štvrtok, 27. februára 2014

Demokracia a korupcia: filozofia rovnosti

ALAIN BADIOU | Verso
Korupcia v pôvodnom republikánskom zmysle neznamená osobné obohatenie sa, ale celkovú orientáciu politiky na obohatenie sa namiesto verejného blaha. V tomto zmysle je korupcia bytostnou črtou každej kapitalistickej demokratickej politiky, nielen jej úchylkou, píše Alain Badiou.

Jedným z dôvodom motivujúcich tých, ktorí nechcú vidieť ľudí ako Sarkozy pri kormidle štátu a nechcú ani ich návrat, sú bezpochyby škodlivé čachry obklopujúce ich činnosť medzi rokmi 2007 a 2012 (Sarkozyho prezidentské obdobie). No od začiatku návratu socialistov do úradu bola Cahuzacova aféra a pochybné prepojenia vládneho zastúpenia so svetom biznisu opäť na programe dňa. A napokon sa zdá, že Hollande spravil z ľudí z CAC 40 (Parížska akciová burza) svojich privilegovaných partnerov v dialógu.

Vlastne sa korupcia stala opätovne vyvstávajúcou témou Francúzskej politiky už od začiatku 1980-tych rokov, a to s náporom kontrarevolučnej vlny neoliberálneho kapitalizmu za Mitteranda, nasledujúceho Thatcherovú v Anglicku a Reagana v USA – čím bol Mitterand, aspoň z jeho pohľadu, zbavený svojich jediných reálnych nepriateľov, teda komunistov každého razenia.

Je však táto otázka nová? Je aktuálna? Akú úlohu hrá korupcia v nebezpečenstve, ktorému demokracia čelí? V roku 2002 bolo lákavé proti sebe stavať čestného Jospina a (údajne) skorumpovaného Chiraca. Ani chvály, ani odsudky nemohli nikomu z nich dvoch zabrániť v tom, aby netrpeli určitým vážnym nepokojom v prvom kole prezidentských volieb.

No určite musíme túto otázku zvážiť z ešte skoršej doby a ďalej.

Začnime v roku 1793, v čase ohrozenia Revolúcie. Saint-just sa opýtal: „Čo chcú tí, ktorí neprijímajú ani teror ani čestnosť?“ Hrozivá otázka, i keď na ňu termidorci dali dosť jasnú odpoveď: chcú korupciu. Chceli zdravú dávku osobného obohatenia sa, peňažné špekulácie a aby sa vykrúcanie považovalo za normálne. Asi ako keď voči revolučnej diktatúre volili „slobodu“, rozumej právo pokračovať vo svojom biznise a miešať tento biznis so záležitosťami štátu. Zaujali tak pevné stanovisko voči „teroristickému“ a „slobodu ničiacemu“ útlaku pochybných spojenectiev a voči cnostnej povinnosti brať do úvahy iba verejné blaho.

Už Montesquieu poznamenal, že vzhľadom na to, že má každý malý kúsok autority, je demokracia vystavená neustálemu zamieňaniu medzi osobnými záujmami a verejným blahom. Považoval čestnosť za nevyhnutnú schopnosť pre vládu tohto typu. Poverení žiadnymi inými garanciami okrem volebného práva mali ľudia nejako zabudnúť na seba a, tak ako to je len možné potlačiť svoj sklon k vykonávaniu moci len za účelom ich osobnej slasti, alebo slasti vládnucich kruhov (vo všeobecnosti v zmysle bohatých).

Táto myšlienka smeruje vlastne až k Platónovi. Vo svojej radikálnej kritike demokratického systému Platón poznamenal, že takýto režim sa musí prispôsobiť anarchii materiálnych túžob. V dôsledku toho nie je demokratická vláda schopná poslúžiť žiadnej pravdivej idey, pretože ak verejná autorita pracuje v službách túžob a ich uspokojenia, úplne slúžiac ekonomike (v najširšom zmysle slova), bude sa držať len dvoch kritérií: majetok, poskytujúc abstraktnému sebectvu čo najstabilnejšie uspokojenie tejto túžby; a mienka, ktorá určuje objekty túžby a mocnú vieru, že treba byť schopný si ich privlastniť pre seba.

Francúzski revolucionári neboli demokratmi, ale republikánmi – v aktívnom, netradičnom význame slova, a nie zvyčajnom zmysle plnom pochýb, aký má dnes, ktorý vyjadruje „republikánsky pakt“ od extrémnej pravice k extrémnej ľavici, oháňajúc sa slovom, ktoré stratilo zmysel. Revolucionári používali slovo „korupcia“, aby opísali prax vládnej moci zotročenej pre požiadavky biznisu a mienky, ktorá slúžila partikulárnym záujmom. Dnes sme –o to viac, že dnes máme ekonomickú krízu- tak presvedčení, že hlavnými cieľmi vlády sú ekonomický rast, životné štandardy, dostatok tovarov na trhu, zvyšovanie cien akcií, tok kapitálu a neprestajná prosperita bohatých, že v skutočnosti nerozumieme tomu, čo revolucionári mysleli slovom „korupcia“. Neodkazovalo to ani tak veľmi na skutočnosť, že sa tá alebo oná osoba obohacovala, mala výhody zo svojej pozície autority, ale skôr všeobecnú koncepciu alebo mienku, že prirodzeným cieľom politickej činnosti je obohatenie, či kolektívne alebo osobné. Najjednoduchšia verzia toho, čo revolucionári rokov 1792-1794 nazývali „korupcia“, bola bezpochyby prednesená neskôr, počas Reštaurácie, keď buržoázny líder Guizot nevidel prijateľnejší slogan než jeho slávne „Obohaťte sa!

Máme dnes iné heslo? Nezažívame dnes hrozivú, globalizovanú reštauráciu najčistejšieho, najdrsnejšieho kapitalizmu? Nie je takmer na celom svete zrejmé, že stav ekonomiky určuje volebné správanie, a preto sa všetko točí okolo schopnosti primäť bežného občana k viere, že veci sa pre svet biznisu zlepšia, od malého až po veľký, ak budú voliť alebo znova voliť vás? Aby vzbudili očakávania chimérického „návratu rastu“? A teda predpokladajú, že politika nie je ničím iným než tým, čo vyhovuje osobným záujmom?

Z tohoto pohľadu nie je korupcia hrozbou pre demokraciu akú tu máme dnes. Je jej samotnou podstatou. To, či jednotliví politici sú alebo nie sú osobne skorumpovaní, v každodennom význame tohto slova, nemá takmer žiaden vplyv na korupciu v samotnej podstate. V tomto zmysle boli Jospin a Chirac presne rovnakí a zdá sa, že dnes by sme tiež mali spraviť rovnaké porovnanie medzi Sarkozym a Hollandom.

Marx na úsvite európskej parlamentnej demokracie poznamenal, že vlády takto zvolené boli –jeho slovami- „založené na sile kapitálu“. No to je dnes ešte pravdivejšie, ako to bolo vtedy! Ak je demokracia zastupiteľstvom, potom svoju formu preberá v prvom rade a predovšetkým z celkového  systému. Povedané inak, volebná demokracia nie je reprezentatívnou pokiaľ je konsenzuálnou reprezentáciou kapitalizmu, dnes premenovaného na „trhový systém“. V tom spočíva jej fundamentálna skorumpovanosť, a preto sa humanistický mysliteľ Marx, tento osvietenský filozof, domnieval, že jedinou vecou, ktorá dokáže vzdorovať takejto „demokracii“ by bola prechodná diktatúra, ktorú nazýval diktatúrou proletariátu. Silné slovo, no také, ktoré objasňuje komplikácie dialektiky medzi zastupiteľstvom a korupciou. Naviac, dodnes sa nikdy nedokázalo, že odmietnutie výrazu „diktatúra proletariátu“ malo pre komunistov akéhokoľvek razenia nejaké pozitívum. Je možné, že sa môj učiteľ, veľký filozof Louis Althusser, a jeho žiak Étienne Balibar, nemýlili, keď boli proti tomuto odmietaniu. Napokon sa na to historicky nazeralo ako na dôkaz slabosti komunistov, alebo ako zvestovanie ich vymiznutia, skôr ako úprimného prechodu ku demokracii.

Popravde, problém spočíva v definícii demokracie. Ak by sme boli ako termidorci a ich liberálni potomkovia presvedčení, že demokracia sídli v neobmedzených právach súkromného vlastníctva a neobmedzenej činnosti určitej skupiny a jednotlivých záujmov, potom by sme videli demokraciu viac či menej rýchlo, počas vekov, upadať do priepasti tej najbeznádejnejšej korupcie. No autentická demokracia je niečo celkom iné. Je to rovnosť pred Ideou, politickou Ideou. Napríklad, po dlhú dobu to znamenalo revolučnú alebo komunistickú Ideu. Idea, že nesebecká vízia ľudstva môže byť zosobnená v emancipačnej politike. Znamená to skazu Idey, ktorá identifikuje demokraciu s všeobecnou korupciou.

Despotizmus jednej strany (nesprávne pomenovaný ako totalitarizmus) nebol nepriateľom demokracie, pokiaľ ide o dokončenie prvej časti komunistickej Idey.  Jedinou skutočnou spornou otázkou je otvorenie druhej časti tejto Idey tak, aby prevážila nad súhrou záujmov, a to prostriedkami odlišnými ako je byrokratický terorizmus, no tiež bez toho, aby sa sústredili na demokraciu založenú na moci kapitálu. Potom ide o novú definíciu a novú prax toho, čo bolo pomenované diktatúra (proletariátu). Alebo dokonca –čo je rovnaké- nové politické použitie slova „čestnosť“.

Budem sa venovať týmto témam, a zopár ďalším, v knihe, ktorá bude vydaná tohto roku pod názvom „Oživenie komunizmu“. Som totiž presvedčený, že práve toto je planetárnou udalosťou –myslením a činnosťou-, na ktorú sa musíme pripraviť, udalosťou, ktorá samotná potiahne dejiny ľudstva a demokracie nad trh a z močiaru korupcie.

Les Lettres Françaises N°112 –  február 2014

Zdroj: http://www.versobooks.com/blogs/1521-democracy-and-corruption-a-philosophy-of-equality-by-alain-badiou



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára