utorok, 18. marca 2014

Úskalia úsilia zmeniť spoločnosť

Snaha o radikálnu zmenu spoločenského smerovania je zvyčajne viazaná na neskorú adolescensiu, kedy jedinec dosahuje vysokú mieru autonómie rozhodovania, avšak náklady jeho života sú stále hradené rodičmi.

Práve táto špecifická konfigurácia dostatku voľného času, nízkej úrovne povinností a relatívneho postačujúceho finančného zabezpečenia uvoľňuje psychickú energu pre veľkolepé ciele obrody spoločenského života. Premenou statusu jedinca na samostatne zárobkovú osobu sa mení pomer uvedených faktorov a nemalú časť života začne absorbovať práca a rôznorodé povinnosti spojené s prežitím. Už neostáva tak veľa času na štúdium spoločenskej kritiky, ani na večerné filozofické debaty, jedinec ustupuje z radikálnych pozícií mladosti v prospech pragmatických postojov dospelosti.

Spoločnosť vníma tento proces ako zmúdrenie, rozvážne prispôsobenie sa silám presahujúcich slobodu jedinca. Myslenie jedinca je pohltené pragmatickým a utilitárnymi úsudkami, konanie sleduje najmä vlastný prospech. A väčšina obyvateľstva to vníma ako správne riešenie otázky vzťahu jedinca a spoločnosti: v rámci štrukturálnych možností spoločnosti maximalizovať vlastné blaho.

Predsa však istá časť populácie, na základe rôznorodých motívov, neodumiera úsiliu zmeniť spoločnosť, ale pokračuje naďalej v snažení. Predkladaný text sa pokúša identifikovať a popísať najčastejšie chyby pri usilovaní o spoločenský prerod. Zatiaľ sa nám podarilo identifikovať tri úskalia.

1. Prílišné sústredenie na spoločnosť ako celok – Egoizmus intelektuálny

V tomto prípade sa cieľom stáva poskytnúť čo najdôkladnejšiu a koherentnú kritiku všekých aspektov spoločnosti súčasnej, prípadne budovanie čo najprepracovanejšieho modelu spoločnosti budúcej. Vytvorenie jednoliatej, univerzálnej a robustnej teoretickej konštukcie je vždy priorizované pred akýmkoľvek činnom. Hnutie tak väčšmi nadobúda formu debatného krúžku, prímajúcom rezolúcie, bez toho, aby ktorýkoľvek člen zmenil svoje správanie.

Nemožno úplne podceňovať potrebu existencie nevyhnutých teoretických východísk ani zámer vpojiť ideové smerovanie skupiny do globálneho diskurzu, avšak aj popísaný druh úsilia by mal taktiež vyústiť v celkom konkrétne a hmatateľné zmeny. Istotne nemožno atribuovať súčastný stav životného prostredia nedostatočnému zapájaniu sa verejnosti do dobrovoľníckych aktivít, ale komplikované diela syntetizujúce postštrukturalizmus, neomarxizmus a psychoanalýzu nám dopomôžu akurát tak k ďalším akademickým titulom. Práca pre budúce dobro ľudstva tak rezultuje v intelektuálny egoizmus generujúci stále nové a komplikovanejšie akademické problémy, pričom ich riešenie je takmer bez vzťahu k stavu spoločnosti.

2. Prílišné sústredenie na postavenie seba v spoločnosti – Egoizmus spirituálny

Jedinec si príliš zvnútornil požiadavku spirituality Nového Veku, vyjadrenú vetou: „Buď zmenou,ktorú chceš vidieť vo svete“. Odhodlal sa nevykonať pre spoločnosť nič, pokým sa on sám neprerodí a nedosiahne zánik žiadostivosti alebo svätosť. Popísaný postoj prepiatého individualizmu je plne v súlade s neoliberálnou ideológiu, avšak paralyzuje možnosť koordinovanej skupinovej akcie favorizovaním cieľov jednotlivca. Nechceným výsledkom spirituálneho egoizmu je v joge vytrénovaný, vegánsky sa stravujúci a dobrovoľnú skromnosť pestujúci jedinec, ktorý však úplne rezignuje na ovplyvňovanie širšieho spoločenského diania. Preto je nevyhnutné uvedomit si: postupnosť vytúženej zmeny osobnosti v prospech duchovného rastu môže byť urýchlená a podporená snahou privodiť zmenu spoločnenskú.

3. Prílišná dominancia „svetlého prinícpu“ – Egoizmus ideologický

Naše vnútorné presvedčenie o budúcnosti spoločnosti musí byť explicitne formulované a racionálne, každé jedno východisko môže byť predmetom spochybnenia a diskusie. Je nevyhnutné vyhnúť sa akémukoľvek náboženskému presvedčeniu o nadradenosti nami presadzovanej myšlienkovej sústavy a následnému odmietaniu dialógu s neveľmi odlišnými skupinami. Ideologický egoizmus vytvára groteskné konflikty politických subjektov vyznávajúcich takmer rovnaké prostriedky a ciele spoločenskej zmeny, avšak odlišujúcich sa v podružných teoretických východiskách. Zároveň však treba ostať pevný vo východiskových presvedčeniach a finálnych cieľoch, sledovaných nami presadzovanou spoločenskou zmenou. Príklad: Ak je našou ideovou základňou presvedčenie o nevyhnutnosti zníženia príjmového bohatstva v spoločnosti, nech je táto myšlienka vnímaná ako individuálna a najmä skupinová pravda. Racionalitu predkladaného tvrdenia podopierajme nielen sociologickými výskumami, identifikujúcimi spoločnosť s nižšou úrovoňou nerovnomernosti bohatstva ako šťastnejšiu (Oishi, Kesebir, & Diener, 2011) a koherentnejšiu (Coburn, 2000). Opodstanenie myšlienky spravodlivosti hľadáme aj v súcite s chudobnými, v osobnom a existenciálnej účasti na živote spoločenstva.

Správnym pomerom v uvedených zložkách by sme mohli dosiahnuť dostatočne uvedomelé, adekvátnym spôsobom aktívne a myšlienkovo flexibilné hnutie, schopné vybudovať predvoj spoločenskej zmeny. Teda ak zrozumiteľným spôsobom stanovíme východiská, prostriedky a ciele vedúce k nevyhnutnej premene spoločnosti, až potom môžeme dúfať v ochotu občana načúvať ľavicovým silám. V súčasných podmienkach je neprimerané čudovať sa zosilňujúcej ochote obyvateľstva načúvať rasistické pravicové lži. Pretože tie sú na rozdiel od ľavicovej agendy pochopiteľné a zodpovedajúce ich sociálnej situácii...

Použitá literatúra:
Oishi, S., Kesebir, S., & Diener, E. (2011). Income inequality and happiness. Psychological science, 22(9), 1095-1100.
Coburn, D. (2000). Income inequality, social cohesion and the health status of populations: the role of neo-liberalism. Social Science & Medicine, 51(1), 135-146.

Martin K.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára