiu stranu Pásma a obklopili ho vojenskou silou. Izrael si udržal úplnú kontrolu nad hranicami Gazy, výstupom a vstupom tovarov a ľudí, vzdušným priestorom, moriami pobrežia Gazy, ekonomikou a životmi jeden a pol milióna Palestínčanov z Gazy – 75% z ktorých má do 25 rokov. Presun zmenil charakter Izraelskej okupácie od tradičného osadníckeho kolonializmu na staromódne obliehanie. No Gaza ostala okupovaná. Skutočný cieľ plánu „uvoľnenia“ Gazy bol dosiahnutý: slovami Šaronovho vrchného poradcu, Dova Weisglassa, to bolo „zastavenie mierového procesu“. Misia ukončená.

A Šaron ostáva vojnovým zločincom. Kerry mal ešte jednu vec priamo vo svojej pocte: „Cesta Ariela Šarona bola cestou Izraela,“ povedal. Mal pravdu. Iba v Izraeli, kde bola pravica dávno nahradená extrémnou pravicou, ultrapravicou, a fašistickou pravicou, sa mohol nehanebný vojnový zločinec, nikdy nemeniaci svoje názory, náhle stať typickým predstaviteľom politického centra. Šaron je mŕtvy – nech žije šaronizmus.

Zdroj: http://www.commondreams.org/view/2014/01/14-3

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára