streda, 16. apríla 2014

Dievčatá a chlapci z našej sociálnej triedy

Vo videoklipe Voodoo People od Pendulum súťaží v behu skupinka mladých ľudí so šatkou na očiach a rukami zviazanými za chrbtom. Na konci čaká na víťaza balík peňazí. Prekážkami, ktoré im stoja v ceste, sú bežné predmety ako stĺpy, klzký povrch, či diaľnica, ktoré sa im pri rýchlosti zvoleného tempa môžu stať osudnými. Opatrnosť sa nevypláca, pretože ten čo neriskuje, nemá šancu zvíťaziť... Neilustruje práve to našu dobu, kde sa jedinou hodnotou, na ktorej záleží, stala ultimátna konkurencieschopnosť? A čo by sa stalo, keby sa spojili?

Keď Marx definoval proletariát ako revolučnú triedu, ktorá „nemá čo stratiť, len svoje okovy“, mal na mysli protiklad triedy, ktorá ešte o niečo prísť môže. V súčasnom neskorom kapitalizme, kedy sa možnosť stáleho zamestnania stala privilégiom, sa nebúria ani tak slabo platení pracujúci výrobného priemyslu (proletariát), ako skôr zvýhodnené vrstvy pracujúcich s garantovanými džobmi (úradníci, polícia, učitelia, vodiči, lekári, právnici, novinári). Hlas tejto skupiny, ironicky označovanej i platená buržoázia, sa dostal do popredia v Egypte, Grécku, Španielsku, USA, Anglicku [4; 12]. Boli to protesty tých, čo ešte majú, čo stratiť - a síce zachovanie či dosiahnutie určitých výhod, ako výška mzdy a viac voľného času.

K rozdeleniu buržoázie na vlastníkov/investorov kapitálu a riadiacich námezdných pracovníkov (manažérov) došlo už začiatkom 20. storočia. Firmu tak neriadi vlastník, ale predstavenstvo (manažéri s generálnym riaditeľom) a akcionári, pričom jej vlastníkom je banka, ktorú taktiež nevlastnia konkrétni manažéri. Tento model nahradil pôvodný kapitalizmus jednotlivcov a rodín, ktorí boli aktívnymi vlastníkmi, pričom ostalo sústredené vlastníctvo kapitálu [2; 19].

Proletariát dnes od buržoázie neodlišuje vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale ideologicky a politicky vybojovaná -a na reálne kompetencie iba voľne viazaná- výška mzdy. Z tohto dôvodu sa takmer každý, až na malú hŕstku čistých vlastníkov kapitálu, stal tak či onak námezdne pracujúcim (akýmsi proletariátom). Popritom, ako sa vytratila buržoázia v klasickom zmysle, prišiel systém o stabilnú hierarchiu (vlastníkov a nevlastníkov) a stal sa náchylnejší k výkyvom [4; 10-11]. Manažér banky, súkromnej firmy či štátneho podniku neratuje jemu zverený majetok, zamestnancov, či úspory, pretože má zabezpečené odmeny aj v prípade krachu, ktoré ho podnecujú vstupovať s nimi do rizika.

Stav, v ktorom sa i buržoázia stáva platenou, však otvoril nové revolučné možnosti, a to práve v radoch tzv. bielych golierov a drobných podnikateľov (spolu: maloburžoázie). Doposiaľ bola servilnosť maloburžoázie zabezpečovaná prostredníctvom nástroja sociálnej mobility – národného edukačného systému, čo sa na Západe s radikálnymi konzekvenciami podlomilo koncom 60. rokov [1; 81]. Problém nastal po nedodržaní prísľubu, že vzdelanie dotyčnému zabezpečí sociálno-ekonomické výhody aspoň v línii svojich rodičov.

