streda, 5. februára 2014

Ekonomika trickle-down je najväčším nedodržaným sľubom našej doby

ALEX ANDREOU | The Guardian
Najbohatších 85 ľudí sveta má toľko bohatstva ako najchudobnejších 3,5 miliardy –polovica celej populácie sveta- dohromady. Tak znie doslovný titulok správy Oxfamu pred Svetovým ekonomickým fórom v Davose. Je nejaký dôvod prečo by sa o to mali zaujímať najmocnejší ľudia sveta, ktorí sa stretnú v tomto exkluzívnom letovisku, aby posrkávali koňak a ujedali z kaviáru? No áno.

Ak sa niekto hlási k tomu dobročinnému názoru, podľa ktorého bola neoliberálna filozofia jednoducho naivná alebo sa mýlila v tom, že bude “trickle down” [teória, podľa ktorej z vyhýbania sa daniam a iných ekonomických výhod pre biznis a bohatých budú profitovať aj chudobní tým, že sa napomôže ekonomike ako celku] fungovať donekonečna, tak by dôkaz o tom, že to tak nie je, mal byť príčinou k jeho znepokojeniu. Ide o základný stavebný kameň ekonomickej teórie na strane ponuky – nástroj, ktorým zodpovední niekoľko posledných desaťročí rozhodovali o reguláciách. Uvedomenie si toho, že vlády ťahali za ekonomické páky, ktoré nejakú dobu nič nedržalo by malo byť budíčkom pre tých najtuhších spáčov.

I keď sa prikláňame k cynickému názoru, že elita celú dobu vedela, čo robí, a sledujeme, že “zdvíhajúca sa vlna” nadvihovala stále menej a menej lodí a nechávala toho hniť viac a viac v usadeninách –ako na osobnej, tak štátnej úrovni-, musí nás ako väčšinu čosi také priviesť k otázke “sedím v správnej lodi a je dosť veľká?” Koncentrácia je divoká. Credit Suisse odhaduje, že o dve generácie bude mať svet 11 bilionárov.

Netýka sa to ani tak veľmi toho, že už neplatí princíp strany ponuky “ak to vybudujete, dostaví sa to”. Týka sa to skôr toho, že sme podľa všetkého minuli bod zvratu, kedy bolo u bohatých koncentrovaného toľko bohatstva, že sa už viac nepotrebujú starať o žiadne “budovanie”. Skrátka, stalo sa ekonomicky efektívnejším kupovať si ekonomickú politiku krajín, ako vytvárať hodnoty za účelom ich predaja. Ak je možné kontrolovať vládu v prospech bohatých, zatiaľ čo zvyšujeme bariéry pre nových uchádzačov, čím exponenciálne zvyšujeme ich podiel koláča, aký motív máme na zväčšenie koláča?

To platí ako pre firmy, tak pre jednotlivcov. Malí podnikatelia sú drvení daňami a obchodnými kurzami, zatiaľ čo sa veľkopodnikatelia otočia a povedia štátu: “Toľko a toľko daní by som chcel zaplatiť tento rok, ber to alebo to neber”. Bohatí už nevytvárajú pracovné miesta prostredníctvom procesu konsolidácie, preberania a spájania, v skutočnosti ich ničia. Budúcnosťou sú zmluvy s nulovým počtom hodín [zamestnanec suhlasí s tým byť k dispozícii pre zamestnávateľa vždy a len vtedy, keď je to potrebné]; prečo by v spoločnosti, ktorá trpí hladom, zúfalstvom a nedostatkom politickej angažovanosti či odborov, niekto ponúkal pomery a podmienky, ktoré poskytujú jednotlivému pracujúcemu akúkoľvek istú pozíciu?

No popritom musí čoskoro –dúfajme- vysvitnúť uvedomenie, že tento model je neudržateľný, pretože jeho dôsledky sú nekontrolovateľné. Čím nerovnejší budeme ako spoločnosť, tým rýchlejšie sa budú zisky tých hore vzďaľovať od tých dole. “Keď bude také množstvo nákupnej sily, toľko ekonomického zisku, smerovať k tých najbohatším,” vysvetľuje bývalý minister práce Billa Clintona, Robert Reich vo filme Nerovnosť pre všetkých, “vo zvyšku ekonomiky jednoducho nebude dostatok nákupnej sily.” Zároveň je ďaleko viac voľnej hotovosti kolujúcej medzi bohatými, čo vedie k nerozumným rizikám a toxickým investíciám. Majetková nerovnosť bola v USA historicky na najväčších úrovniach v 1928 a 2007, rok pred jej dvomi najväčšími finančnými krízami, poznamenáva Reich. Základňa pyramid ochabuje a začína sa rozpadať.

Tak prečo sa potom väčšina vlád na to, aby oživila ekonomiku, babre s pákami na strane ponuky, keď je dostatočne jasné, že to nefunguje? Jednoduchá odpoveď má dve časti. Prvá časť: zvyk. Druhú výborne vyjadril tvorca televíznej série The Wire, David Simon: “Úplnou tragédiou kapitalizmu našej doby je možno to, že dosiahol dominanciu bez ohľadu na dopad na spoločnosť, bez toho, aby bol prepojený na akúkoľvek inú hodnotu pre ľudský pokrok.”

V stále väčšej miere dospievame a dospeli sme k meraniu úspechu jednotlivca podľa jeho bohatstva, kúpnej sily a rôznych iných okrás. To isté robíme s ekonomickým úspechom vlád; meriame to súborom nazhromaždených dát, ktoré nedokážu vziať do úvahy distribúciu bohatstva, dosiahnuté vzdelanie, inovácie, alebo ani blahobyt a zdravie obyvateľstva, ktoré údajne zastupujú. Musíme túto perspektívu posunúť. Bude to najťažšou, najjednoduchšou vecou, ktorú sme kedy ako druh museli urobiť.

Zdroj: http://www.theguardian.com/commentisfree/2014/jan/20/trickle-down-economics-broken-promise-richest-85

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára