piatok, 14. februára 2014

Demokracia potrebuje whistleblowerov. Preto som sa v 1971 vlúpala do FBI

BONNIE RAINES | The Guardian
Tak ako Snowden, sme porušili zákony, aby sme odhalili niečo, čo bolo ešte nebezpečnejšie


Živo si spomínam na tú víťazoslávnu chvíľu. Bolo to v tú noc, kedy sme sa v marci 1971 vlúpali do úradu FBI v Media, Pennsylvania a vzali z kartoték asi 1000 spisov. Mali sme tušenie, že tu bude inkriminujúci materiál, keďže FBI bolo za J. Edgara Hoovera tak byrokratické, že sme sa domnievali, že bude každá jedna vec, ktorá sa zaňho udiala, zaznamenaná. No nemohli sme si byť istí, a kým sme to nenašli, boli sme na vážkach.

Jeden z nás ôsmich vykríkol. Ktosi narazil na spis riaditeľstva FBI podpísaný samotným Hooverom. Bolo to nariadenie pre agentov úradu na začatie rozhovorov s protivojnovými aktivistami, keďže „to zväčší paranoju, ktorá sa v týchto kruhoch vyskytuje a bude tiež slúžiť k predstave, že za každou adresou je agent FBI.“

To bolo prvý dôkaz, ktorý sa objavil. Bolo to preukázanie.

Keď sa pozerám späť na to, čo sme spravili, sú tu jasné paralely s tým, čo spravil Edward Snowden tým, že zverejnil dokumenty National Security Agency, ktoré odhaľujú neustály dohľad NSA nad Američanmi. Myslím, že Snowden je legitímnym whistleblowerom a domnievam sa, že sa tiež môžeme nazývať whistleblowermi.

Spätný pohľad na to, čo sa stalo

Mala som 29 rokov, keď som sa s mojím mužom rozhodla pridať k šiestim ďalším ľuďom a vykonať vlámanie. Bola som matkou troch detí, vo veku osem, šesť a dva roky, a robila som si akademický titul na Templetonskej univerzite, kde bol John učiteľom náboženstva.

Obaja sme boli silne zapojení v hnutí za občianske práva. John bol freedom rider a vo Filadelfii sme sa podieľali na protivojnových protestoch proti Vietnamu. Cez túto činnosť sme vedeli, že sa FBI aktívne, nelegálne a tajne snažilo zaraziť disent. Vedeli sme, že do univerzitných tried posielali informantov, infiltrovali sa na zhromaždenia a odpočúvali telefóny. Problémom bolo, že i keď sme to vedeli, nebolo to ako dokázať.

Bill Davidon, učiteľ fyziky na Haveford College si nás zopár zavolal domov. Bill, ktorý zosnul minulý rok v novembri, prišiel s nápadom spraviť niečo pre získanie dôkazov. Len s tým tak vyšiel: „Čo by ste povedali na to, vpadnúť do kancelárie FBI a zobrať im spisy?“ Ak by to nepovedal Bill, ktorý bol tak múdry a uvažoval strategicky, nie som si istá, či by sme to brali vážne. No brali sme.

Bill za nás artikuloval frustráciu, ktorú v nás vyvolávala tá doba a tiež pocit, ktorý sme všetci mali, že musíme niečo spraviť ako obyčajní občania, pretože vo Washingtone nebral Hoovera nikto na zodpovednosť. Začali sme uvažovať o realizovateľnosti vlúpania sa. Hneď nato sme zistili, že hlavná kancelária FBI vo Filadelfii bola položená vysoko v centre mesta a že bola nedobytná. Potom sme zistili, že tu boli iné detašované pracoviská na predmestí, a to nás priviedlo do štvrte Media.

John a ja sme bývali vo veľkom starom dome vo filadelfskej oblasti Germantown, jednu izbu na treťom poschodí sme vyčlenili ako základňu pre naše operácie. Steny sme pokryli mapami štvrte Media. Našim starším deťom sme museli povedať, aby o tých mapách na stenách nikomu nehovorili. I keď o našich plánoch nič nevedeli, mali sme obavy, že by tento detail mohol niečo prezradiť.

Obchádzali sme kanceláriu FBI v Medijskej štvrti asi tri mesiace. Dvaja z nás šli a sledovali aktivitu vovnútri a okolo budovy, zaznamenávali ľudí idúcich dovnútra a von a priebeh policajných hliadok.

Bola som vybraná na poslednú časť obliehania, čo zahŕňalo dostať sa do kancelárie počas úradných hodín na preverenie bezpečnostných systémov. Zavolala som tam a dohodla si stretnutie na rozhovor s riaditeľom kancelárie pod úskokom, že som študentkou Swarthmore College, robiacou výskum o príležitostiach pre ženy v FBI.

Snažila som sa nevzbudiť podozrenie, zvinula som si svoje dlhé hipisácke vlasy do klobúčka, a počas interview mala okuliare a rukavice, i keď som si robila poznámky. Počas tej návštevy som zistila, že tu v kancelárii nie je žiadna, vôbec žiadna bezpečnosť – dokonca aj kartotéky ostali nezamknuté.

Myslím, že to bol nápad Billa Davidona zvoliť si 8. marec 1971 ako dátum operácie. Bola to noc, kedy mal Muhammad Ali bojovať proti Joeovi Frazierovi, a čakali sme, že ľudia budú počúvať pri rádiách a že polícia bude o trochu menej ostražitá.