Treba pritom brať do úvahy, že falošné (netriedne) vedomie sa vytvára sofistikovanými konzumerskými stimulmi, inštitucionálnym oceňovaním dištancovania sa a strachom z proletarizácie [1; 72]. Veľkoburžoázia sa opiera o neorganizované vrstvy (okrem maloburžoázie i roľníkov a lumpenproletariát), ktoré sú pod vplyvom mocenských aparátov ako škola a volebný systém, fungujúcich na rozdeľovaní záujmov; príp. náboženské inštitúcie, zaisťujúce medzi masami ignoranciu a spiatočníctvo [1; 73].

Pôvodne progresívna sociálna rola buržoázie spočívajúca v zrušení “prirodzených“ a “božských“ práv a privilégií šľachty a biskupov, sa zmenila už dva roky po vypuknutí Francúzskej revolúcie, kedy boli prijaté zákony, ktoré označili akékoľvek organizované diskusie o spoločných záujmoch pracujúcich za vzbury. Výdobytky politických, náboženských a občianskych práv, ktoré buržoázia priniesla pre seba a nižšie vrstvy ostali tým, k čomu sa maloburžoázia utieka dodnes.

Práve rozšírenie sa námezdnej práce na značnú časť buržoázie nám umožnilo dávať väčší dôraz na premenu subjektívnej pozície, než na jej objektívne postavenie v spoločnosti. Viacerí marxistickí teoretici preto dávajú dôraz na prioritu triedneho boja, ktorý predchádza zaradeniu do triednych pozícií. (Triedny) boj má primárnosť pred triedami ako takými, teda už samotné triedy predpokladajú určitý triedny boj [3; 198].

Maloburžoázne vedomie stojí na dôvere v ekonomickú spontaneitu a kulte štátnej autority. Nespokojnosť maloburžoázie, vylúčenej z participácie na moci veľkoburžoázie, sa prejavuje “demokratickými“ požiadavkami a nepriateľskosťou voči osobnej moci [1; 79-80]. Napriek tomu -ako sme uviedli- dochádza a môže dôjsť k obráteniu sa v spojenectvo s proletariátom, ktoré môže predstavovať smrtiacu hrozbu pre triednu moc buržoázie [1; 72].



Odkazy:
1. Badiou, A.: The Communist Hypothesis. Verso, New York – London 2010
2. Duménil, G., Lévy, D.: Marxistická ekonomie kapitalismu. Grimmus, Příbram 2011
3. Žižek, S.: Living in the End Times. Verso, London 2010
4. Žižek, S.: The Year of Dreaming Dangerously. Verso, New York – London 2012

2 komentáre:

  1. Dôvod, prečo sa búri maloburžoázia je jednoduchý. Sú motivovní svojou mentalitou, zdedenou po starých stredných vrstvách. Svoj status odvodzujú od schopnosti podať profesný výkon, čomu zodpovedá aj vyššia mzda. Ak by prišli o túto definičnú charakteristiku svojho statusu, nič by ich neodlišovalo od vrstiev nižších. Bol by to jednoducho koniec príbehu o tvrdej práci a zaslúženej odmene. Bol by to koniec príbehu, ktorý fundoval kapitalizmus. Preto je také dôležité....
    Áno, kapitalizmus vyrástol z malovlastníkov a malovýrobcov do rozmerov korporátneho kapitalizmu a manžérskch revolúcií. Buržoázia však nikdy nebola definovaná príjmom z kapitálovej renty. Buržoázia musí pracovať, preto si vytvorila pracovnú morálku. Len najbohatší nepotrebujú pracovať, len poberať zisky z cenných papierov.Stabilitu systému asi nemožno odvodzovať od vlastníctva výrobných prostriedkov. Nestabilita je vlastná kapitalizmu, miera nestability sa zvyšuje z jeho priestorovým rozširovaním.
    Áno, vzostupná mobilita prostredníctvom vzdelania prestala fungovať ako plne fungujúci mechanizmus v Západných krajinách v šiestej dekáde minulého storočia. Avšak stále platí vyššia pravdepodobnosť uplatnenia sa na trhu práce pre vysokoškoláka.
    Súhlasím. Dnes byť buržoáziou je viac vecou osobných preferencií a „štýlu“ ako reálnych politických a ekonomických požiadaviek. Hovoriť o náboženských inšitútciách ako postrádajúcich snahu o zmenu sociálneho usporiadania je asi neadekvátne. Idem hlavne o spásu a individuálnu etiku, nie o raj na zemi spravodlivosť pre všetkých. A majú na to právo.
    Maloburžoázia nefavorizuje štát, skôr verí tradíciám a trhu. Vďaka neoliberálnym inš !@#$%^&*úciam už dnes vedia, že štát je ich najväčší nepriateľ a po jeho porazení to budú práve oni, ktorí najviac zarobia na svojej pracovnej etike a vernosti tradičným hodnotám.
    Problematické spojenie stredných tried s proletariátom bolo predmetom viacerých analýz. Stredné triedy by sa mali vyznačovať tým, čím sa vyznačuje celý slovenský národ. Konzervativizmom a konformitou. Aj tento postoj má z ich pohľadu opodstatnenie. Preto treba ísť na to, ako na to chcel ísť Bakunin. Urobiť to tak, aby ľudia nepracovali pre štát, ale aby spolupracovali a zároveň na tom boli ziskový. Pretože je naivné nasadzovať si ružové okuliare o obete väčšinového obyvateľstva pre akési vzdialené ideály. Tento postoj má tiež opodstanenie. Ak má niečo dlhodobo fungovať, malo by to prinášať viac výhod ako nevýhod (teda menej práce alebo viac hmotných statkov).

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ďakujem za veľmi hodnotné pripomienky.
    Myslím, že Jean-Claude Milner a Žižek mohli pojmom platenej buržoázie zdôrazniť práve ten aspekt určitej časti buržoázie, ktorý spomínaš - pracovnú morálku.
    To sedí s takým poňatím ortodoxného marxizmu alebo postmarxizmu, kde sa k Marxovi vracia pod pozornejšou optikou. Čiže nepovedal by som, že Marxa opravujú, ale poukazujú na to, čo v ňom je.

    Marx v Komunistickom manifeste píše o rôznych stupňoch vývinu, ktorými prechádza proletariát:

    " Na tomto stupni sú robotnici masou roztrúsenou po celej krajine a roztrieštenou vzájomnou konkurenciou. Súdržnosť robotníckych más nie je ešte dôsledkom ich vlastného zjednotenia, ale dôsledkom zjednotenia buržoázie, ktorá - aby dosiahla svoje politické ciele - musí a zatiaľ ešte môže uvádzať do pohybu celý proletariát. Na tomto stupni nebojujú teda proletári proti svojim vlastným nepriateľom, ale proti nepriateľom svojich nepriateľov, proti zvyškom absolútnej monarchie, proti pozemkovým vlastníkom, nepriemyselným buržoom, maloburžuom. Celý dejinný pohýb je teda sústredený v rukách buržoázie; každé víťazstvo takto vybojované je víťazstvom buržoázie."

    Tzn., že na maloburžoáziu (drobných podnikateľov a biele goliere) sa útočí daňami, či uberaním statusových výhod, čo ide v prospech veľkoburžoázie.

    V istých epochách (ako pri neoliberalizme), kedy sa buržoázia zbavuje maloburžoázie, sa vyjasňujú rozdiely a "zjednodušujú triedne protiklady". Prináša to minimálne to, že
    "ľudia sú naostatok nútení dívať sa na svoje životné postavenie, na svoje vzájomné vzťahy triezvymi očami."
    V takú chvíľu drží maloburžoáziu už "len" buržoázne triedne vedomie, resp. ideológia, no tie sa, ako vidíme, pomaly lámu na reálnej neschopnosti dosahovať isté ciele (sociálny štandard, soc. mobilita, konzum). PT

    OdpovedaťOdstrániť