piatok, 9. mája 2014

Barbarstvo s ľudskou tvárou

SLAVOJ  ŽIŽEK | London Review of Books
Lenin versus Stalin v Kyjeve

Opakovane sme v televíznych správach o masových protestoch v Kyjeve proti Janukovyčovej vláde videli obrazy protestujúcich strhávajúcich sochy Lenina. Bol to ľahký spôsob ako prejaviť hnev: tie sochy fungovali ako symbol sovietskeho útlaku a Putinovo Rusko je vnímané ako pokračovanie sovietskej politiky ruskej dominancie voči svojim susedom. Majme na pamäti, že iba od 1956 sa po Sovietskom zväze začali šíriť Leninove sochy: dovtedy boli zvyčajnejšie sochy Stalina. No po Chruščovovom "tajnom" odsúdení Stalina na 20. Kongrese komunistickej strany boli Stalinove sochy hromadne nahradené: Lenin bol doslovne náhradou za Stalina. Rovnako zrejmé to bolo pri zmene na tiráži denníka Pravda v roku 1962. Dovtedy bola v ľavom hornom rohu prednej strany kresba dvoch profilov, Lenina a Stalina, bok po boku. Krátko po verejnom odsúdení Stalina na 22. Kongrese, nebol jeho profil iba odstránený, ale nahradený druhým profilom Lenina: tak tu teraz boli dvaja identickí Leninovia bok po boku. Určitým spôsobom spravilo toto zvláštne zdvojenie Stalina prítomnejším v jeho neprítommnosti ako kedykoľvek predtým.

V sledovaní strhávania Leninových sôch Ukrajincami, ako znaku vôle zbaviť sa sovietskej dominancie a potvrdenia svojej národnej suverenity, bolo však trochu historickej irónie. Zlatou érou ukrajinskej národnej identity nebolo cárske Rusko –kde bolo ukrajinské národné sebaurčenie marené-, ale prvá dekáda Sovietskeho zväzu, kedy bola sovietskou politikou voči Ukrajine vyčerpanej vojnou a hladomorom "indigenácia". Došlo k oživeniu ukrajinskej kultúry a jazyka, a boli zavedené práva na zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a sociálne zabezpečenie. Indigenácia kopírovala princípy formulované Leninom za dosť jednoznačných podmienok:

Proletariát nemá inú možnosť ako bojovať voči násilnému zadržiavaniu utlačovaných národov v hraniciach daného štátu, a práve to znamená právo na sebaurčenie. Proletariat musí žiadať právo na politické odtrhnutie sa kolónií a národov, ktoré utláča ´jeho vlastný´ národ. Kým to neurobí, ostane proletársky internacionalizmus nezmyselnou frázou; vzájomná dôvera a triedna solidarita medzi pracujúcimi utláčajúcich a utláčaných národov nebude možná.

Lenin ostal tejto pozícii verný až do konca: hneď po Októbrovej revolúcii, kedy Rosa Luxemburgová vyhlasovala, že malým národom treba dať úplnú suverenitu iba vtedy, ak budú v novom štáte prevládať progresívne sily, bol Lenin zástancom bezpodmienečného práva na odtrhnutie sa.

Vo svojom poslednom boji proti Stalinovmu projektu za centralizovaný Sovietsky zväz, Lenin opäť zopakoval bezpodmienečné právo malých národov na odtrhnutie sa (v tomto prípade bolo v stávke Gruzínsko), trvajúc na plnej suverenite národných celkov, ktoré tvorili Sovietsky zväz – niet divu, že 27. septembra 1922, v liste politbyru, obvinil Stalin Lenina z ´národného liberalizmu´. Smer, ktorým sa už Stalin uberal bol jasný z jeho návrhu, aby bola vláda sovietskeho Ruska taktiež vládou ostatných piatich republík (Ukrajiny, Bieloruska, Azerbajdžanu, Arménska a Gruzínska):

Ak bude terajšie rozhodnutie potvrdené Ústrednou komisiou RCP, nebude zverejnené, ale komunikované Ústrednej komisii pre obeh medzi sovietskymi orgánmi, Ústrednej výkonnej komisii alebo Kongresu sovietov spomenutej Republiky pred radou celoruského Kongresu sovietov, kde bude deklarované ako prianie Republík.

Prepojenie vyššej autority, Ústrednej komisie, so základňou bolo tým pádom prerušené: vyššia autorita teraz jednoducho presadzovala svoju vôľu. A aby to bolo ešte horšie, Ústredná komisia rozhodovala o tom, čo bude základňa žiadať od vyššej autority na schválenie, akoby to bolo jej vlastné prianie. V najnápadnejšom prípade, v roku 1939, požiadali tri baltické štáty o pripojenie sa k Sovietskemu zväzu, ktorý ich prianie odobril. Všetkým tým sa Stalin vracal k predrevolučnej cárskej politike: ruská kolonizácia Sibíru v 17. storočí, a moslimskej Ázie v 19., neboli odsúdené ako imperialistická expanzia, ale oslavovaná ako postavenie tradičných spoločností na cestu progresívnej modernizácie. Putinova zahraničná politika je jasným pokračovaním cársko-stalinistického režimu. Podľa Putina spôsobili boľševici po ruskej revolúcii záujmom Ruska vážne škody: „Z mnohých dôvodov pripojili boľševici -nech ich súdi Boh- veľké časti historického juhu Ruska republike Ukrajina. Udialo sa to bez ohľadu na etnickú skladbu obyvateľstva, a dnes tieto oblasti tvoria juhovýchod Ukrajiny.“

Niet divu, že sa na vojenských prehliadkach a verejných oslavách opäť vystavujú Stalinove obrazy, zatiaľ čo Lenin bol zmazaný. V prieskume z roku 2008 v televíznej stanici Rossiya bol Stalin zvolený ako tretí najväčší Rus všetkých čias, s pol milióna hlasmi. Lenin sa dostal na ďaleké šieste miesto. Stalin je oslavovaný nielen ako komunista, ale ako obnoviteľ ruskej veľkosti po Leninovej anti-patriotickej "úchylke". Pre sedem juhovýchodných oblastí Ukrajiny použil Putin nedávno označenie Novorossiya (´Nové Rusko´), čím vzkriesil slovo naposledy použité v roku 1917.

No leninský spodný prúd, napriek tomu, že bol potlačený, pretrval v komunistickej ilegálnej opozícii voči Stalinovi. Dávno pred Solženicynom, ako napísal Christopher Hitches v roku 2011, „si kľúčové otázky ohľadom gulagu kládla ľavá opozícia, od Borisa Souvarina cez Victora Sergeho po C.L.R. Jamesa, v reálnom čase a vo veľkom nebezpečenstve. Títo odvážni a jasnozriví kacíri boli akosi odpísaní z dejín (očakávali čosi oveľa horšie než to, a často to aj dostali).“ Tento interný disent bol prirodzenou súčasťou komunistického hnutia, v jasnom protiklade k fašizmu. „V nacistickej strane neboli žiadni disidenti,“ pokračuje Hitchens, „ktorí by riskovali život kvôli téze, že Vodca zradil skutočnú podstatu národného socializmu.“ Práve kvôli tomuto tlaku v srdci komunistického hnutia sa najnebezpečnejším miestom v čase čistiek 1930-tych rokov stala vrcholná nomenklatúra: počas niekoľkých rokov bolo zastrelených 80 percent Ústrednej komisie a vedenia Červenej armády. Inú známku disentu je možné nájsť počas posledných dní "reálneho socializmu", kedy protestujúce davy spievali oficiálne piesne, vrátane národných hymien, aby mocnostiam pripomenuli ich nesplnené sľuby. Naproti tomu, spievať národnú hymnu vo východnom Nemecku na verejnosti, niekedy medzi začiatkom 1970-tych a roku 1989, bolo trestným činom: jej slová („Deutschland einig Vaterland“, „Nemecko, zjednotená vlasť“) nepasovali do idey východného Nemecka ako nového socialistického národa.

Oživenie ruského nacionalizmu zapríčinilo prepísanie určitých historických udalostí. Nedávna životopisná kniha Admirál od Andreja Kravčuka oslavuje život Alexandra Kolčaka, veliteľa bielej armády, ktorý viedol Sibír medzi rokmi 1918 a 1920. No stojí za to spomenúť totalitárny potenciál, ako aj vyslovenú brutalitu bielych kontrarevolučných síl počas tohto obdobia. Ak by bieli vyhrali občiansku vojnu, píše Hitchens, „tradičné slovo pre fašizmus by bolo ruské, nie talianske… generálmajor William Graves, ktorý velil Americkej výpravnej čate počas invázie na Sibír v roku 1918 (udalosť úplne vymazaná zo všetkých amerických učebníc), vo svojich spomienkach písal o veľmi rozšírenom, smrtiacom anti-semitizme, ktorý dominoval ruskej pravici a dodal: "Pochybujem o tom, že by sa v dejinách za posledných päťdesiat rokov ešte vyskytla nejaká krajina sveta, kde by sa vražda páchala tak bezpečne a pod menšou hrozbou trestu ako na Sibíri počas vlády admirála Kolčaka.´”

Celá európska neofašistická pravica (v Maďarsku, Francúzsku, Taliansku, Srbsku) v prebiehajúcej ukrajinskej kríze pevne podporuje Rusko, a dokazuje tak falošnosť oficiálneho ruského naratívu o krymskom referende ako voľbe medzi ruskou demokraciou a ukrajinským fašizmom. Udalosti na Ukrajine –obrovské protesty, ktoré zosadili Janukovyča a jeho gang- treba chápať ako obranu voči temnému odkazu oživenému Putinom. Protesty boli spustené rozhodnutím ukrajinskej vlády uprednostniť dobré vzťahy s Ruskom pred integráciou Ukrajiny do Európskej únie. Ako sa dalo predvídať, mnoho anti-imperialistických ľavičiarov reagovalo na tieto správy voči Ukrajincom povýšenecky: ako pomýlení musia byť, že si Európu stále idealizujú, že nie sú schopní vidieť, že vstúpenie do EÚ spraví z Ukrajiny iba ekonomickú kolóniu západnej Európy, a že sa skôr či neskôr vydajú cestou Grécka. V skutočnosti majú Ukrajinci ďaleko od zaslepenosti voči realite EÚ. Sú si plne vedomí jej problémov a rozdielov: ich posolstvom je jednoducho len to, že ich vlastná situácia je omnoho horšia. Európa môže mať problémy, no sú to problémy bohatého človeka.

Mali by sme potom jednoducho podporovať ukrajinskú stranu konfliktu? Je na to “leninský“ dôvod. V úplne posledných Leninových spisoch, potom, ako odmietol utópiu Štátu a revolúcie, skúmal myšlienku umierneného, “realistického“ projektu boľševizmu. Tvrdil, že pre ekonomickú zaostalosť a kultúrne spiatočníctvo ruských más, nejestvuje pre Rusko „priamy prechod k socializmu“: jediné, čo môže sovietska moc spraviť, je skombinovať umiernenú politiku „štátneho kapitalizmu“ s intenzívnym kultúrnym vzdelávaním roľníckych más – nie mozgy vymývajúca propaganda, ale trpezlivé, postupné zavádzanie civilizačných štandardov. Čísla a fakty ukázali, „aké veľké množstvo nutných prípravných prác ešte musíme vykonať, aby sme dosiahli štandard západoeurópskej civilizovanej krajiny... Musíme mať na pamäti polo-ázijskú ignoranciu, z ktorej sme sa ešte nevymanili.“ Mohli by sme uvažovať o odkaze ukrajinských protestujúcich Európe ako znamení toho, že ich cieľom je „dosiahnuť štandard obyčajnej západoeurópskej civilizovanej krajiny“?

No tu sa veci rýchlo komplikujú. Čo, presne, označuje “Európa“, na ktorú odkazujú ukrajinskí protestujúci? Nedá sa to zredukovať iba na jednu ideu: zasahuje to nacionalizmus, ba má fašistické črty, no rozširuje sa to tiež o myšlienku toho, čo Étienne Balibar nazýva égaliberté, sloboda v rovnosti, jedinečný príspevok Európy svetovej politickej predstavivosti, i keď ho dnes európske inštitúcie i samotní občania prakticky z veľkej časti zradili. Medzi týmito dvoma pólmi je tiež naivná viera v hodnotu európskeho liberálne-demokratického kapitalizmu. Európa môže v ukrajinských protestoch vidieť svoje vlastné najlepšie a najhoršie stránky, svoj emancipačný univerzalizmus, ako aj svoju temnú xenofóbiu.

Začnime temnou xenofóbiou. Ukrajinská nacionalistická pravica je jedným z príkladov toho, čo sa dnes deje od Balkánu po Škandináviu, od USA po Izrael, od Strednej Afriky po Indiu: výbuchy etnických a náboženských vášní, a vytrácanie sa osvieteneckých hodnôt. Tieto vášne tu vždy boli, no skrývali sa; nová je tá celková nehanebnosť ich prejavovania. Predstavte si spoločnosť, ktorá si plne osvojila veľké moderné axiómy slobody, rovnosti, práva na vzdelanie a zdravotnú starostlivosť pre všetkých jej členov, a kde sa rasizmus a sexizmus stali neprijateľnými a smiešnymi. No potom si predstavte, že by tieto axiómy boli krok za krokom zbavené svojej podstaty, napriek tomu, že by sa naďalej chovala podľa nich. Tu je príklad z nedávnej histórie Európy: v lete 2012, maďarský pravicový premiér, Viktor Orbán, vyhlásil, že stredná Európa potrebuje nový ekonomický systém. „Dúfajme,“ povedal, „že nám Boh pomôže a nebudeme musieť namiesto demokracie vynájsť nový typ politického systému, ktorý by musel byť zavedený pre dobro ekonomického prežitia... Spolupráca je otázkou sily, nie zámeru. Možno sú krajiny, ktoré tak nefungujú, napríklad škandinávske krajiny, no takí polo-ázijskí, neorganizovaní ľudia ako sme my, sa dokážu zjednotiť iba silou.“

Irónia týchto slov sa nevyčerpáva na nejakých starých maďarských disidentoch: keď sa sovietska armáda presunula do Budapešti, aby potlačila povstanie 1956 roku, posolstvo opakovane posielané obkľúčenými maďarskými lídrami Západu bolo, že bránia Európu voči ázijským komunistom. Dnes, po páde komunizmu, ukazuje kresťansko-konzervatívna vláda ako svojho najväčšieho nepriateľa multikultúrnu, konzumeristickú, liberálnu demokraciu, ktorú predstavuje dnešná západná Európa. Náklonnosť ku “kapitalizmu s ázijskými hodnotami“ už Orbán vyjadril; ak bude pokračovať európsky tlak na Orbána, môžeme si ľahko predstaviť ako na východ posiela odkaz: „My tu bránime Áziu!“

Dnešný anti-imigračný populizmus nahradil priame barbarstvo barbarstvom s ľudskou tvárou. Vykonáva ústup od kresťanskej etiky „miluj blížneho svojho“ späť k pohanskému uprednostňovaniu jedného kmeňa pred barbarským druhým. I keď sa prezentuje ako obrana kresťanských hodnôt, v skutočnosti je najväčšou hrozbou kresťanskému posolstvu. „Ľudia, ktorý bojujú s cirkvou pre záchranu slobody a ľudskosti,“ napísal G.K. Chesterton pred sto rokmi, „končia pri zahadzovaní slobody a ľudskosti len aby mohli bojovať s cirkvou... Sekularisti nerozbili posvätné veci; sekularisti rozbili sekulárne veci, ak z toho majú nejakú radosť.“ Neplatí to isté tiež pre obhájcov náboženstva? Fanatickí obrancovia náboženstva začínajú napádať súčasnú sekulárnu kultúru; niet divu, že končia obetúvaním každej zmysluplnej náboženskej skúsenosti. Podobným spôsobom túži mnoho liberálnych bojovníkov tak bojovať s anti-demokratickým fundamentalizmom, že končia zahadzovaním slobody a demokracie, len aby mohli bojovať s terorom. „Teroristi“ môžu byť schopní rozbiť tento svet kvôli láske k druhému, no bojovníci s terorom sú rovnako tak pripravení rozbiť svoj vlastný demokratický svet z nenávisti voči moslimskému druhému. Niektorí z nich milujú ľudskú dôstojnosť tak veľmi, že sú pripravení legalizovať mučenie, aby ju obránili. Obrancovia Európy voči hrozbe prisťahovalectva robia do veľkej mieri do isté. Vo svojom nadšení brániť židovsko-kresťanské posolstvo sú pripravení obetovať to, čo je na tomto posolstve to najdôležitejšie. Anti-imigrační obrancovia Európy, nie tie imaginárne zástupy imigrantov čakajúcich na vpád, sú skutočnou hrozbou Európy.
   
Jedným zo znakov tohto úpadku je požiadavka často slýchaná zo strany novej európskej pravice pre omnoho „rovnovážnejší“ pohľad na dva „extrémizmy“, pravicový a ľavicový. Opakovane sa nám hovorí, že extrémnu ľavicu (komunizmus) treba brať rovnakým spôsobom ako Európa po druhej svetovej vojne pristupovala k extrémnej pravici (porazení fašisti). V skutočnosti tu však nie je žiadna rovnováha: porovnanie fašizmu a komunizmu potichu zvýhodňuje fašizmus. Preto pravica vraví, že fašizmus kopíroval komunizmus; predtým, ako sa stal fašistom, bol Mussolini socialistom; Hitler bol tiež národným socialistom; koncentračné tábory a genocídne násilie bolo charakteristické pre Sovietsky zväz dekádu predtým, ako sa k nim uchýlili nacisti; vyvraždenie židov malo jasného predchodcu pri zabíjaní triedneho nepriateľa, atď. Pointou týchto tvrdení je potvrdiť, že umiernený fašizmus bol oprávnenou reakciou na komunistickú hrozbu (ako dávnejšie písal Ernst Nolte vo svojej obrane Heideggerovej angažovanosti s nacizmom). V Slovinsku obraňuje pravica rehabilitáciu anti-komunistickej Domobrany, ktorá počas druhej svetovej vojny bojovala s partizánmi: vykonali ťažké rozhodnutie kolaborácie s nacistami, aby zmarili omnoho väčšie zlo komunizmu.

Mainstreamoví liberáli nám vravia, že keď sú základné demokratické hodnoty pod hrozbou etnických či náboženských fundamentalistov, mali by sme sa spojiť pod liberálne-demokratickou agendou, zachrániť to, čo sa zachrániť dá, a dať bokom sny o radikálnejšej spoločenskej transformácii. V tejto výzve k solidarite je však fatálna chyba: ignoruje to spôsob akým sú liberalizmus a fundamentalizmus chytení v začarovanom kruhu. Je to agresívna snaha exportovať liberálnu tolerantnosť čo spôsobuje vehementný útok a sebapotvrdzovanie sa fundamentalizmu. Keď dnes počúvame politikov ako nám ponúkajú na výber medzi liberálnou slobodou a fundamentalistickým útlakom, a víťazne sa pýtajú rétorickú otázku, „Chcete, aby boli ženy vylúčené z verejného života a zbavené svojich práv? Chcete, aby bol každý kritik náboženstva odsúdený na smrť?“, mala by v nás vzbudiť podozrenie už samotná evidentnosť tejto odpovede: kto by to chcel? Problémom je, že liberálny univerzalizmus svoju nevinnosť už dávno stratil. To, čo povedal Max Horkheimer o kapitalizme a fašizme v 1930-tych rokoch, platí dnes v inom kontexte: tí, ktorí nechcú kritizovať liberálnu demokraciu, by mali byť tiež ticho o náboženskom fundamentalizme.


Čo s osudom liberálno-demokratického, kapitalistického európskeho sna v Ukrajine? Nie je jasné, čo čaká Ukrajinu v EÚ. Často spomínam známy vtip z poslednej dekády Sovietskeho zväzu, no ťažko nájsť niečo výstižnejšie. Rabinovič, žid, chce emigrovať. Úradník na emigračnom oddelení sa ho pýta prečo, a Rabinovič odpovedá: „Dva dôvody. Prvým je, že sa bojím, že komunisti prídu v Sovietskom zväze o moc, a nová moc zvalí všetku vinu za komunistické zločiny na nás, židov.“ „No to je úplný nezmysel,“ preruší ho úradník, „nič sa nemôže zmeniť v Sovietskom zväze, moc komunistov bude večná!“ „No,“ odpovie Rabinovič, „a to je môj druhý dôvod.“ Predstavte si podobný rozhovor medzi Ukrajincom a predstaviteľom EÚ. Ukrajinec sa sťažuje: „Sú dva dôvody prečo tu na Ukrajine panikárime. Poprvé, bojíme sa, že nás EÚ pod ruským tlakom opustí a nechá našu ekonomiku skolabovať.“ Predstaviteľ EÚ ho preruší: „Môžete nám veriť, neopustíme vás. Vlastne sa určite postaráme o vašu krajinu a povieme vám čo robiť!“ „No,“ odpovie Ukrajinec, „a to je môj druhý dôvod.“ Otázkou nie je, či je Ukrajina hodná Európy a dosť dobrá na vstup do EÚ, ale to, či môže dnešná Európa naplniť ašpirácie Ukrajincov. Ak Ukrajina skončí v zmesi etnického fundamentalizmu a liberálneho kapitalizmu, s oligarchami ťahajúcimi za nitky, bude to tak európske, ako je dnes Rusko (alebo Maďarsko). (Veľmi málo pozornosti sa dnes -v udalostiach na Ukrajine- prikladá úlohe rozličných skupín oligarchov – tých „pro-ruských“ a tých „pro-západných“.)


Niektorí politickí komentátori tvrdia, že EÚ neposkytla Ukrajine dostatok podpory v jej konflikte s Ruskom, že reakcia EÚ na ruskú okupáciu a pripojenie Krymu bolo len polovičaté. No je tu iný druhý podpory, ktorý chýbal dokonca ešte nápadnejšie: návrh nejakej možnej stratégie na prekonanie tohto mŕtveho bodu. Európa nebude v pozícii ponúknuť takúto stratégiu pokiaľ neobnoví svoj záväzok emancipačnému jadru svojej histórie. Iba zanechaním hnijúceho tela starej Európy dokážeme ponechať európsky odkaz égaliberté nažive. To nie Ukrajinci sa majú učiť od Európy: Európa sa musí učiť splniť sen, ktorý motivoval protestujúcich na Majdane. Lekcia, z ktorej by sa mali vydesení liberáli poučiť je, že iba radikálnejšia ľavica dokáže zachrániť to, čo je cenné na dnešnom liberálnom odkaze.


Protestujúci na Majdane boli hrdinovia, no skutočný boj -boj o to, aká bude nová Ukrajina- začína teraz, a bude omnoho ťažší ako boj proti Putinovmu zásahu. Bude potrebný nový a riskantnejší heroizmus. Už ho preukázali tí Rusi, ktorí sú proti nacionalistickým vášňam svojej vlastnej krajiny a odmietajú ho ako nástroj moci. Je čas na potvrdenie elementárnej solidarity Ukrajincov a Rusov, a odmietnutie samotných podmienok tohto konfliktu. Ďalším krokom je verejná demonštrácia bratstva, s organizačnými sieťami vytvorenými medzi ukrajinskými politickými aktivistami a ruskou opozíciou voči Putinovmu režimu. Môže to znieť utopicky, no iba takéto myslenie môže dať protestom skutočne emancipačnú dimenziu. Inak nám ostane konflikt nacionalistických vášní manipulovaný oligarchami. Takéto geopolitické hry nie sú pre autentickú emancipačnú politiku absolútne zaujímavé.

Zdroj: London Review of Books   

1 komentár:

  1. Ako tu presvedcivo dokazal pan Bruno Solarik, Zizek sa statocne domotal sa v sebe...:
    http://www.blisty.cz/art/73186.html

    OdpovedaťOdstrániť