Ako sa ten deň blížil, obaja sme boli ustráchanejší. Mali sme tri deti, bolo toho veľa v stávke. Vedeli sme, že ak sa to nepodarí a budeme usvedčení, môžeme ísť na dlhú dobu do federálneho väzenia. Hovorili sme s bratom môjho muža a s mojimi rodičmi, bez spomínania detailov, a poprosili ich, aby dali pozor na naše deti, ak sa stane to najhoršie.

John nespal veľmi dobre. Ja som bola o trochu smelšia a rozhodnutá, myslím, že trochu viac horlivejšia. Moje spojenie s dobrými ľuďmi v hnutí mi dalo silu, a presvedčenie, že občania musia prevziať zodpovednosť za to, ak sú zneužívané naše práva.

Štyria z nás sa vlámali do kancelárie FBI. Keith Forsyth mal problém s odomknutím zámku, čo bolo skľučujúce. Mojou úlohou tej noci bolo odvrátiť pozornosť hliadkujúcich policajných áut, predstierajúc, že sa mi pokazilo vozidlo. Našťastie nešla okolo žiadna polícia.

Strávili sme týždeň prechádzaním dokumentov a ich anonymným rozosielaním ľuďom z Kongresu a niektorým progresívnym novinárom. Všetci novinári, vrátane New York Times, dokumenty pod tlakom Nixonovho Bieleho domu vrátili FBI. Každý sa Hoovera bál, okrem Washington Post. Po tom, ako Post tie dokumenty zverejnil, všetci priskočili na palubu.

Boli sme tak šťastní, že sa konečne dostáva von ten správny druh informácií, a že to boli také informácie, ktoré by mohli vyvolať ďalšie veci. Malo to aj ten efekt – skutočne to vyvolalo ďalšie veci. Senátor Frank Church z Idaho, riaditeľ spravodajskej komisie Senátu, zvolal výsluchy FBI a spravodajskej služby. Mali sme pocit, že naša práca skončila.

Demokracia potrebuje whistleblowerov

Demokracia potrebuje whistleblowerov. Snowden sa dostal do pozície, kde odhalil veci, ktoré nemohol nikto spochybniť. Vykonal legitímnu, nutnú službu. Na rozdiel od nás, odhalil svoju vlastnú identitu a v dôsledku toho toho obetoval veľa.

Čo sa týka nás, mohli by ste nás obviniť zo zločinu – a Hoover to spravil: bol naštvaný a poslal 200 agentov, aby šli a pokúsili sa nás nájsť vo Filadelfii. „Nájdite mi tú ženu!“ ziapal na nich.

No pre nás sa v tej dobe nejavila žiadna alternatíva. Nikomu sa nemalo nič stať. Dúfali sme vo výsledky, ktoré sme chceli. Samozrejme, že sme vedeli, že porušujeme zákon, no myslím, že občas musíte porušiť zákony, aby ste odhalili niečo nebezpečné, a aby ste to zastavili. Päť rokov sme žili pod hrozbou zatknutia. FBI obiehal môj náčrt, ktorý spravili z doby, keď som stelesňovala swartmorskú študentku, i keď som to v tom čase nevedela. A FBI spovedala Johna, našťastie v dobe, keď som bola mimo dom. Po piatich rokoch vypršala premlčacia lehota za vlámanie a vedeli sme, že sme v bezpečí. Na piate výročie sme neoslavovali, i keď sme sa potom cítili uvoľnenejšie. Teraz vieme, že v roku 1976 prípad uzavreli pre nedostatok fyzických dôkazov.

Potom sme o tom povedali deťom a príbeh sa stal súčasťou našej rodinnej tradície. Chceli sme, aby vedeli o tejto kapitole v našich dejinách, a okrem toho nemôžete chcieť od svojich detí, aby konali podľa svojho svedomia ak im neukážete, čo ste vo svojom živote tiež urobili.

Stále sa veľmi obávam o stav našej demokracie. V 1971 bola krajina rozdelená, bolo tu toho podnetov, no bolo tu tiež veľa rozhodnutosti veci zmeniť a ľudia sa cítili byť splnomocnení tak urobiť.

Dnes je krajina opäť rozdelená, no nevidím veľa znepokojenia ohľadom zneužívania moci, ktoré sa dnes deje, ako napríklad sledovanie mešít v Amerike používaním agentov provokatérov. Počujem ľudí vravieť, „Mne je to jedno, vláda môže robiť všetko, čo potrebuje, pokiaľ ma chráni pred terorizmom...“ Pre mňa je to všeobecné oprávnenie pre zákonnú moc opäť prekročiť hranicu.

Disent a zodpovednosť sú zdrojom životodárnej sily demokracie, avšak ľudia si dnes myslia, že sa im stačí otočiť v mene „boja proti terorizmu“. Členovia vlády si myslia, že nám o tom môžu klamať, a že môžu klamať Kongresu. Pre budúcnosť mojich detí a vnukov ma to znepokojuje, a tiež mám pocit, že vo svojom veku môžem hovoriť o vykonaní čohosi tak drastického ako vlámanie sa do kancelárie FBI kvôli hľadaniu pravdy.


Zdroj: http://www.theguardian.com/commentisfree/2014/jan/07/fbi-1971-burglary-hold-government-accountable

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára