streda, 8. januára 2014

Stratený rozhovor s Johnom Lennonom (1/2)

ROBIN BLACKBURN, TARIQ ALI | Counterpunch
Rozhovor prebehol v trockistickom časopise The Red Mole v roku 1971 a ako vidieť, je zaujímavejší ako ten s Jannom Wennerom pre časopis Rolling Stone.

TARIQ ALI: Vaša posledná nahrávky a nedávne verejné vyjadrenia, hlavne rozhovory, ktoré ste dali časopisu Rolling Stone, naznačujú, že sa vaše názory stávajú stále radikálnejšie a politickejšie. Kedy sa to začalo?

JOHN LENNON: Viete, vždy som bol náchylný k politike a proti statusu quo. Je to celkom bežné keď ste vychovávaný, tak ako ja, k nenávisti a strachu z polície ako prirodzenému nepriateľovi a opovrhovaniu armádou ako niečím, čo vám každého vezme a nechá ho niekde ležať mŕtveho.

Tým myslím, že je to celkom zvyčajná záležitosť pracujúcej triedy, i keď to s pribúdajúcim vekom začína upadať, keď máte rodinu a pohltí vás systém.

V mojom prípade to nebolo nikdy tak, že by som nebol politický, i keď to malo náboženstvo počas mojich dní na tripe tendenciu zatieniť; čo mohlo byť niekedy okolo ´65 či ´66 roku. A to náboženstvo bolo priamym dôsledkom všetkých tých hviezdnych sračiek – náboženstvo bolo východiskom z môjho premáhania sa. Myslel som si, „No určite je okrem života ešte niečo iné, alebo nie? Toto to nie je, však?“

No istým spôsobom som vždy bol politicky orientovaný. V dvoch knihách, ktoré som napísal, i keď boli napísané v určitej joyceovskej hatmatilke, sú tu viaceré kritiky náboženstva a je tam aj hra o pracujúcom a kapitalistovi. Zosmiešňoval som systém už od svojho detstva. V škole som písal časopisy a rozdával ich ľuďom.

Bol som si veľmi dobre vedomý tried, oni by povedali, že dobre napálený, pretože som vedel, čo sa so mnou deje a vedel o triednom útlaku, ktorý na nás doliehal – no v skurvenej skúsenosti hurikánu sveta Beatles som sa od reality načas vzdialil.

TA: Čo myslíte, že bolo príčinou úspechu vášho druhu hudby?

JL: V tom čase sa bralo za dané, že pracujúci prerazili, no spätne som si uvedomoval, že to bol rovnako falošný obchod, aký spravili s černochmi, asi ako keď dovolili čiernym byť bežcami či boxérmi či zabávačmi. To je výber, ktorý vám umožnia – dnes je východiskom byť popstar, čo je presne to, čo hovorím na albume v piesni „Working class hero“ [Hrdina pracujúcej triedy, pozn.prekl.]. Ako som povedal už Rolling Stone, moc majú tí istí ľudia, triedny systém sa ani trochu nezmenil.

Samozrejme, máme veľa ľudí, ktorí dnes nosia dlhé vlasy a zopár decák zo strednej triedy v ľúbivých šatičkách. No nič sa nezmenilo, okrem toho, že sme trochu vyobliekaní, no nechali sme tých istých bastardov všetko viesť.

ROBIN BLACKBURN: Pochopiteľne, triedy sú niečo, s čím sa americké rockové skupiny ešte nevyrovnali.

JL: Pretože sú všetky zo stredných tried a buržoázie a nechcú to ukazovať. Boja sa pracujúcich, vlastne, keďže sa pracujúci v Amerike javia prevažne pravicovo, lipnú na svojich tovaroch. Ale keď si tieto skupiny strednej triedy uvedomia, čo sa deje, a čo urobil triedny systém, je na nich navrátiť sa k ľuďom a ujsť od tých buržoáznych sračiek.

TA: Kedy ste sa začali vymykať role člena Beatles, ktorú na vás uvalili?

JL: Dokonca aj počas vrcholu Beatles som sa snažil ísť proti tomu, a takisto George. Párkrát sme šli do Ameriky a Epstein sa nám vždy snažil nahovoriť, aby sme sa nevyjadrovali k Vietnamu. Tak nadišiel čas, kedy sme si George a ja povedali, „Počuj, keď sa na to opýtajú najbližšie, povieme, že sa nám tá vojna nepáči a že si myslíme, že by odtiaľ mali hneď odísť.“ To sme aj spravili. V tom čase to bola dosť radikálna vec, hlavne pre „Fab Four“ [Úžasnú štvorku - Beatles, pozn.prekl.]. Bola to moja prvá osobná príležitosť trochu ukázať za čím stojím.

