štvrtok, 20. februára 2014

Ukrajina ide hore


Boris prebehol od zastávky k vysokému paneláku na Obolonského sídlisku. Slnko sa pred chvíľou stratilo za siluetou mesta, no jeho svetlo tu ešte bolo. Pozrel smerom do centra, odkiaľ stúpal tmavý dym. Svetlá pouličných lámp sa rozsvietili a on vkĺzol do brány.


Na chodbe sa zažalo svetlo. Pred výťahom stál muž. Premerali sa pohľadom. Muž bol dobre stavaný, nakrátko ostrihaný, v ľahkej, tmavomodrej vetrovke. Svetlo zhaslo. Muž znovu stlačil vypínač. Na ruke mal stopy po popáleninách. Cinknutie výťahu prerušilo ticho. Muž otvoril dvere a naznačil Borisovi nech nastúpi. Pozreli si do očí. Dvere výťahu sa za nimi s rachotom zavreli.

“Ktoré?”
“11” -odvetil Boris.

Muž stlačil 11. Výťah sa pohol nahor. Muž pozeral na Borisa. Ten sa so sklopenou hlavou díval do zeme. Mal na sebe farebnú futrovanú bundu a hrubú čiapku. Svetlo vo výťahu zablikalo. Muž sa pozrel na neónku. V šachte to zaškrípalo, svetlo zhaslo a výťah zastal medzi 5. a 6. poschodím.

Muž skúsil stlačiť niekoľko iných čísel. Nič sa nedialo.

“Ešte toto!” zamrmlal muž.
“Počkajte.” Boris pristúpil k dverám a snažil sa niečo nahmatať v medzere medzi stenou výťahu a šachty.
“Nedočiahnem tam. Je tam páčka na dvere, ale sme presne medzi.”

Muž vybral telefón. Poťažkal ho v ruke a zapol obrazovku, čím jemne osvetlit svoju tvár.

“Bývate tu?”
“Áno, moment.” Boris vybral telefón. “Ahoj, som zaseknutý vo výťahu.
Vypadol prúd? Aha, áno. Mali by ste ich vedieť otvoriť zvonku. Medzi 5 a 6. Hej, vďaka.”
“Rieši sa to.”

Svetlá ich mobilov zhasli. Bolo ticho. Na chodbe bolo počuť susedov ako vychádzajú z bytov a pýtajú sa, či aj ostatným nejde elektrina. Muž zľahka zabúchal na dvere výťahu.

“Hej!”
“Niekto je zaseknutý vo výťahu!”, ozvalo sa z chodby.
“Áno, tu sme.”
“Počkajte, domovník má kľúč.” Zvuk krokov sa stratil na schodisku. Znovu bolo ticho.

“Nestačí, že je bordel tam vonku, kurvafix!”, zanadával muž.

Svetlo vo výťahu sa zaplo. Muž okamžite skúsil stlačiť 11, 10, 12, 5, 4, 3, 2 – nič sa nedialo. Pozreli sa na seba.

“Že vy idete z Majdanu?”, spýtal sa muž nahnevane. Boris si rukou napravil čapicu, tak že mu padala do očí. Zospodu pozrel na muža.

“Aj vy by ste tam mali byť. Za Ukrajinu” -povedal ticho.
“Dovženková je vaša suseda, však?”
“Áno, Eva býva naproti.”
“Ivana poznáš?” Boris mlčí.
“Jej priateľ. Dnes zomrel. Pred dvoma týždňami ho postrelili.”
“Ten skurvysyn policajt.”
Muž schmatol Borisa pod krkom a buchol ním o stenu výťahu. Boris sa zúfalo snažil vymaniť zo zovretia.

Niekto zabúchal na dvere výťahu.

“Haló?”

Muž pozrel do Borisových vytreštených očí. Pustil ho.

“Tu sme.”
“Nevieme nájsť kľúč. Aspoň elektrina už ide. Domovník ho hľadá.”
“Dobre, počkáme.”
“Ste v poriadku?”
“Všetko v poriadku.”

Boris v predklone lapá po dychu v kúte výťahu. Muž sa otočí k nemu.

“Ja viem, je to nahovno. Rozkradli čo sa dalo a my žijeme z ruky do úst. My ich chránime, vy ich chcete poslať preč. Sme len figúrky na šachovnici.”
“Mne takí ako vy zabili dvoch kamarátov!”
“Nezáleží na nich, ani na mojom bratovi, ani na nás, keď ide o zisky sme len komparzisti – čísla v novinových titulkoch, čísla v akcionárskych grafoch, na výplatných páskach.”

Kdesi hore sa ozval výbuch. Na strechu výťahu dopadli sutiny a tá sa prehla. Laná výťahu zavŕzgali a jedno z nich sa s hlasným zacvendžaním pretrhlo. Na chodbe nastala panika, krik, dupot bežiacich ľudí. Borisovi zvonil telefón – ukrajinská hymna. S vystrašeným výrazom zízajúc na muža počúval svoju sestru na druhom konci.

Prasklo ďalšie lano.

Môžete podporiť klikom na vybrali.sme

2 komentáre: