štvrtok, 10. apríla 2014

Bolo za sýrskym sarinovým útokom Turecko?

ROBERT PARRY | Common Dreams

Novinár Seymour Hersh odkryl informácie naznačujúce prítomnosť tureckej tajnej služby v minuloročnom sarinovom útoku blízko Damašku, ktorý takmer doviedol Obamu k vojne na zvrhnutie sýrskej vlády a otvoril cestu k víťazstvu al-Kájdy

V auguste minulého roka sa Obamova administratíva potácala na pokraji invázie do Sýrie, a to potom ako zo sarinového útoku mimo Damašku obvinila vládu prezidenta Baššára al-Asada, no nové dôkazy -prinesené investigatívnym novinárom Seymourom M. Hershom- namiesto toho naznačujú prítomnosť tureckej tajnej služby a extrémistických sýrskych rebelov.

Posledná Hershova správa je dôležitá dvojnásobne: poprvé, ukazuje ako predstavitelia Washingtonských jastrabov a neokonzervatívcov takmer vohnali Spojené štáty pod falošnými zámienkami do ďalšej vojny na Blízkom východe, a podruhé, zverejnenie tohto pozadia v London Review of Books ukazuje ako nepriateľské ostávajú mainstreamové americké médiá voči informáciám, ktoré sa nezhodujú s ich konvenčným prístupom ovládaným neokonzervatívcami.

Inými slovami, zdá sa, že predstavitelia Washingtonu a ich mainstreamová tlač sa neveľmi poučili z katastrofálnej irackej vojny, ktorá začala v roku 2003 pod falošnou zámienkou, že iracký diktátor Saddám Husajn plánuje odovzdať skryté zásoby zbraní hromadného ničenia al-Kájde, pričom nejestvovali žiadne takéto zbrane, ani žiadne spojenie medzi Husajnom a al-Kájdou.

Desaťročie nato, v auguste a septembri 2013, keď vypukla nová vojnová hystéria kvôli Assadovmu údajnému prekročeniu „červenej línie“ prezidenta Baracka Obamu proti použitiu chemických zbraní, ostalo zopár internetovým stránkam, vrátane tej našej Consortiumnews.com, položiť si otázky ohľadom obvinení tejto administratívy, ktoré dali útok z 21. augusta na vrub sýrskej vláde.

Nielenže vláda USA nedokázala poskytnúť jeden overiteľný dôkaz na podporu svojich tvrdení, tá tak vychvaľovaná „vektorová analýza“ od Human Rights Watch a New York Times -pravdepodobne mapujúca dráhu letu dvoch rakiet späť k sýrskej vojenskej základni severozápadne od Damašku- stroskotala, keď bolo jasné, že iba jedna raketa niesla sarin a jej dopad bol menej ako tretina vzdialenosti medzi armádnou základňou a bodom dopadu. To znamenalo, že raketa nesúca sarin podľa všetkého pochádzala z územia rebelov.

Boli tu ďalšie dôvody pochybovať o casus belli Obamovej administratívy, vrátane iracionálnosti Assadovho nariadenia útoku chemickými zbraňami mimo Damašku, práve keď sa v miestnom hoteli vybaľovali inšpektori OSN s plánmi vyšetriť skorší útok, z ktorého sýrska vláda obviňovala rebelov.

Assadovi by bolo jasné, že by chemický útok odvrátil pozornosť inšpektorov (ako sa aj stalo) a primäl by prezidenta Obamu k vyhláseniu, že „červená línia“ bola prekročená, s možnosťou úrýchlenia masívneho odvetného úderu USA (ako sa takmer stalo).

Plány na vojnu

Hershov článok opisuje ako ničivé malo byť vzdušné bombardovanie USA, so zámerom zničiť Assadov vojenský potenciál, ktorý by, na druhej strane, mohol vyčistiť cestu pre víťazstvo sýrskych rebelov, ktorých už opúšťala šťastena.

Hersh napísal: „Pod tlakom Bieleho domu sa útok USA vyvinul v ´obrí nájazd´: boli presunuté dve lietadlá bombardérov B-52 k leteckým základniam v blízkosti Sýrie, a boli nasadené ponorky a lode vojnového loďstva vybavené raketami Tomahawk.

„´Každý deň sa zoznam cieľov predĺžoval,´ povedal mi bývalý predstaviteľ tajnej služby. ´Plánovači z Pentagonu povedali, že na útok na sýrske raketové základne nemôžeme použiť iba Tomahawky, pretože ich hlavice sú zakopané príliš hlboko pod zemou, a tak boli na misiu pridelené dve B-52 s dvojtisíc librovými bombami. Potom budeme potrebovať pohotovostné vyhľadávacie a záchranné tímy na zotavenie zostrelených pilotov a bezpilotných lietadiel, ktoré boli určené na ciele. Odrazu to bolo obrovské.´

Nový zoznam cieľov mal „úplne vyhubiť všetok vojenský potenciál, ktorý Assad mal´, vyjadril sa bývalý predstaviteľ tajnej služby. Hlavné ciele zahŕňali rozvodné siete elektrickej energie, zásoby ropy a zemného plynu, všetky známe logistické a zbraňové sklady, všetky známe veliace a kontrolné zariadenia, a všetky známe vojenské a spravodajské budovy.“

Podľa Hersha boli plány administratívy prerušené americkými a britskými spravodajskými analytikmi, ktorí odhalili dôkazy, že sarin pravdepodobne nebol vypustený Assadovou vládou a náznakmi, že turecké tajné služby mohli spolupracovať s radikálnymi rebelmi, aby rozmiestnili sarin kvôli false-flag operácii.

Turecký premiér Recep Erdoğan bol začiatkom občianskeho konfliktu na strane sýrskej opozície a poskytol dôležité prívodné vedenie Frontu an-Nusrá, násilnej skupine sunnitských extrémistov s väzbami na al-Kájdu a stále dominantnejšou bojovnou zložkou rebelov. No v roku 2012 prispeli bratovražedné konflikty medzi frakciami rebelov k tomu, že Assad získal navrch.

Rola islamských radikálov -a obavy, že by zdokonalené zbrane USA mohli skončiť v rukách teroristov al-Kájdy- znervóznili prezidenta Obamu, ktorý stiahol americkú skrytú podporu rebelov. To, podľa Hershovho vysvetlenia, frustrovalo Erdoğana, ktorý tlačil na Obamu, aby rozšíril angažovanosť USA.

Hersh napísal: „Koncom roku 2012 mali americké spravodajské služby za to, že rebeli prehrávajú vojnu. ´Erdoğan bol naštvatý,´ tvrdil predstaviteľ spravodajskej služby, ´a mal pocit, že v tom ostal visieť sám. Boli to jeho peniaze a odstavenie (USA) bolo považované za zradu.´“

Starosti s ´červenou líniou´

Uvedomujúc si Obamovu politickú senzitívnosť ohľadom jeho sľubu s „červenou líniou“ videla turecká vláda a sýrski rebeli chemické zbrane ako spôsob zatlačiť na prezidentovu ruku, dodáva Hersh:

„Na jar 2013 sa americká spravodajská služba dozvedela, že turecká vláda -prostredníctvom MIT, jej spravodajskej agentúry a žandárstva, militarizovanou organizáciou vynucujúcou zákon- priamo spolupracovala s an-Nusrá a jej spojencami na vyvinutí chemického vojenského potenciálu.

´MIT udržiavala politické styky s rebelmi, a žandárstvo sa staralo o vojenskú logistiku, priame poradenstvo a výcvik – vrátane výcviku chemického útoku,´ povedal bývalý spravodajca. ´Posilnenie úlohy Turecka na jar 2013 bolo považované za kľúč k jeho problémom tu. Erdoğan vedel, že ak zastaví svoju podporu džihadistom, bude všetkému koniec. Saudi nemohli vojnu podporiť kvôli logistike – kvôli patričným vzdialenostiam a ťažkostiam presúvania zbraní a zásob. Erdoğanovou nádejou bolo podnietiť nejakú udalosť, ktorá by USA donútila prekročiť červenú líniu. No Obama (na tieto útoky chemickými zbraňami) nereagoval v marci, ani apríli.

Debata medzi Erdoğanom a Obamom vyvrcholila 16. mája 2013, na stretnutí v Bielom dome, kedy Erdoğan neúspešne loboval za väčšiu vojenskú angažovanosť USA voči rebelom, napísal Hersh.

O tri mesiace neskôr, 21. augusta v skorých ranných hodinách, dopravila záhadná strela smrtiaci náklad sarinu do predmestia východne od Damašku. Obamova administratíva a zbor mainstreamovej tlače USA okamžite dospel k záveru, že sýrska vláda začala útok, ktorý podľa tvrdenia vlády USA zabil najmenej „1429“ ľudí, i keď bol počet obetí hlásených lekármi a inými svedkami na mieste omnoho nižší.

No za prebiehajúcej mediálnej paniky bol každý, kto spochybňoval argumenty americkej vlády podupaný pod obvineniami z toho, že je „obranca Assada“. No zopár nás skeptikov naďalej poukazovalo na nedostatok dôkazov na podporu vohnania sa do vojny. Obama sa taktiež stretol s politickým odporom ako z britského parlamentu, tak amerického Kongresu, no jastrabi z ministerstva zahraničných vecí si robili zálusk na novú vojnu.

Minister zahraničných vecí, John Kerry, predniesol 30. augusta bojovný prejav v očakávaní, že bomby USA začnú lietať do niekoľkých dní. No Obama váhal, najprv predložil túto tému Kongresu a neskôr prijal kompromis sprostredkovaný ruským prezidentom Vladimírom Putinom primäť Assada vzdať sa všetkých chemických zbraní, i keď Assad naďalej popieral akékoľvek zapojenie sa do útokov z 21. augusta.

Obama návrh prijal, no naďalej verejne tvrdil, že Assad bol vinný a znevažoval každého, kto si myslel niečo iné. Na formálnom vystúpení na Valnom zhromaždení OSN, 24. septembra 2013, Obama vyhlásil, „Je urážkou ľudského rozumu a legitimity tejto inštitúcie predpokladať, že útok podnikol niekto iný ako tento režim.“

Podozrenia na Turecko

Avšak, na jeseň 2013 sa spravodajskí analytici USA, popritom ako rástli ich pochybnosti o Assadovej vine, ocitli medzi tými, ktorí sa pridali k „urážke ľudského rozumu“. Hersh citoval slová bývalého predstaviteľa spravodajstva: „analytici spravodajskej služby USA, ktorí naďalej pracovali na udalostiach 21. augusta, ´postrehli, že Sýria tento plynový útok nepodnikla. No tá 500 librová gorila tu bola, ako sa to stalo? Okamžitými podozrivými boli Turci, pretože oni mali všetky časti na jej zostrojenie.´

Keď sa zozbierali útržky rozhovorov a iné údaje vzťahujúce sa na útoky z 21. augusta, mala spravodajská komunita dôkazy na podporu svojich podozrení. ´Teraz vieme, že to bola tajná akcia naplánovaná Erdoğanovými ľuďmi s úmyslom dotlačiť Obamu za červenú líniu,´ povedal bývalý predstaviteľ spravodajstva. ´Museli to vystupňovať až k plynovému útoku v alebo blízko Damašku, keď tam boli inšpektori OSN´ - ktorí do Damašku dorazili 18. augusta, vyšetriť skoršie použitie plynu. Zásadou bolo spraviť niečo okázalé.

´DIA a iné aktívne spravodajské služby našim vysokým vojenským dôstojníkom povedali, že sarin bol dodaný cez Turecko – že sa tam mohol dostať len s tureckou podporou. Turci taktiež poskytli výcvik pri výrobe sarinu a zaobchádzaní s ním.´

Značná časť podpory pre toto vyhodnotenie prišla od samotných Turkov, prostredníctvom odpočúvaných rozhovorov po bezprostrednom doznení útoku. ´Hlavný dôkaz prišiel z radosti Turkov po útoku a pochvál v početných útržkoch rozhovorov. Operácie sú vždy veľmi tajné, keď sa plánujú, no všetko letí von oknom, keď dôjde na jasanie a potľapkávanie sa po chrbtoch, keď je po nich. Niet väčšej zraniteľnosti než keď si páchatelia privlastňujú zásluhy za úspech.´“

Hersh píše, že podľa úvah tureckej spravodajskej služby „Bude čoskoro po Erdoğanových problémoch v Sýrii: ´Bol vypustený plyn a Obama vyhlási červenú líniu a Amerika napadne Sýriu, alebo aspoň taká bola predstava. No nevyšlo to takto.´“

Hersh dodáva, že spravodajstvo USA sa zdráhalo podať Obamovi informácie protirečiace scenáru, že to vykonal Assad. Hersh píše:

„Spravodajstvo o Turecku po útoku sa nedostalo do Bieleho domu. ´Nikto o tom všetkom nechce hovoriť,´ povedal mi bývalý spravodajca. ´Panuje veľká neochota protirečiť prezidentovi, i keď žiadna analýza spravodajcov so všetkými zdrojmi nepodporuje jeho náhle presvedčenie. Nebolo ani jedného dodatočného dôkazu angažovanosti Sýrie v sarinových útokoch, ktorý vyprodukoval Biely dom, odkedy bol odvolaný bombový útok. Moja vláda nemôže nič povedať, pretože sme konali značne nezodpovedne. A keďže sme obvinili Assada, nemôžeme to obrátiť a obviniť Erdoğana.´“

Ako krvavá invázia USA do Iraku v roku 2003, tak minuloročný pripravovaný vzdušný nájazd voči Sýrii je varovným príbehom pre Američanov ohľadom rizík vyplývajúcich z toho, keď spolu ruka v ruke tancuje vláda USA a mainstreamové médiá, dospievajúc k určitým záverom a smejúc sa pochybovačom.

Rozhodujúci rozdiel medzi vojnou v Iraku a odvrátenou vojnou v Sýrii je, že prezident Obama nie je tak dychtivý ukázať sa ako „vojnový prezident“ ako jeho predchodca, George W. Bush. Ďalším faktorom je, že Obama mal včasnú pomoc od ruského prezidenta Putina, na vytýčenie smeru, ktorým sa obišla priepasť.

Zdroj: commondreams.org

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára