štvrtok, 1. mája 2014

Bolo Kosovo dobrou vojnou?

DAVID GIBBS | Common Dreams
Primárna morálna zodpovednosť ostáva na srbských silách, ktoré tieto zverstvá spáchali a na samotnom Miloševičovi, ktorý ich riadil. Avšak, NATO musí taktiež niesť určitú zodpovednosť za ľahkomyseľné vytvorenie situácie, ktorá udianie sa zverstiev prakticky zaručila.

Pred pätnástimi rokmi došlo k desaťtýždňovému bombardovaniu Srbska NATO. Argumenty, že bolo vynútené Severoatlantickou alianciou, ktorá hľadala po skončení studenej vojny prijateľné odôvodnenie pre svoju ďalšiu existenciu, prinášame v preklade textu Davida Gibbsa z roku 2009.

Mýtus 1: NATO začalo so svojim bombardovaním až potom, ako sa všemožne usilovalo predísť vojne a dosiahnuť svoje ciele v Kosove prostredníctvom diplomatických prostriedkov. K vojne došlo v dôsledku Miloševičovho vytrvalého vzdoru voči diplomatickej dohode.

V skutočnosti bol Miloševič voči diplomatickej dohode otvorený, a tento bod sa už potvrdil tými najlepšími zdrojmi. Konkrétne, v októbri 1998 podpísal Miloševič sériu medzinárodných dohôd vyzývajúcich Srbov na stiahnutie väčšiny svojich zložiek z Kosova a zavedenie prímeria. Súhlasil taktiež s nasadením medzinárodne zorganizovanej Kosovskej kontrolnej misie, ktorá by dohliadala na implementáciu stiahnutia srbských jednotiek. Tieto dohody sprostredkoval americký diplomat Richard Holbrooke.

Krach Holbrookovej dohody bol v skutočnosti zapríčinený gerilami KLA, ktoré využili Srbskú umiernenosť ako príležitosť na spustenie novej ofenzívy. Táto stratégia sa uvádza v debate medzi redaktorom BBC a generálom Naumannom. V rozhovore sa uvádzajú informácie NATO a riaditeľa Kosovskej kontrolnej misie, ktorá bola zodpovedná za dohľad nad realizáciou Holbrookovej dohody:

BBC: „Máme zápisnicu z rokovaní Severoatlantickej rady či NAC, riadiaceho orgánu NATO. Hovorilo sa o KLA ako „hlavnom iniciátorovi násilia... ktoré spustilo zjavne úmyselnú provokačnú kampaň (voči Srbom).“ Takto dôverne označil situáciu sám William Walker (riaditeľ Kosovskej kontrolnej misie).
Generál Naumann: „Veľvyslanec Walker v NAC vyhlásil, že väčšinu porušení (Holbrookovej dohody) má na svedomí KLA.

Doklad je teda jasný: boli to albánske gerily, nie Srbi, kto spôsobil nárast bojov.

Počas februára a marca 1999 zorganizovali USA a niekoľko ďalších európskych spojencov medzinárodnú mierovú konferenciu -s oficiálnym zámerom priniesť komplexný odpočet kosovského konfliktu-, ktorá sa konala prevažne vo francúzskom Rambouillet, mimo Paríža. Západní sprostredkovatelia, ktorí konferenciu viedli, sa snažili ukončiť Srbský útlak v Kosove, obnoviť regionálnu autonómiu Kosova (i keď stále ako časti Srbska), a vytvoriť ozbrojené medzinárodné mierové sily pre dohľad nad implementáciou. V tomto bode sa o nezávislom Kosove neuvažovalo.

Konferencia v Rambouillet napokon stroskotala a toto zlyhanie viedlo priamo k bombardovaniu NATO. V tom čase sa všeobecne predpokladalo, že Srbi odmietli vážne vyjednávania a boli odhodlaní použiť voči Albáncom vojenskú silu. No bližší pohľad na vec ukazuje, že všedný rozum sa opäť mýlil. Reálne ostali Srbi otvorení voči vyjednávaniu a uchýlili sa k sile až vtedy, keď sa dohoda ukázala nedosiahnuteľná.

Väčšina participantov na konferencii v Rambouillet pripustila, že srbská delegácia v skutočnosti akceptovala všetky (alebo obrazne všetky) politické požiadavky, ktoré predložilo USA a európski sprostredkovatelia. Podľa Marca Wellera, právneho poradcu albánskej delegácie, Srbi „podľa všetkého prijali politické body dohody, teda aspoň v princípe.“ Americký diplomat Christopher Hill uviedol, že „Miloševič bol otvorený politickému jednaniu v Rambouillet.“ Dokonca i Madeleine Albrightová, napriek svojmu silne kritickému stanovisku voči srbskej delegácii, potvrdila, že Srbi prijali väčšinu návrhov politickej dohody. Sám Miloševič sa s ohľadom na spornejšie aspekty jej implementácie vyjadril, že bude akceptovať mierové sily v Kosove, aby dohliadali nad touto dohodou, vedené buď OSN alebo Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Avšak, naďalej bol proti myšlienke sily vedenej NATO, ktorú žiadali Spojené štáty.

Z dostupných informácií vyplýva, že úplné urovnanie kosovského konfliktu bolo na dosah a že mohlo byť dosiahnuté v Rambouillet. To, čo spôsobilo krach dohody, bol nový priebeh vývoja, ku ktorému došlo neskôr vo vyjednávacom procese. Západní sprostredkovatelia teraz konkrétne navrhovali, aby sa ku konečnej dohode pridalo „Zapojenie armády“. Navrhovaný prídavok potvrdzoval, že budú nasadené mierové sily NATO a že budú mať „voľný a neobmedzený prechod a voľný prístup v celej federatívnej republike Juhoslávia.“ Táto pasáž bola veľmi význačná; znamenalo to nielen to, že Kosovo bude okupované mierovými silami NATO, ale potenciálne aj celé Srbsko a všetko, čo ostalo z Juhoslávie bude okupované tiež. Potom, ako došlo k zapojeniu armády, stratila podľa všetkého srbská delegácia všetku dôveru k negociačnému procesu a mierové rokovanie upadli.

Podozrivé spojenie Zapojenie armády pôvodne zaregistroval anglický novinár John Pilger v roku 1999, počas kampane o bombardovaní NATO. V dôsledku toho trvali americkí predstavitelia na tom, že Zapojenie je neškodný detail, a popreli, že by jestvovala nejaká snaha sabotovať mierové rokovania.

Hovorenie pravdy ostalo na Angličanoch. Na povojnovom parlamentnom prejednávaní potvrdil John Gilbert, bývalý minister obrany, že sa kľúčoví vyjednávači fakticky snažili konferenciu sabotovať. Gilbert bol číslom dva anglického ministerstva obrany, so špeciálnou zodpovednosťou za spravodajské zhromaždenia, a vojnu podporoval. Istotne ide o dôveryhodný zdroj. S ohľadom na motívy vyjednávačov poskytol svoje pozorovania: "Myslím, že v tom čase sa to určití ľudia v NATO snažili prekaziť kvôli boju... boli sme v bode, kedy určití ľudia cítili, že niečo treba urobiť (voči Srbsku), a tak sa vyprovokoval boj." Vzhľadom na samotné mierové podmienky povedal, "Myslím si, že podmienky predostreté Miloševičovi v Rambouillet boli absolútne neprijateľné: Ako by ich mohol prijať? Bolo to úplne zámerné."

Lord Gilbert konkrétne nespomenul Zapojenie armády (a jeho klauzulu o prístupe NATO k celej Juhoslávii), no ľahko možno vidieť, že Zapojenie dobre zapadalo do celkového obrazu provokácie, ktorý Gilbert opisuje. A zdalo sa pravdepodobné, že Spojené štáty hrali pri tvorbe Zapojenia armády hlavnú rolu, a teda aj sabotovaní rokovaní: v pamätiach generál Wesley Clark odhalil, že s ich vypracovaním osobne pomohol. V každom prípade podkopal príchod Zapojenia armády vyhliadky na mierovú dohodu.

Na inom mieste som obšírnejšie rozobral motívy Clintonovej administratívy na vyprovokovanie vojny; v tomto článku poskytnem skrátené vysvetlenie. Spojené štáty v podstate hľadali nové ospravedlnenie pre Severoatlantickú organizáciu, ktorej od pádu Berlínskeho múru podľa všetkého chýbala prijateľná funkcia. "Úspešný" zásah v Kosove hral rozhodujúcu úlohu v potvrdení dôležitosti NATO pre obdobie po studenej vojne, a zabezpečilo mu novú funkciu.

Mýtus 2: Kosovský konflikt bol morálne jednoduchým prípadom srbských utláčateľov a albánskych obetí.

Je určite pravdou, že Srbi mali voči etnickej skupine Albáncov hrozné záznamy represií a násilia, a že Miloševič sám nesie značnú zodpovednosť za zorganizovanie tohto útlaku. táto časť príbehu je do veľkej miery zodpovedajúca, a odvtedy sa objavilo len málo toho, čo by tento obraz vyvrátilo.

Problémom je, že albánske politické skupiny kryté Spojenými štátmi vo vojne neboli oveľa lepšie. Zatiaľ čo tu boli určité relatívne slušné a nenásilné albánske politické skupiny, ktoré boli dôležité v prvej fáze tohto konfliktu, hlavnou skupinou, ktorej sa dostalo priamej podpory USA -rovnaká skupina, ktorá neskôr vytvorila vládu nezávislého Kosova- bola Kosovská oslobodenecká armáda (KLA). KLA sa zapísala krutosťou a rasizmom, ktorý sa len málo odlišoval od Miloševičových zložiek. Útočenie na srbských civilistov prostredníctvom teroristických útokov bolo vždy hlavnou črtou vojenskej stratégie KLA.

Dokonca i Madeleine Albrightová, ktorej pamäte sa zameriavajú takmer výlučne na Srbské vyčíňanie, krátko pripustila, že KLA "vyprovokovala reakciu Srbov pravdepodobne zámerne tak, aby bol medzinárodný zásah nevyhnuteľný". Netreba dodávať, že táto stratégia -navnadenia Srbov do útokov voči albánskym civilistom, a teda zvyšovania tlaku na vonkajší zásah- fungovala dobre. Práve tento scenár, ktorý sa odohral počas obdobia 1998-1999, viedol k zásahu NATO a víťazstvu KLA.

Dlho sa predpokladalo, že počas konfliktu to boli Srbi, kto sa dopustil väčšiny násilia. V skutočnosti boli dlhšie obdobia, kedy boli hlavnými aktérmi Albánci. Túto skutočnosť poznamenal počas parlamentných prejednávaní anglický minister obrany, George Robertson, po tom, ako skončila vojna. Lord Robertson vyhlásil, že do januára 1999 "bola KLA zodpovedná za viac úmrtí v Kosove, než predstavitelia Juhoslávie."

V neskorších fázach vojny bolo jasné, že hlavnými aktérmi násilia boli Srbi. Začiatkom januára 1999 došlo k podstatnému vyhroteniu srbských útokov, s hrozivým masakrom v albánskej dedine Racak a k iným ukrutnostiam počas posledných týždňov prvej fázy vojny. A k veľkej eskalácii srbských zverstiev došlo počas bombardovaní NATO - eskaláciám, ktoré mali hrozivé výsledky. Avšak, lord Robertson naznačuje, že to spočiatku boli Albánci, nie Srbi, kto páchal to najhoršie násilie. Denníky tlačového hovorcu Tonyho Blaira, Alistaira Campbella, tiež zdôrazňujú amorálny charakter KLA, a to, ako bola táto skutočnosť zrejmá anglickým predstaviteľom. Podľa Campbella sa Blair a jeho minister zahraničia, Robin Cook, domnievali, že "KLA... nebola oveľa lepšia ako Srbi."

Azda najusvedčujúcim obvinením KLA bol spôsob, akým sa správalo po tom, ako boli v júni 1999 porazené srbské bojové sily. Po porážke Srbov dalo NATO a mierové sily OSN k moci KLA v takmer celom Kosove a prostredníctvom kampane plnej násilia a zastrašovania albánske gerily okamžite použili svoje novonadobudnuté sily na etnické čistky Srbov.

Je teda mýtom zobrazovať túto vojnu ako jednoduchý prípad srbských agresorov a albánskych obetí. V skutočnosti boli obe strany značne podlé. Je, samozrejme, pravda, že celkovo spáchali Srbi viac zverstiev a etnicky vyčistili viac populácie ako Albánci. A netreba ani povedať, že etnickí Srbi spáchali mnoho hrozivých zločinov v iných častiach Balkánu, vrátane masakru v Srebrenici v 1995. No nič z toho nemôže ospravedlniť zločiny KLA, alebo fakt, že politika USA svojim krytím KLA tiež nesie vinu na niektorých zločinoch. Dnes, desať rokov po tejto skutočnosti, by sme nemali zmývať zločiny žiadnej zo strán.

KLA mala mnoho iných nepekných čŕt, vrátane spojenia s al-Kájdou (ktorá mala v Kosove osadenstvo) a medzinárodnu drogovou sieťou. Celkovo možno oprávnené povedať, že KLA má otrasný záznam.

Mýtus 3: Vzdušné útoky NATO zabránili ešte väčším zverstvám Srbov, a mali tak pozitívny dopad na situáciu ľudských práv v Kosove.

V skutočnosti bombardovanie zvýšilo rozsah srbských zverstiev. Až do bombardovania činil celkový počet osôb zabitých vo vojne -vrátane Srbov a Albáncov, civilistov a vojakov- spolu 2000 ľudí. Počet albánskych civilistov zabitých srbskými zložkami nebol nikdy správne odhadnutý, no celkové číslo sa pohybovalo asi na stovky. Počas bombardovania však došlo k veľkej eskalácii Srbmi riadeného násilia. Srbi mohli spraviť len málo pre to, aby sa ubránili útokom NATO, a tak si svoju frustráciu vyvŕbili na relatívne bezbranných Albáncoch.

Zhodnoťme chronológiu: v polovici marca roku 1999 bolo jasné, že negociačný proces nenávratne skrachoval, a že sa NATO pripravovalo na bombardovanie. 19. marca začali Kosovské vyšetrovacie sily opúšťať provinciu - znamenie toho, že bude nasledovať bombardovanie. Nasledujúci deň, 20. marca, začali srbské sily v Kosove veľkú ofenzívu, ktorá spôsobila škaredé zverstvá. A 24. marca začalo NATO svoje desaťtýždňové bombardovanie, ktoré viedlo k stále väčším srbským zverstvám. Táto chronológia silne napovedá, že samotná akcia NATO bola kľúčovou príčinou tohto vzostupu násilia. Treba tiež poznamenať, že náčelníci štábov varovali prezidenta Clintona, že akékoľvek bombardovanie môže spôsobiť odvetné útoky a rozšíriť zverstvá. Tieto zverstvá boli vopred predpovedané.

A keď k bombardovaniu naozaj došlo, dopustili sa Srbi vážnych brutálností: počas kampane NATO bolo srbskými bezpečnostnými silami zabitých približne 10 000 ľudí. Koncom vojny bolo vysídlených okolo 90 percent albánskej populácie. Primárna morálna zodpovednosť ostáva na srbských silách, ktoré tieto zverstvá spáchali a od samotného Miloševiča, ktorý ich riadil. Avšak, NATO musí tiež niesť určitú zodpovednosť za ľahkomyseľné vytvorenie situácie, ktorá udianie sa týchto zverstiev prakticky zaručila.

A kampaň NATO vytvorila ďalšie nešťastia: podľa Tima Judaha zabilo samotné bombardovanie od 500 do 2000 civilistov. Aj keď akceptujeme nižšie číslo, potom bombardovanie NATO zabilo približne toľko civilistov ako všetky Srbmi riadené akcie predchádzajúce bombardovaniu. Podľa generála Ruperta Smitha, ktorý počas vojny slúžil ako poradca veliteľa, znamenala stratégia NATO "zasiahnutie (srbskej) civilnej infraštruktúry." A po skončení vojny spustili Albánci vlnu represálií a etnických čistiek, vedúcich k stále ešte väčším zverstvám, ako uvádzame vyššie.

Ak sa operácia NATO snažila vytvoriť princíp, že etnické čistky sú ako prostriedok riešenia konfliktov neprijateľné, potom operácia zjavne zlyhala.

Záver

Stálo by za to pripomenúť medicínske pravidlo, "v prvom rade nespôsobiť škody". Medzi lekármi sa dlho uznáva, že lekársky zásah má potenciál spraviť pacientovi horšie, ako mu bolo dovtedy. Fakt, že pacient trpí, je sám osebe nedostatočnýjm dôvodom na operáciu, keďže operácia predstavuje riziko zvýšenia jeho alebo jej utrpenia. Možno by sa rovnaké upozornenia mali aplikovať s ohľadom na vojenské zásahy.

(Krátené)

Zdroj: Common Dreams

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára