streda, 29. januára 2014

Stratený rozhovor s Johnom Lennonom (2/2)

ROBIN BLACKBURN, TARIQ ALI | Counterpunch
Prečítajte si dokončenie rozhovoru s Johnom Lennonom pre trockistický časopis The Red Mole. Prvú časť rozhovoru nájdete tu: Stratený rozhovor s Johnom Lennonom (1/2)

John Lennon: Zdá sa, že všetky revolúcie končia kultom osobnosti – dokonca aj tá čínska podľa všetkého potrebuje figúru otca. Domnievam sa, že sa to deje na Kube, s Che a Fidelom. V komunizme západného štýlu by sme museli vytvoriť takmer imaginárny obraz pracujúceho, ktorý si je sám sebe otcovskou figúrou.

Robin Blackburn: To je dosť zaujímavá myšlienka – pracujúca trieda sa stane svojím vlastným hrdinom. Pokiaľ to nebola nová upokojujúca ilúzia, kým tam bola skutočná sila pracujúcich. Ak vedie váš život kapitalista alebo byrokrat musíte si to kompenzovať ilúziami.

Yoko Ono: Ľudia musia veriť v seba.

Tariq Ali: To je zásadný bod. Pracujúca trieda musí mať vštepený pocit sebadôvery. To sa nedá zariadiť len propagandou – pracujúci sa musia búriť, prevziať svoje vlastné fabriky a povedať kapitalistom, aby vypadli. To sa začínalo diať v máji 1968 vo Francúzsku… pracujúci začali cítiť svoju vlastnú silu.

JL: No Komunistická strana na to nestačila, či áno?

RB: Nie, nestačila. Pri 10 miliónoch štrajkujúcich pracujúcich mohli premeniť jednu z tých masívnych demonštrácií v centre Paríža na obrovskú okupáciu všetkých vládnych budov a zariadení, nahradiť de Gaulla novou inštitúciou ľudovej moci ako Komúna či pôvodné soviety – to by začalo skutočnú revolúciu, no francúzska Komunistická strana sa toho bála. Uprednostňovali vrcholové riešenie namiesto podnecovania pracujúcich, aby sami prevzali iniciatívu...

JL: Skvele, no s tým je tu problém. Všetky revolúcie sa udiali vtedy, keď boli Fidel alebo Marx alebo ktokoľvek, ktorí boli intelektuálmi, schopní prísť k pracujúcim. Dali dohromady za hrsť ľudí a pracujúci začali zrejme chápať, že sa nachádzajú v stave útlaku. Tu sa ešte nezobudili, stále veria v to, že odpoveďou sú autá a telky. Mali by ste vziať tých ľavicových študentov von, aby hovorili s pracujúcicmi, tí školáci by sa mali zapojiť do diania časopisu The Red Mole.

TA: Máte úplnú pravdu, pokúšali sme sa o to a mali by sme to robiť viac. Ten nový zákon o priemyselných vzťahoch, ktorý sa vláda snaží predstaviť, privádza stále viac a viac pracujúcich k uvedomeniu si toho, čo sa deje.

JL: Nemyslím si, že ten zákon môže fungovať. Nemyslím si, že ho dokážu presadiť. Nemyslím, že s tým budú pracujúci spolupracovať. Myslel som si, že Wilsonova vláda je veľkým sklamaním, ale táto Heathova je omnoho horšia. Otravujú ľudí z undergroundu, černošskí militanti teraz dokonca nemôžu žiť vo svojich domovoch, a predávajú viac zbraní Juhoafričanom. Ako povedal Richard Neville, možno je medzi Wilsonom a Heathom len centimeter rozdielu, no v tomto centimetri žijeme…

TA: O tom neviem; strana Práce zaviedla rasistickú imigračnú politiku, podporovala Vietnamskú vojnu a dúfala, že prinesie novú legislative voči odborom.

RB: Možno sedí, že žijeme v tom centimetrovom rozdiele medzi labouristami a konzervatívcami, no pokiaľ to tak bude, budeme impotentní a neschopní čokoľvek zmeniť. Ak nás Heath vyháňa z tohto centimetra, možno robí dobrý skutok bez toho, aby to chcel…

JL: Áno, tiež som o tom rozmýšľal. To zatláčanie nás do kúta, takže sa musíme zaujímať o to, čo sa deje iným ľuďom. Neustále čítam Morning Star (komunistické noviny), aby som zistil, či je nejaká nádej, no zdá sa, že stále sú v 19. storočí; vyzerá to, že píšu pre vylúčených liberálov v strednom veku.

Mali by sme sa snažiť osloviť mladých pracujúcich, pretože to je obdobie, kedy ste najviac idealistickí a máte najmenej strach.

Revolucionári musia nejako osloviť pracujúcich, pretože pracujúci ich neoslovia. No je ťažké vedieť, kde začať; všetci to nejako udržiavame. Mojím problémom je, že som zrealističnel, vzdialil som sa od väčšiny ľudí pracujúcej triedy – to, čo sa im páči je Engelbert Humperdinck. Teraz si nás kupujú študenti, a to je ten problém. Beatles sú dnes štyria jednotlivci, a nemáme ten dopad, aký sme mali keď sme boli spolu…

RB: Teraz sa snažíš plávať proti prúdu buržoáznej spoločnosti, čo je omnoho ťažšie.

JL: Áno, vlastnia všetky noviny a kontrolujú všetku distribúciu a reklamu. Keď sme prišli my, bola tu len Decca, Philips a EMI, ktorí vám dokázali naozaj vydať nahrávku. Museli ste prejsť celou tou byrokraciou, aby ste sa dostali do nahrávacieho štúdia. Boli ste v tak skromnej situácii, že ste nemali viac ako 12 hodín, aby ste spravili celý album, čo sme spočiatku robili.

Dokonca i dnes je to rovnaké; ak ste neznámy umelec, máte šťastie ak dostanete hodinu v štúdiu – ide o hierarchiu, a ak nemáte hity, už si znova nezanahrávate. A kontrolujú predaj. Pokúšali sme sa to zmeniť s Appleom, ale napokon sme boli porazení. Stále všetko kontrolujú. EMI zničil nás album Two Virgins [Dve panny], pretože sa im nepáčil. Pri poslednej nahrávke scenzurovali slová piesní vytlačené na obale nahrávky. Skurvene smiešne a pokrytecké – nechajú ma to zaspievať, ale nedovolia vám si to prečítať. Šialenstvo.

RB: I keď ste zasiahli menej ľudí, samotný efekt môže byť možno koncentrovanejší.

JL: Áno, myslím, že by to mohlo sedieť. Na začiatku boli ľudia z pracujúcej triedy proti našej otvorenosti ohľadom sexu. Desia sa nahoty, týmto spôsobom sú utláčaní tak, ako ostatní. Možno si mysleli „Paul je dobrý chlapec, nerobí problémy“.

Aj keď sme sa s Yoko vzali, dostali sme hrozné rasistické listy – varujúce ma, že mi podreže krk. Prichádzali prevažne od ľudí z armády v Aldershote. Úradníci.

Dnes sú k nám pracujúci priateľskejší, takže sa to možno mení. Zdá sa mi, že študenti sú teraz spolovice prebudení na to, aby zobudili svojich spolupracovníkov. Ak svoju uvedomelosť neposuniete ďalej, znova sa uzatvorí. Preto základnou požiadavkou študentov je spojiť sa s pracujúcimi a presvedčiť ich, že nehovoria kecy. A, samozrejme, je ťažké vedieť, čo si pracujúci naozaj myslia, pretože kapitalistická tlač tak či tak cituje len hovorcov ako Vic Feather (od 1969-73 generálny tajomník veľkého anglického odborárskeho združenia TUC).

Takže jediným spôsobom je hovoriť s nimi priamo, hlavne s mladými pracujúcimi. Musíme začínať s nimi, pretože oni vedia, že sú proti. Preto na jednom albume hovorím o škole. Rád podnecujem ľudí prelomiť schému, k neposlušnosti v škole, vyplazeniu jazyka, k urážaniu autorít.

YO: John a ja máme naozaj veľké šťastie, pretože si môžeme vytvárať svoju vlastnú skutočnosť, no vieme, že dôležitou vecou je komunikácia s druhými ľuďmi.

JL: Čím viac čelíme realite, tým viac si uvedomujeme, že klam je na hlavnom programe dňa. Čím skutočnejšími sa stávame, tým viac sme zneužívaní, takže nás to v istom zmysle radikalizuje, ako pri zatlačení do kúta. No bolo by lepšie, ak by nás bolo viac.

YO: V spôsobe komunikácie s ľuďmi –predovšetkým establishmentom- nemusíme využívať tradičné formy. Mali by sme prekvapovať ľudí hovorením nových vecí celkom novými spôsobmi. Komunikácia tohto druhu môže mať fantastickú silu pokiaľ nerobíte len to, čo od vás očakávajú.

RB: Komunikácia je zásadná pre vytvorenie hnutia, no napokon je bezmocná, pokiaľ si tiež nevytvoríte ľudovú silu.

YO: Je mi veľmi smutno, keď premýšľam o Vietname, kde sa nezdá byť žiadna iná možnosť iba násilie. Toto násilie sa po stáročia poháňa samé. V súčasnosti, keď je komunikácia tak rýchla, by sme mali vytvoriť novú tradíciu, tradície sa vytvárajú každý deň. Dnešných päť rokov je ako 100 rokov kedysi. Žijeme v spoločnost, ktorá nemá dejiny. Tento typ spoločnosti nemá precedens, takže vieme prelomiť staré modely.

TA: Nie, vládnuca trieda sa počas celých dejín dobrovoľne nevzdala moci a nemyslím, že by to teraz bolo inak.

YO: No viete, násilie nie je len konceptuálnou záležitosťou. Videla som program o dieťati, ktoré sa vrátilo z Vietnamu – od pása dole prišlo o svoje telo. Bolo len hrudou mäsa a povedalo, „Myslím, že to bola dobrá skúsenosť.“

JL: Nechcelo čeliť pravde, nechcelo si predstaviť, že to všetko bolo zbytočné...

YO: No vezmite si to násilie, mohlo sa udiať vaším deťom...

RB: No Yoko, ľudia, ktorí bojujú proti útlaku sa ocitajú pod útokmi tých, ktorí nadobudli záujem na tom, aby sa nič nezmenilo, tých, ktorí chcú brániť svoju moc a bohatstvo. Pozrite sa na ľudí v Bogside a Falls Road v Severnom Írsku; boli neľútostne napadnutí špeciálnou políciou, pretože začali demonštrovať za svoje práva. Jednu noc v auguste 1969 bolo zastrelených sedem ľudí a tisíce vyhnané z domovov. Nemali právo sa brániť?

YO: To je dôvod, prečo by sme sa mali snažiť vyriešiť tieto problémy predtým, ako sa udeje situácia ako je táto.

JL: Áno, ale čo urobíte, ak sa stane, čo spravíte?

RB: Ľudové násilie voči ich utlačovateľom je vždy ospravedlnené. Nedá sa mu vyhnúť.

YO: Ale svojim spôsobom nová hudba ukázala, že veci môžu byť pozmenené novými kanálmi komunikácie.

JL: Áno, ale ako som povedal, nič sa v skutočnosti nezmenilo.

YO: Nuž, niečo sa zmenilo a k lepšiemu. Čo chcem povedať je, že možno môžeme urobiť revolúciu bez násilia.

JL: Ale nemôžeš prevziať moc bez boja...

TA: To je zásadný problém.

JL: Lebo, keď na to dôjde, nenechajú ľudí dostať sa k moci; dajú im všetky práva na divadlo a tanečky, ale žiadnu skutočnú moc...

YO: Problémom je, že aj po revolúcii, ak si ľudia neveria, dostanú sa do nových problémov.

JL: Po revolúcii máš problém s udržaním vecí v chode, s vysporiadavaním sa s najrôznejšími náhľadmi. Je celkom prirodzené, že revolucionári by mali mať rôzne riešenia, že by sa mali deliť na rôzne skupiny a potom sa reformovať, to je dialektika, však – ale v tej istej chvíli musia byť jednotní proti nepriateľovi, aby upevnili nový poriadok. Neviem aká je odpoveď; očividne Mao si je vedomý týchto problémov a drží loptu v pohybe.

RB: Nebezpečenstvom je, že ak je raz vytvorený revolučný stav, nová konzervatívna byrokracia má tendenciu sformovať sa okolo neho. Toto nebezpečenstvo je o to väčšie, ak je revolúcia izolovaná imperializmom a materiálnym nedostatkom.

JL: Keď vyhrá nová moc, musí nastoliť nové status quo, aby udržala v chode fabriky a vlaky.

RB: Áno, ale represívna byrokracia nemusí nutne viesť fabriky, či vlaky o nič lepšie ako by mohli robotníci v systéme revolučnej demokracie.

JL: Áno, ale všetci máme v sebe buržoázne inštinkty, všetci sa časom unavíme a potrebujeme si trocha oddýchnuť. Ako udržíš všetko v chode a udržíš aj revolučný zápal potom, ako si dosiahol, čo si si vytýčil? Samozrejme Mao ich v Číne udržal, ale čo bude potom, keď odíde? Navyše používa kult osobnosti. Možno je to potrebné; ako som povedal, všetci zrejme potrebujú otcovskú figúru.

Ale čítal som Chruščovove spomienky. Viem, že sám je chlapík, ale vyzerá, že má za to, že vytvárať náboženstvo okolo osoby bolo zlé; to nevyzerá ako súčasť základnej komunistickej idey. Ale ľudia sú stále ľuďmi, to je tou ťažkosťou.

Ak by sme ovládli Britániu, stála by pred nami úloha vyčistiť ju od buržoázie a udržať ľudí v revolučnom duchu.

RB: … V Británii, iba ak vytvoríme novú ľudovú silu – a to by znamenalo v princípe silu pracujúcich – skutočne kontrolovanú a zodpovedajúcu sa masám, inak revolúciu urobiť nedokážeme. Iba hlboko zakorenená sila pracujúcich môže zničiť buržoázny štát.

YO: Preto to bude iné, keď nastúpi mladá generácia.

JL: Myslím, že nebude dlho trvať a mladí sa rozhýbu. Treba im dať voľnú ruku, aby zaútočili na miestne úrady, či zničili školské úrady ako študenti, ktorí prelomili represie na univerzitách. Už sa to deje, ale ľudia sa musia viac spájať.

A ženy sú tiež veľmi dôležité, nemôžeme mať revolúciu, ktorá nebude zahŕňať ženy a oslobodzovať ich. Mužskej nadradenosti sme učení veľmi nenápadne.

Trvalo mi celkom dlho, kým som si uvedomil, že moja mužskosť obmedzuje isté oblasti Yoko. Jej červená vášnivá slobodomyseľnosť mi rýchlo ukázala, kde sa mýlim, aj keď sa mi zdalo, že sa len správam prirodzene. Preto ma vždy zaujímalo, ako sa ľudia, ktorí sa vydávajú za radikálov, správajú k ženám.

RB: Vždy bolo aspoň toľko mužského šovinizmu na ľavici, ako kdekoľvek inde – hoci vzostup oslobodzovania sa žien to pomáha napraviť.

JL: Je to smiešne. Ako môže niekto hovoriť o moci ľudu, kým si neuvedomí, že ľud sú obe pohlavia.

YO: Nemôžeš niekoho milovať ak si s ním nie si rovný. Mnoho žien sa musí držať muža kvôli strachu, či neistoty a to nie je v zásade láska – to je v podstate to, prečo ženy nenávidia mužov...

JL: … a naopak …

YO: Čiže ak máš doma otroka, ako chceš urobiť revolúciu tam vonku? Problém žien je, že ak sa pokúsime byť slobodné, tak sa prirodzene stávame osamelé, lebo tak veľa žien sa chce stať sotrokom a muži to preferujú. Takže vždy musíte zvažovať: „Prídem o môjho muža?“ Je to veľmi smutné.