No musíte tiež brat do úvahy, že som vždy cítil, že musím potláčať svoje názory. Všetci sme boli tak pod tlakom, že sotva bola šanca, aby sme sa vyjadrili, najmä keď sme pracovali pri tejto rýchlosti, neustále koncertovali a boli neustále udržiavaní v kukle mýtov a snov. Je dosť ťažké keď ste Cézar a každý vraví, aký skvelý ste a dávajú vám všetky tie dobroty a dievčatá, je dosť ťažké sa z toho vymaniť, povedať “Ale ja nechcem byť kráľom, chcem byť skutočný.” Tak druhú politickú vec, ktorú som v tomto smere spravil, bolo povedať “Beatles sú väčší ako Ježiš.” To skutočne rozbilo scénu, takmer ma za to v Amerike zastrelili. Pre všetky tie decká, čo nás nasledovali to bola veľká trauma. Dovtedy tu bola tá nevyslovená politika nezodpovedávania háklivých otázok, i keď som vždy čítal noviny, tie politické časti.

Neprestajné povedomie o tom, čo sa dialo vo mne vyvolávalo pocit zahanbenosti, že nič nehovorím. Vybuchol som, pretože som tú hru už nemohol dlhšie hrať, bolo toho na mňa jednoducho priveľa. Príchod do Ameriky to vo mne ešte posilnil a upevnil, hlavne preto, že tam prebiehala vojna. V istom zmysle sme sa ukázali ako trójsky kôň. “Fab Four” sa dostali rovno na vrchol a nato spievali o drogách a sexe a potom som prešiel k ťažším a ťažším veciam a vtedy nás začali opúšťať.

RB: Nebola na to, čo si robil, dvojitá sadzba už od začiatku?

JL: Prvá vec, ktorú sme spravili bolo ukázať svetu našu liverpoolskosť a povedali sme “Je v poriadku prísť z Liverpoolu a hovoriť takto.” Predtým, ktokoľvek to z Liverpoolu dokázal, ako Ted Ray, Tommy Handley, Arthur Askey, musel zanechať svoj prízvuk, aby sa dostali do BBC. Boli to iba komedianti, no to vzišlo z Liverpoolu pred nami. My sme odmietli hrať tú hru. Po tom, ako prišli na scénu Beatles, nahodil každý liverpoolský prízvuk.

TA: Premýšľali ste nejako o politike, keď ste zjavne kritizovali revolúciu?

JL: Á, jasné, “Revolúcia”. Boli dve verzie tejto piesne, no undergroudnová ľavica vzala len tú, kde som povedal “vylúčte ma z toho”. V pôvodnej verzii, ktorou končí LP-čka, bolo tiež “počítajte so mnou”; dal som tam obe, pretože som si nebol istý. Jestvovala tretia verzia, ktorá bola len abstraktnou, experimentálnou kompozíciou, so slučkami a podobne, kričiacimi ľuďmi. Chcel som maľovať obraz revolúcie zvukom – no spravil som chybu, ako viete. Tou chybou bolo, že to bola anti-revolúcia.

Na verzii vydanej ako singel vravím, “keď hovoríte o ničení, môžete ma vynechať”. Nechcel som sa nechať zabiť. O maoistoch som toho toľko nevedel, vedel som len, že sa ich zdalo byť tak málo, no napriek tomu boli veľmi viditeľní a stávali pred políciou čakajúc na to, kedy ich postrieľajú. Myslel som si, že to bolo nerafinované. Myslel som si, že pôvodný komunistickí revolucionári sa koordinovali o čosi lepšie a nevykrikovali to všade navôkol. Takto som to cítil - naozaj som si kládol otázku. Ako niekto z pracujúcej triedy som sa vždy zaujímal o Rusko a Čínu a všetko, čo sa vzťahovalo na pracujúcu triedu, i keď som hral tú kapitalistickú hru.

Jednu dobu som bol tak pohltený tými náboženskými sračkami, že som sa všade navôkol nazýval kresťanským komunistom, no ako vraví Janov, náboženstvo je legalizované šialenstvo. To terapia zo mňa to všetko zvliekla a primäla ma pocítiť svoju vlastnú bolesť.

RB: Ten analytik, ku ktorému si chodil, aké je jeho meno...

JL: Janov...

RB: Jeho názory mali niečo spoločné s Laingom v tom, že nechcel zmieriť ľudí s ich biedou, prispôsobiť ich svetu, ale skôr ich primäť čeliť jej príčinám?

JL: Áno, jeho zámerom je pocítiť bolesť, ktorá je v tebe nazbieraná už od detstva. Musel som tým prejsť, aby som skutočne vyzabíjal všetky tie náboženské mýty. Počas terapie skutočne precítite všetky bolestivé chvíle svojho života – je to neznesiteľné, ste prinútení uvedomiť si, že vaša bolesť, tá, pri ktorej sa zobúdzate so strachom, s bijúcim srdcom, je naozaj vaša a nie je dôsledkom niekoho tam v nebi. Je dôsledkom vašich rodičov a vášho prostredia.

Keď som si to uvedomil, všetko začalo dávať zmysel. Táto terapia ma donútila vysporiadať sa s tou sračkou Boha. Ako sme vyrastali, museli sme sa všetci vyrovnať s veľa bolesťou. I keď ju potláčame, je stále tu. Najhoršia bolesť je nebyť chcený, zo uvedomenie si, že vaši rodiča vás nepotrebujú tak, ako vy ich.

Keď som bol dieťa, zažil som chvíle, kedy som nechcel vidieť to škaredé, nechcel vidieť nebyť chcený. Tento nedostatok lásky sa mi dostal do očí a do hlavy. Janov s vami o tom nielen hovorí, ale primäje vás to precítiť – keď si to opäť dovolíte cítiť, vykonáte väčšinu práce sami.

Keď sa zobudíte a srdce vám bije ako zvon alebo máte napätý chrbát, alebo si vytvoríte nejaké iné ťažkosti, mali by ste nechať myseľ zájsť k tejto bolesti a bolesť sama vyvolá spomienku, ktorá na začiatku spôsobila, aby ste ju potlačili do svojho tela. Takto ide bolesť správnym kanálom namiesto toho, aby bola znova potlačená, ako to je v prípade, že si vezmete tabletku alebo dáte kúpeľ, a poviete „Prenesiem sa cez to.“ Väčšina ľudí nasmerúva svoju bolesť do Boha alebo masturbácie alebo sna, že to prekonali.

Terapia je ako veľmi pomalý trip na LSD, ktorý sa deje prirodzene vo vašom tele. Ťažko sa o tom hovorí, pretože – cítite „Ja som bolesť“, a to zneje trochu subjektívne, no bolesť má pre mňa teraz iný význam, pretože som fyzicky precítil všetky tie nezvyčajné tlaky. Bolo to ako vyzliecť si rukavice a po prvýkrát cítiť svoju pokožku.

Je to trochu pritiahnuté za vlasy to tak povedať, ale nemyslím, že to môžete pochopiť, ak ste tým neprešli – hoci som sa pokúsil dať z toho niečo na album. Ale pre mňa to v každom prípade bolo súčasťou zbavenia sa toho tripu z Boha alebo tripu otcovskej figúry. Postavenie sa zoči-voči realite namiesto hľadania nejakého neba.

RB: Vidíte rodinu vo všeobecnosti ako zdroj takýchto potlačení?

JL: Viete, moja je extrémnym prípadom. Môj otec a mama sa rozišli, nevidel som svojho otca až do svojej 20-tky, a nevidel som oveľa viac ani moju mamu. Ale Yoko mala rodičov pri sebe a bolo to to isté...

YO: Možno je to ešte bolestivejšie ak sú rodičia prítomní. Je to ako keď ste hladný, poznáte to, je horšie dostávať obrázok cheeseburgera, ako nedostávať žiaden cheeseburger. Nerobí vám to dobre, rozumiete. Často som si priala, aby moja mama zomrela, tak by som získala aspoň nejaký súcit ľudí. Ale ona bola tam, perfektná, prekrásna matka.

JL: A rodina Yoko boli Japonci zo strednej triedy, ale je to rovnaké potláčanie. Hoci si myslím, že ľudia zo strednej triedy majú najväčšiu traumu ak majú milých vzorných rodičov, usmiatych ako bábiky. Sú to oni, pre koho je najväčším bojom povedať: „Dovi mami, dovi oci.“

TA: Aký vzťah to všetko malo k vašej hudbe?

JL: Umenie je jediným spôsobom ako vyjadriť bolesť. Myslím, že Yoko robí také uletené veci kvôli bolesti akou prešla.

RB: Veľa z beatlesáckych pesničiek bolo o detstve...

JL: Áno, vo väčšine som to bol ja...

RB: Hoci boli veľmi dobré, stále tam niečo chýbalo..

JL: Reálno, to tam chýbalo. Lebo ja som nikdy nebol skutočne chcený. Jediný dôvod, prečo som hviezda, je moje potlačenie. Nič iné by ma nehnalo cez to všetko, ak by som bol "normálny"...

YO: ...a šťastný...

JL: Jediný dôvod, prečo som tým prešiel bolo, že som chcel povedať: „Teraz, mami, oci, budete ma milovať?“

TA: Ale potom ste mali úspech o akom sa väčšine nesníva ani v najdivokejších snoch...

JL: Och, Ježiši Kriste, bol to úplný útlak. Teda, museli sme prejsť jedným ponížením za druhým od strednej triedy a šoubizu a funkcionárov a tým všetkým. Boli tak povýšeneckí a hlúpi. Všetci sa nás pokúšali využiť. Bolo to pre mňa obzvlášť ponižujúce, lebo som nikdy nedokázal držať jazyk za zubami a vždy som musel byť opitý, alebo na tabletkách, aby som vydržal ten tlak. Bolo to skutočné peklo...

YO: Zbavovalo ho to akéhokoľvek skutočného prežívania, chápete...

JL: Bolo to na plač. Teda okrem prvého návalu – vzrušenia z prvej number one nahrávky, prvého výletu do Ameriky. Sprvu sme mali akýsi cieľ byť ako Elvis – ísť dopredu bolo výborné, ale naozaj to dosahovať bolo veľkým sklamaním. Ocitol som sa v situácii, keď som neustále musel obšťastňovať takých ľudí, ktorých som vždy ako dieťa nenávidel. To ma začalo dostávať späť do reality.

Začal som si uvedomovať, že všetci sme utláčaní, a preto som s tým chcel niečo spraviť, hoci si nie som istý, kde je moje miesto.

RB: V každom prípade, politika a kultúra sú prepojené, že? Teda, pracujúci sú v súčasnosti utláčaní kultúrou, nie zbraňami...

JL: ...sú omámení (zdrogovaní)...

RB: A kultúra, ktorá ich omamuje je tá, ktorú umelec môže robiť, alebo rozbíjať...

JL: To je to, o čo sa pokúšam na mojich albumoch a v týchto rozhovoroch. Čo sa pokúšam urobiť, je ovplyvniť ľudí, ktorých viem ovplyvniť. Všetkých tých, ktorí sú pod vplyvom sna a jednoducho im vložiť veľký otáznik do hlavy. LSD opojenie sa skončilo, to je to, čo sa im pokúšam povedať.

RB: Už v minulosti ľudia zvykli meniť slová v pesničkach od Beatles. „Yellow submarine“, mala napríklad mnoho verzií. Jedna, ktorú štrajkujúci zvykli spievať začínala „We all live on bread and margarine" (Všetci žijeme z chleba s margarínom); v LSE [Londýnska škola ekonómie, pozn.prekl.] sme mali verziu začínajúcu: „We all live in a Red LSE" (Všetci žijeme v červenom LSE).

JL: Páči sa mi to. A užíval som si, keď futbaloví fanúšikovia v prvých dňoch spievali: „All together now" (A teraz všetci spolu) – to bola ďalšia. Potešilo ma tiež, keď si hnutie v Amerike vybralo: „Give peace a chance" (Dajme šancu mieru), lebo som ju napísal skutočne s takým zámerom. Dúfal som, že namiesto spievania: „We shall overcome" (Pretrpíme) z 1800, alebo tak nejak, budú mať niečo súčasné. Už vtedy som cítil povinnosť napísať pieseň pre ľudí, ktorú by spievali v krčmách a na demonštráciách. Preto by som teraz chcel skladať pesničky pre revolúciu...

RB: Máme len niekoľko revolučných piesní a tie boli zložené v 19. storočí. Nachádzate v našej hudobnej tradícii niečo, čo by mohlo byť použité ako revolučná pieseň?

JL: Keď som začínal, samotný rock and roll bol v podstate revolúciou pre ľudí v mojom veku a situácii. Potrebovali sme niečo hlasné a jasné, aby sme prerazili cez všetku tú bezcitnosť a útlak, ktorý sa na nás decká valil. Začínali sme precitať tak, že sme imitovali Američanov. Ale ponorili sme sa do hudby a zistili sme, že to bola z polovice biela, západná krajina a z polovice čierna, rythm and blues. Väčšina skladieb prišla z Európy a Afriky a teraz sa vracali k nám. Mnohé z Dylanových najlepších skladieb pochádzali zo Škótska, Írska a Anglicka. Bola to svojim spôsobom kultúrna výmena.

Hoci musím povedať, že zaujímavejšie pre mňa boli černošské skladby, lebo boli jednoduchšie. Svojim spôsobom zatriasli vašim zadkom, alebo vtákom, čo bolo vskutku inovatívne. A potom tu boli piesne z plantáží zväčša vyjadrujúce utrpenie, v ktorom boli. Nevedeli to vyjadriť intelektuálne, tak to museli povedať zopár slovami, čo sa im dialo. A potom tu bolo mestské blues a mnohé bolo o sexe a bitkách.

Mnohé z toho bolo sebavyjadrením, ale len v posledných pár rokoch sa vyjadrili úplne prostredníctvom Black power, ako Edwin Starr, ktorý robil vojnové nahrávky. Predtým sa mnoho čiernych spevákov prplalo s problémom Boha; často znelo: „Boh nás zachráni“. Ale hneď za tým čierni spievali priamo a bezprostredne o bolesti a tiež o sexe, a preto sa mi to páči.

RB: Hovoríš, že country a západná hudba bola odvodená z európskych folkových (ľudových) piesní. Nie sú tie folkové pesničky niekedy celkom otrasné, celé o stratách a porážkach?

JL: Ako deti sme boli úplne proti folkovým pesničkam, lebo boli tak stredno-triedne. Boli to samí stredoškoláci s veľkými šálmi a krígľom piva v ruke spievajúci folkové piesne hlasom, ktorý sme volali la-di-da hlasy - "Pracoval som v bani v New-cast-le“ a všetky tie sračky. Bolo len veľmi málo skutočne folkových spevákov, viete, hoci sa mi trochu páčil Dominic Behan a dalo sa počuť pár dobrých vecí v Liverpoole. Len zriedkakedy ste počuli veľmi staré nahrávky v rádiu, alebo v TV od skutočných robotníkov v Írsku, alebo niekde spievajúcich piesne, ktorých sila bola fantastická.

Ale folková hudba, to sú zväčša ľudkovia so sladkými hlasmi pokúšajúci sa udržať nažive niečo staré a mŕtve. Je to celé trochu nudné, ako balet: vec malej skupiny udržiavaná malou skupinou. Dnešné ľudové pesničky sú rock and roll. Hoci to prišlo z Ameriky, na tom v konečnom dôsledku nezáleží, lebo píšeme vlastné skladby, a to všetko mení.

RB: Tvoj album, Yoko, vyzerá, že spája avant-gardnú hudbu s rockom. Rád by som ti ponúkol nápad, ktorý mi napadol, keď som to počúval. Vkladáš každodenné zvuky, ako napríklad zvuk vlaku, do hudobných vzorcov. Vyzerá, že si to vyžaduje estetický náhľad na každodenný život, trvať na tom, že umenie by nemalo byť uväznené v múzeu a galérii, nie je tak?

YO: Presne tak. Chcem podnecovať ľudí, aby popustili svoje zábrany dávajúc im niečo, s čím sa dá pracovať, na čom sa dá stavať. Nemali by sa báť vytvárať niečo sami – preto robím veci veľmi otvorené, s podnetmi k aktivite ľudí, ako v mojej knihe (Grapefruit).

Lebo v zásade sú na svete dva typy ľudí: ľudia, ktorí sú sebavedomí, lebo vedia, majú schopnosť tvoriť, a ľudia, ktorí boli demoralizovaní, ktorí si neveria, lebo im bolo povedané, že nemajú schopnosť tvoriť, musia len prijímať príkazy. Establišment má rád ľudí, ktorí neberú zodpovednosť a nevedia si vážiť samých seba.

RB: Myslím, že kontrola pracujúcich je presne o tom...

JL: Nevyskúšali niečo také v Juhoslávii; sú slobodní od Rusov. Chcel by som tam ísť a vidieť, ako to funguje.

TA: Nuž, áno; pokúsili sa odstúpiť od stalinistického vzorca. Ale namiesto toho, aby povolili nespútanú kontrolu pracujúcich, pridali veľkú dávku politickej byrokracie. To smerovalo k uduseniu iniciatívy pracujúcich a navyše celý systém regulovali trhovými mechanizmami, čo prinieslo nové nerovnosti medzi regiónmi.

Pokračovanie: Stratený rozhovor s Johnom Lennonom (2/2)

Zdroj: http://www.counterpunch.org/2005/12/08/the-lost-john-lennon-interview

Poporte klikom na vybrali.sme

Yoko Ono: Neboj sa

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára