utorok, 8. apríla 2014

Slovenská pravica vs. realita

MICHAL LIPTÁK | Nezávislí
Na blogu popredného slovenského pravicového liberála som sa dočítal, že vraj pravica zvyšuje ekonomickú slobodu, kým ľavica ju obmedzuje. Podľa mňa je pomer opačný. Než sa pustím do podrobnejšej argumentácie, vyjasnime si tri slovenské reálie. Po prvé, na Slovensku nie je skutočná ľavicová strana, takže v slovenskom prostredí je diskusia o ľavici zatiaľ čisto teoretická. Po druhé, základné idey slovenskej pravice sú veci ako uľahčenie podnikania (menej byrokracie), deregulácia a privatizácia, nižšie dane a odvody, flexibilnejší zákonník práce a menej zamestnaneckých výhod, oslabenie odborov, zrušenie minimálnej mzdy, a pod. Ideologicky je to pomerne jednoduché, no nechám bokom, či takto funguje pravica aj na Západe, pretože komplexnejší politický diskurz na Slovensku takmer vôbec neprebieha (nadväzujúc na prvé, na to by pravičiari potrebovali nejakých ideových politických oponentov).

Po tretie, neslobodu a donútenie chápem nielen ako explicitné, ale aj ako implicitné donútenie. Ak si robotník má v nešťastnejšom regióne Slovenska vybrať medzi chudobou a nezamestnanosťou, mizerne platenou, otupujúcou, odcudzujúcou prácou, a presťahovaním sa do iného regiónu (čím chtiac-nechtiac podporí už aj tak silnú ekonomickú centralizáciu, reifikáciu ľudských vzťahov, a pretrhanie komunitných väzieb), tak ani jednu z týchto volieb nepovažujem za slobodnú. Má na výber medzi zjavne neprijateľnou alternatívou a dvoma neprijateľnými alternatívami, ktoré sú o čosi lepšie ako prvá – tie je donútený si vybrať – a to nie je to, čo chápem pod ekonomickou ani pod osobnou slobodou. Chudoba nie je reálna alternatíva.

Priame zvyšovanie ekonomickej slobody zamestnanca

Teraz k zvyšovaniu ekonomickej slobody; odpoveď na otázku, čo zvyšuje ekonomickú slobodu, sa líši podľa toho, či sa bavíme o zamestnancovi, alebo o zamestnávateľovi/podnikateľovi (tieto dva pojmy budem používať zameniteľne, aj keď to nie je úplne správne; pod „zamestnancom“ budem chápať toho, kto je zamestnaný, alebo sa chce zamestnať). Najprv k zamestnancovi: jeho ekonomická sloboda sa zvyšuje tým viac, čím je k potenciálnemu zamestnávateľovi v rovnocennejšom vzťahu a čím viac teda pracovný trh funguje ako trh, kde sú si predávajúci a kupujúci rovnocenní (ostanem metodicky v rámci kapitalizmu a nebudem sa teda venovať problému odcudzenej práce). Pochopiteľne najslobodnejší je zamestnanec v prípade, že je viac dobrých pracovných ponúk ako potenciálnych zamestnancov. V slovenských reáliách tento ideálny trh funguje možno v Bratislave, ale čím ideme od Bratislavy viac na východ, tým viac sa zvyšuje asymetria medzi zamestnancom a zamestnávateľom v prospech toho druhého, t.j. tým viac si môže podmienky diktovať zamestnávateľ a ekonomická sloboda zamestnanca klesá. Problém je teda nedostatočná reálna konkurencia na trhu práce. Ako to zmeniť?

Jedno riešenie je zmierniť neprijateľnosť alternatívy k zamestnaniu ako takému, t.j. vytvoriť štedrejší welfare systém, vďaka ktorému nebude nezamestnanosť taká neprijateľná alternatíva (t.j. napr. koncepcie základného príjmu a pod.), a zamestnanec nebude donútený brať okamžite všetko, čo príde. To zjavne zvyšuje ekonomickú slobodu zamestnanca, ale je to ľavicové riešenie. Druhá možnosť je štátom vytvoriť pracovné miesta na určitom štandarde a teda vytvoriť viacero reálnych alternatív. Ale to je tiež ľavicové riešenie, to údajne podľa pravičiarov znižuje ekonomickú slobodu, takže to škrtáme.

Tretia možnosť je pokúsiť sa nejako nakopnúť trh a zvýšiť konkurenciu. Odhliadnime od možnosti veľkých investorov, pretože tí v rámci globálneho trhu iba využívajú asymetriu medzi krajinami a nesnažia sa tak nešťastnú situáciu zamestnanca zmeniť, len ju čo najviac vyžmýkať. Ostáva možnosť stimulácie lokálnej, diverzifikovanej, ekonomiky. Jedna možnosť sú konkrétne stimuly potenciálnym malým zamestnávateľom – dodanie kapitálu. Ale to je stále ľavicové riešenie, to údajne musí ekonomickú slobodu znížiť. Ostávajú teda pravicové riešenia – nižšie odvody a dane, menej zamestnaneckých výhod, menej byrokracie, atď. V tomto je implikované, že dôvod, prečo ľudia nepodnikajú a nezamestnávajú aspoň dvoch/troch svojich spoluobčanov sú vysoké dane a odvody, byrokracia, atď.

To je ale dezilúzia: tieto záležitosti súvisiace s podnikaním sú veci, ktoré väčšinu ľudí netrápia predtým, než vôbec začnú podnikať. Nemajú s nimi ani skúsenosť, nemajú ich prečo trápiť. Dôvod, prečo ľudia nepodnikajú, je proste ten, že nemajú vstupný kapitál. Nielen podnikanie je riziko, už samotné získanie kapitálu je riziko: aby ho získali, musia si ho požičať od banky – a tým sa vystaviť ešte väčšiemu riziku v už aj tak dosť neutešenej situácii. To nie je veľmi racionálny postup, zvlášť bez dobrého welfare systému. A to je ten lepší prípad. Skôr je pravdepodobnejšie, že od banky žiadny kapitál nezískajú, lebo banka nepôjde do rizika. Takže nie je dôvod, aby tieto opatrenia zvýšili okruh zamestnávateľov a diverzifikovali ekonomiku. Po pravicovom „zvyšovaní“ ekonomickej slobody sme tam, kde sme boli, a to v tom lepšom prípade; v tom horšom je ekonomická sloboda zamestnancov po ešte väčšom oslabení welfare ešte nižšia.

Nepriame zvyšovanie ekonomickej slobody zamestnanca

Priamo teda pravica nijako ekonomickú slobodu zamestnancov nezvyšuje. Ovplyvňuje iba existujúcich zamestnávateľov. Ale možno to pôjde nepriamo cez zníženie nevyhnutných výdavkov podnikateľov a zvyšovanie dispozičnej moci nad ich zamestnancami (flexibilita zákonníka práce a pod.). Zníženie nevyhnutných výdavkov zvyšuje zisk podnikateľa, ale či sa to prejaví u jeho existujúcich zamestnancov, to je čisto na jeho (ľubo)vôli; žiadne ekonomické dôvody ho nenútia podeliť sa so zamestnancami o vyšší zisk, veď ak sú raz schopní vyžiť z nejakého platu, tak im to stačí. Určite sú podnikatelia schopní rozhodovať sa aj na základe iných, etických dôvodov (rovnako ako sa tak môže rozhodovať napr. politik, sudca či štátny úradník), ale to je čisto záležitosť ich slobody, z ekonomického hľadiska ide – podľa samotnej pravicovej logiky – o iracionálne konanie. Ak pravica odôvodňuje svoje reformy ekonomickou racionalitou ale v konečnom dôsledku ich úspešnosť stojí na ekonomickej iracionalite, tak takýto dôsledok treba vysvetliť; keďže pravica to nerobí, poďme ďalej.

Aby teda zvyšovanie zisku existujúcich podnikateľov nepriamo zvýšilo ekonomickú slobodu zamestnancov, musí toto zvýšenie zisku logicky prispieť k vytvoreniu reálnej konkurencie na trhu práce – t.j. k rozvoju/rastu podnikateľských aktivít, k zvýšeniu počtu pracovných miest. Pravičiari teda musia predpokladať, že podnikatelia časť zisku investujú do rozvoja. Ťažko predpokladať, že zníženie nevyhnutných výdavkov bude mať ten následok, že podnikateľ si zníži zisk tým, že by reinvestoval aj časť predchádzajúceho zisku, skôr naopak – takže reinvestuje sa iba časť navýšenia zisku po znížení nevyhnutných výdavkov. Avšak pravičiari tvrdia, a určite nie neoprávnene, že určitý objem vybraných daní aj tak vždy končí v čiernej diere a je pre ekonomiku stratený, pretože štát je skorumpovaný a niekedy iracionálny (lenže kým oni to často berú ako default štátu ako takého, podľa mňa skorumpovanosť je riešiteľný problém, ale to tu teraz nie je podstatné). Predpokladajú teda, že podnikateľ z ušetrených výdavkov úspešne reinvestuje viac, ako skončí v štátnej čiernej diere, keby tieto výdavky išli do štátu. Bohužiaľ pre pravicové idey, nestačí predpokladať len to. Výpadok v štátnych príjmoch úmerne zhoršuje welfare (lebo nie všetko čo sa odvedie štátu skončí v čiernej diere, pričom práve ak podľa pravicovej logiky je skorumpovanosť štátu default, tak výpadok príjmov sa musí prejaviť len zhoršením welfare), pričom politickými krokmi ako zrušenie minimálnej mzdy, oslabenie odborov či oslabenie právnej pozície zamestnanca, sa asymetria medzi zamestnávateľom a zamestnancom – na Slovensku aj tak veľmi výrazná – ešte zvyšuje. Takže reinvestovanie zamestnávateľov nielenže musí aspoň trocha zvýšiť súčasnú reálnu konkurenciu na trhu práce, ono ju musí zvýšiť niekoľkonásobne: v prvom rade musí kompenzovať jej pokles spôsobený pravicovou politikou.

Ďalej, keďže toto reinvestovanie vykonávajú len už existujúci podnikatelia, a len tí môžu rásť, nie je dôvod aby ekonomika bola čo i len o kúsok diverzifikovanejšia. Žiadni konkurenti im nevyrastajú. A nakoľko rozširovanie podnikania podnikatelia v podstate nemusia vykonať (majú istý minimálne o čosi vyšší zisk, ako predtým), nie je dôvod, aby sa pustili do nejakého krvavého boja – kartelové dohody sú logickejšie a bezpečnejšie riešenie, a v tom prípade sa situácia zamestnancov vôbec nemusí zlepšovať spolu s rozvojom podnikateľských aktivít. Napokon pravičiari musia dúfať, že pri raste dosiahnu zamestnávatelia určité ekvilibrium, teda že síce pracovné miesta vytvoria, ale od určitého bodu sa nebudú hýbať ďalej (t.j. na Východ, do Ázie a pod.) za lacnejšou pracovnou silou – je jedno či z ekonomických alebo nejakých patriotických dôvodov.

Toto všetko musia pravičiari predpokladať, ak majú ich opatrenia nepriamo zvyšovať ekonomickú slobodu zamestnancov. A to pritom rovnako rozumné by od podnikateľa bolo, aby napr. po znížení daní nechal fungujúci podnik fungovať tak ako doteraz a proste si nechal zvýšený zisk.

Zvyšovanie ekonomickej slobody zamestnávateľa

Prejdime teda k zamestnávateľovi. Toho ekonomická sloboda sa znížením nevyhnutných výdavkov určite zvyšuje – môže si dovoliť robiť rizikovejšie či menej obozretné ekonomické rozhodnutia, pretože má väčšiu finančnú poistku (a tak má aj viac času na kratochvíľu). Lenže pôvodne, bez ľavicových či pravicových riešení a principiálne, sa zvyšuje ekonomická sloboda podnikateľa inde: kvalitatívne sa zvyšuje oproti zamestnancovi pri samotnom rozhodnutí podnikať. Zamestnanec je vo svojej mzde vždy limitovaný rozhodnutím Druhého, zamestnávateľ má virtuálne k dispozícii neobmedzený zisk (to, že niektorí zamestnanci majú väčšie mzdy ako niektorí zamestnávatelia zisk je v tomto prípade irelevantné, nie je to principiálny protiargument). Kým Druhý je intenzívne nekonečný ako prekážka, trh je extenzívne nekonečný a všetkého na ňom sa – v princípe – dá zmocniť. Zásadný nárast ekonomickej slobody podnikateľa oproti zamestnancovi teda nastáva tu.

V ďalšom kole podnikateľ nehľadá ani tak slobodu, ale – presne ako zamestnanec – zabezpečenie, alebo, použijúc dnes na Slovensku tak škaredo sprofanované slovo, istotu. V konkrétnych ekonomických rozhodnutiach sa podnikateľ v princípe nelíši od nezamestnaného rozhodujúceho sa medzi pracovnými ponukami; líši sa len konkrétnou úrovňou zabezpečenia. Jeho doterajší zisk je jednak jeho živobytie a zároveň, de facto, jeho welfare ako alternatíva k živobytiu. Ak by bola tá časť jeho zisku jeho welfare aj de jure, na ekonomickej slobode podnikateľa by sa fakticky nič nezmenilo. Ak by de jure welfare narástol o menej ako by sa znížili nevyhnutné výdavky po predpokladaných pravicových reformách, jeho ekonomická sloboda by narástla síce menej, ale predsa len narástla. Všetky vyššie vymenované ľavicové opatrenia by teda logicky zvyšovali zároveň ekonomickú slobodu zamestnávateľov.

Tým, že by pravičiari rôznymi spôsobmi znížili nevyhnutné náklady podnikateľov by samozrejme, prakticky, zvýšili ich „welfare“, a mohli by ho zvýšiť aj viac oproti našim fiktívnymi ľavičiarom: a to čiastočne na úkor štátnej korupcie/čiernej diery, a čiastočne – logicky – na úkor zamestnancov.

Zhrnutie

Takže keď to zhrnieme: pravičiari zvyšujú ekonomickú slobodu podnikateľov tým, že zvyšujú ich de facto welfare, na druhej strane odoberajú posledné zvyšky ekonomickej slobody zamestnancom. Posledné neplatí, ak nastane úplne dokonalá zhoda mnohých okolností a ekonomická sloboda zamestnancov sa, against all odds, zvýši nepriamo; čiže ak nastane súhra udalostí, ktorá je ešte menej pravdepodobnejšia, ako že zajtra vypukne svetová proletárska revolúcia.

Ľavica (ktorá na Slovensku bohužiaľ neexistuje) zvyšuje ekonomickú slobodu tak podnikateľov ako aj zamestnancov, pri tých prvých samozrejme menej ako pravica. Otázka je, pravdaže, na úkor koho: a potom treba začať diskutovať o skutočne progresívnej dani z príjmu, o politickej integrácii na európskej úrovni: o spoločnej daňovej politike na nadnárodnej úrovni a spoločnom postupe proti daňovým rajom (čo je veľmi relevantné pred nadchádzajúcimi europarlamentnými voľbami, ale od našich euroskeptických pravičiarov samozrejme nič také počuť nebudeme), o zefektívnení výberu daní, atď. To jest, na úkor niekoho to musí byť: na úkor najbohatších vrstiev obyvateľstvá, povestných „horných desaťtisíc“. Ale vo výsledku to môže znamenať nárast zamestnanosti, diverzifikovanejšiu ekonomiku a lepší životný štandard pre celú spoločnosť.

Dôvod, prečo pravičiari nevidia tieto zjavné veci, zistíme, keď sa okľukou vrátime k úvodnému tretiemu predpokladu. Pravičiari proste vytesnia, že by daný zamestnanec vyberajúci si z troch otrasných alternatív bol neslobodný; rozumejú totiž iba negatívnej slobode, nie pozitívnej, a chápu iba explicitné donútenie, nie implicitné. Ak mi teda štát z 1 mld. EUR zdaní 800 mil. EUR, tak je mi časť zisku odobraná pod priamou hrozbou väzenia (nakoľko neodvedenie dane je trestný čin), čím bola moja ekonomická sloboda vraj hrubo pošliapaná bez ohľadu na kontext (lebo čo si len počnem iba s 200 mil. EUR zisku), ale odmietnutie alternatívy dávky v hmotnej núdzi oproti práci za 350 EUR mesačne je vraj dokonalá realizácia ľudskej ekonomickej slobody, lebo hrozenie chudobou vraj nie je priamy nátlak. Problém nezamestnanosti pre nich spočíva vo formálnej neprítomnosti alternatívy, nie v neprijateľnosti reálnych alternatív, a tak aj napr. potenciálne investície Amazonu, vytvárajúce otrasné, mizerne platené, sezónne pracovné miesta, sú pre nich konečným vyriešením problému nezamestnanosti. Je príznačné, že väčšina pravicových politikov je, použijúc expresívny výraz, „zazobaná“. Je potom ľahšie žiť vo svojom fantazijnom svete. Keby však neboli odtrhnutí od reality a keby sa na pojmy ako „ekonomická sloboda“ dívali z pozície normálnych, bežných ľudí, museli by sa postupne začať hýbať viac doľava. Nakoľko toto neurobia, tak len opakujú svoje simplistické tézy a čudujú sa, prečo stále 40% volí SMER. Nie je to preto, že by verili SMERu, že im dá nejaké istoty – voliči SMERu nie sú, napriek populárnemu pravicovému argotu, „tupci“. Je to preto, že veria pravici, že dodrží to, čo sľúbi. Oproti ideologicky jednoznačne neprijateľnej alternatíve je populista (aj keď si uvedomujú, že s najväčšou pravdepodobnosťou nič nezlepší) stále lepšou voľbou, a bude ňou buď dokiaľ sa pravičiari nevrátia späť do sveta ľudí a neposunú sa viac do stredu, alebo dokiaľ nevznikne na Slovensku normálna, rozumná ľavicová strana.

Michal Lipták

2 komentáre:

  1. Poprosím redakciu, aby ste viac porozmýšlali, koho pod svojou hlavičkou nechávate publikovať.
    Lebo nevidím dôvod, prečo propagovať nenávistných ľudí ako pán Lipták, ktorý hádže perly ducha typu:

    "Ale Slováci sú silní, nenávisť majú v krvi a šťastnému životu iných ľudí zabránia."

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Uveďte prosím kontext, v ktorom to zaznelo, vďaka

      Odstrániť