JL: Samozrejme, Yoko sa zaoberala oslobodzovaním už predtým, ako som ju stretol. Musela sa prebojovať mužským svetom – a svetu umenia úplne dominujú muži –, takže bola plná revolučného nadšenia, keď sme sa stretli. Nebolo o tom nikdy pochýb: musíme mať vzťah 50 – 50, alebo nebudeme mať žiaden vzťah, rýchlo sme si to uvedomili. Napísala článok o ženách do Nova pred viac ako dvoma rokmi, kde napísala: „ženy sú negrami sveta.“

RB: Samozrejme, že všetci žijeme v imperialistickej krajine, ktorá vykorisťuje tretí svet, a je v tom zapojená aj naša kultúra. Boli časy, keď hudba Beatles bola vysielaná na Voice of America...

JL: Rusi nás odpísali, že sme kapitalistické roboty, čo sme asi aj boli...

RB: Boli celkom hlúpi, že nevideli, že šlo o niečo iné.

YO: Priznajme si to, Beatles boli ľudové pesničky 20. storočia v rámcoch kapitalizmu; nemohli robiť nič iné ak chceli komunikovať v takomto vymedzení.

RB: Pracoval som na Kube, keď vydali Sgt. Peppera a bolo to vtedy, keď začali po prvýkrát hrať rockovú hudbu v rádiu.

JL: Nuž, dúfajme, že vidia, že rock and roll nie je to isté, čo Coca-Cola. Ako sa dostávame za oponu sna, malo by to byť jednoduchšie: preto dávam von tvrdšie vyjadrenia a snažím sa striasť toho nasladlého imidžu.

Chcem sa dostať k tým správnym ľuďom a chcem, aby to, čo mám povedať, bolo jednoduché a priame.

RB: Tvoj posledný album znie veľmi jednoducho, pre začiatok, ale texty, tempo a melódia sú vystavané do komplexity, čo si uvedomíte až postupne. Ako napríklad skladba „My mummy´s dead“ (Moja mama je mŕtva) je ozvenou uspávanky „Three blind mice“ (Tri slepé myšky) a je o traume z detstva.

JL: To robí tá melódia; bol to ten druh pocitu, skoro ako básnička haiku. Nedávno som sa dostal k haiku v Japonsku a myslím si, že je to jednoducho fantastické. Očividne, keď sa zbavíš celej oblasti ilúzií v tvojej mysli, ostane ti veľká presnosť.

Yoko mi ukazovala niektoré haiku v origináli. Rozdiel medzi nimi a Longfellowom (básnik) je obrovský. Namiesto dlho sa tiahnucich veršov haiku povie: „Žltý kvet v bielej mise na drevenom stole“, čo ti sprostredkuje celý obraz, skutočne...

TA: Čo si myslíš, ako môžeme zničiť kapitalistický systém tu v Británii, John?

JL: Myslím, že len tým, že pracujúcich spravíme vedomých toho, v akej neradostnej situácii sú, rozbitím sna, ktorým sú obklopení. Myslia si, že sú v nádhernej krajine so slobodou slova. Majú autá a telky a nechcú premýšľať nad tým, že život ponúka niečo viac. Sú pripravení, aby im rozhodovali šéfovia, aby videli svoje deti dodžubávať v škole. Snívajú sen kohosi iného, nie je ani ich. Mali by si to uvedomiť, že čierni a Íri sú zneužívaní a utláčaní a že oni sú ďalšími v poradí.

Ako náhle si začnú byť vedomí toho všetkého, môžeme skutočne začať niečo robiť. Pracujúci môžu začať preberať moc. Ako povedal Marx: „Každému podľa jeho potrieb“. Myslím, že to by to tu fungovalo dobre. Ale musíme tiež infiltrovať armádu, lebo sú výborne vytrénovaní, aby nás všetkých zabili.

Všetci musíme začať tam, kde sme sami utláčaní. Myslím, že je falošné a plytké dávať iným, keď ty sám máš obrovský nedostatok. Zmyslom nie je ukľudniť ľudí, aby sa cítili lepšie, ale aby sa cítili horšie, neustále pred nich klásť degradáciu a ponižovanie, ktorým prechádzajú, aby sa dostali k tomu, čo nazývajú mzdou, z ktorej majú žiť.

Zdroj: http://www.counterpunch.org/2005/12/08/the-lost-john-lennon-interview/

Podporte klikom na vybrali.sme

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára