nedeľa, 18. mája 2014

Eurovoľby – fašisti, federalisti a všeobecná kríza dôvery

PETER HASDRUBAL | Nezávislí
"Vládnuca menšina nájde za každých okolností takú politickú rovnicu, ktorou oklame, zmanipuluje alebo iným spôsobom vnúti svoju vôľu ovládanej väčšine..." Takto by sa dalo pomenovať divadlo Richarda Sulíka, Nigela Faragea a pravicových finančníkov brániace skutočnej zmene v EÚ.

Do kampane pred eurovoľbami vpochodovali politické strany ako zvyčajne, naoko pútavými témami. Napriek postupne sa zvyšujúcim právomociam europarlamentu, priamo volenému orgánu, ako aj celej EÚ dôveruje čoraz menej Európanov. Mobilizačné témy síce nejako fungujú, hoci na celoúnijnej úrovni skôr absentujú, a je zaujímavé pozorovať, či tomu môže byť inak. Konštantne sa znižujúca volebná účasť od prvých volieb v roku 1979 dokazuje, že starý kontinent trpí chronickým ochorením krízy dôvery. Slovensko je prípadom v koncentrovanej podobe.

V dobovej básni Nohami hore to autor Ladislav Novomeský vyjadril takto:

Je to jej tanec, vyschlej Európy,
ten tanec po hlavách,
jej hudby obrátenej, prevrátených slov,
zvrátených myslí, prekotených snov,
ten tanec po hlavách,
nohami hore.“

Tieto verše majú dnešnej Európe čo povedať i dnes. Je varovaním, že boli napísané v druhej polovici 30-tych rokov. Toto obdobie totiž analytici zvyknú označovať ako krízu demokracie. Súčasnosť možno považovať za prejav jej druhej krízy, o čom svedčia fašizoidné tendencie naprieč krajinami. Dominantnou črtou týchto tendencií v obidvoch obdobiach je nedôvera v existujúce inštitúcie – inštitúcie, ktoré sú síce považované za demokratické, no sú synonymom neporiadku a celkového mravného úpadku. Široké vrstvy obyvateľstva sú konfrontované s klesajúcou životnou úrovňou, hľadajú zodpovedného vinníka a slobodne sa uchyľujú k rýchlym riešeniam. Fašizujúci personalizmus volá po tom, kto nás z neporiadku vyvedie, a to aj za cenu straty osobných slobôd či iných obetí. Dáva nahnevaným ľuďom prácu, nový zmysel, a tí ho za to uctievajú.

EÚ – mierový projekt, a čo?

Európsku úniu právom považujeme za mierový projekt na kontinente. Možno ju takisto považovať za projekt hospodárskeho blahobytu, projekt na ochranu ľudských a občianskych práv či projekt plurality medzi členskými štátmi. No EÚ má aj jednu historickú neresť, o ktorej sa hovorí málo. Projekt zjednocovania Európy na hospodárskom základe a vyjednávaný na úrovni suverénnych štátov nemal zámer ustanoviť akúsi zastupiteľskú vládu európskeho ľudu. Od počiatku elitistický projekt vedúcich štátnych predstaviteľov nazeral na široké masy obyvateľstva tradične skepticky s presvedčením, že nie sú schopné pochopiť ušľachtilosť európskej myšlienky.

Príčiny dnešnej krízy dôvery v EÚ treba preto hľadať v kombinácii minimálne 3 faktorov: a) pretrvávajúci demokratický deficit a slabá čitateľnosť, b) neefektívne riešená ekonomická kríza s dopadmi na široké masy, c) existencia silných právomocí európskych inštitúcií na tvorbu platnej legislatívy a verejných politík vo všeobecnosti.

Akiste by bolo výstižné povedať, že EÚ je akýsi hybrid povojnovej medzinárodnej organizácie a pomaly sa formujúceho federálneho štátu. Európsky parlament (EP) si od svojich začiatkov, keď bol len poradným orgánom zloženým z delegácií poslancov národných parlamentov, vydobil dôležité právomoci. Zároveň však v dôsledku nastavenia európskeho politického systému, konštituovaného medzivládnymi zmluvami, vykazuje oproti tradičnému parlamentarizmu výrazné rozdiely. Napríklad vo vzťahu k exekutíve, za ktorú treba považovať Európsku komisiu a Radu (tá má zároveň aj právomoc legislatívnu), má reálne kontrolné právomoci len vo vzťahu ku komisii.

Na jednej strane sa preto za pozitívum dá považovať fakt, že historický vývin k väčšej demokratizácii smeruje. Jazykom nedávno zosnulého politológa Roberta A. Dahla by sa dalo povedať, že EÚ je na ceste k polyarchickému režimu. Polyarchiu totiž chápal ako istý inštitucionálny ideál vlády ľudu, ktorý sa však musí napĺňať konkrétnymi činmi. Sám sa radšej vyhýbal pojmu demokracia vzhľadom na jeho sémantickú a historickú viacznačnosť.

Na strane druhej to, čo výrazne nefunguje, a preto kritériá polyarchie nespĺňa, je reprezentovateľnosť zaujmov väčšiny a na obe nohy krívajúca legitimita.

Slovenská epopeja

Slovensko ako historický rekordér s volebnou účasťou 17 v roku 2004 a 19 % v roku 2009 je príkladom neexistujúcej dôvery medzi voličstvom a jeho zástupcami. Na pripomenutie, išlo o prvé a druhé voľby mladej republiky, ktorá sa za vstup do EÚ vyslovila v referende roku 2004. A išlo v prvom rade o vizitku funkcionálnej elity. Vládnucej elity. Namietať, že voliť trinásť z vyše sedemsto poslaneckých mandátov je pre slovenského voliča malou motiváciou ísť k urnám, neobstojí. Je to podobné, ako mu tvrdiť, nech si nekúpi Daciu, lebo je lacná. K motivácii voličstva však možno povedať, žje tým menšou, čím nevýraznejší slovenský politik kandiduje. Je namieste položiť otázku, či neúčasť môže byť vyššia ako rekordných 83 %?

Azda najvýstižnejším príkladom nášho postoja k európskym záležitostiam je proces zavádzania eura. Nestranný pozorovateľ európskeho diania spozornie, ak mu pošepneme, že sme krajina, kde vládnym splnomocnencom pre zavedenie eura bol novinár a vtedajší mediálne aktívny viceguvernér národnej banky chemik. Predstava o štáte, kde politika bez odbornej diskusie je možná, na Slovensku funguje. Či ide o veci domáce, či európske, nerozhoduje. V danom prípade ekonomické a na odbornosť náročné pozície zastávali novinár a chemik. Veci verejné sa tu dlhodobo odohrávajú v priestore bezobsažného diskurzu, v priestore tendenčných think tankov, sterilných politológov, polovzdelaných analytikov súkromných bánk či pod lampou. Oné veci sa často len dejú. Filozof Karel Kosík to výstižne nazval svetom pseudokonkrétnosti – akýmsi šerosvitom pravdy a klamu.

V tejto súvislosti štatistika Eurostatu z roku 2011 uverejnená MMF v jednej zo správ, podľa ktorej Slovensko v prepočte na jedného obyvateľa disponuje najvyšším počtom držiteľov titulu PhD v celej EÚ, vyznieva prinajmenšom rozpačito. Natíska sa otázka, kde tí vzdelanci sú? Čiastočnou odpoveďou nech sú myšlienky filozofa Konrada P. Liessmanna, ktorý naznačuje, že dnešnej európskej spoločnosti, ktorá si rada hovorí ako vedomostná či znalostná, nejde v skutočnosti ani o pravdu, ani o vzdelanie. Je to skôr naopak, paradoxne. Sprievodným javom týchto antiosvieteneckých procesov je, Liessmann varuje, pohŕdanie skutočným vzdelaním. Rekord v počte udelených doktorátov má pre našinca asi takú hodnotu ako ten mediálne známy v počte vyrobených aút na hlavu. Domáce diskusie o prekvalifikovaných zamestnancoch nesúvisia ani tak s dopytom či ponukou na trhu práce, ako skôr s programovou dekoncentráciou stavu vzdelancov.

Metafora-dôvera

Mobilizovať znechuteného slovenského voliča majú témy ako jednotné sídlo EP, euro, (ne)harmonizácia daní, banková únia, zadĺženosť a už aj nezamestnanosť – azda všetky pod heslom, že treba škrtať. Prejavy sa opakovane hemžia obrazmi pracovitých gazdov so sedliackym rozumom, zodpovedných gazdín, gréckou cestou, idylickým spolužitím s reálnymi hodnotami a odvekými pravdami, ako veci majú fungovať. Aby sme rástli zodpovedne, tvoríme fiškálne útesy a zaťahujeme dlhové brzdy. Nástrojom politickej agitácie sa stala metafora.

Pre liberálnejšie zmýšľajúcich sú prítomné obrazy pánov svojho osudu, vážených dám, jednotného trhu, po ktorom sa dá nielen cestovať, či nezamestnanými mladými. Hlavne tých dnes treba správne nakopnúť, keď už sa nevedia sami. Zaberajú aj práva homosexuálov, žien a tradične bruselská chamtivosť a šialená regulácia. Úlohou je len dobre to nadávkovať, nech to má tú správnu show a vyvoláva správny pocit. Ako voliči sme divákmi v dobe Sartoriho homo videns, človeka vidiaceho. Lenže interpretácia obrazov absentuje. Akokeby v duchu nového „je lepšie raz vidieť ako niekedy rozumieť“.

Najobľúbenejšia politička Slovenska ostatných rokov, Iveta Radičová, po tom, čo sa vystrábila z lona integračno-gorilej matky SDKÚ, a pobyte v Oxforde, poskytla nedávno rozhovor americkej televízii CNBC. Téma výzvy, ktorým čelí Európska únia. Vzhľadom na jej politický profil neprekvapia slová, že EÚ potrebuje podporiť „spoločný priestor kultúrnych hodnôt“ a existujúcu diverzitu. Zaujalo však, ako rozhodne sa postavila k otázke novinára, či skutočnou výzvou nie je tzv. politická Únia, t. j. vízia federácie bližšie integrujúcej členské štáty, solidárnejšie rozdeľovanie nákladov integrácie, väčšie právomoci priamo volenému EP atď. Radičová reaguje protiotázkou: „Pre koho je európsky projekt?“ A sama si ju zodpovedá: „Pre občanov.“ Hodno dodať, že vskutku exkluzívna show.

V podobnom šoumenskom duchu do boja o voličskú priazeň vytiahol populárny euroskeptik Richard Sulík. Jeho osobnosť je z pohľadu postojov k európskym veciam zaujímavá. Pred pár rokmi avizoval rozpad eurozóny a ako ostrieľaný ekonóm volal po pláne B pre Slovensko. Dnes chce bruselský socializmus meniť zvnútra, a to patrične nahlas. Údajne sa nenechá učičíkať tristoštyrmi eurami na deň ako ostatní dosluhujúci europoslanci. Nestojí ani o ďalšie privilégiá údajnej bruselskej nomenklatúry, ide mu len o slovenské záujmy, individuálne slobody, o viac slobody v podnikaní a o to hovoriť veci na rovinu. V ECB a Komisii podľa neho eurohujerom lepí a ich fantazírovanie o socialistických spojených štátoch európskych musí skončiť. Diskurz liberála Sulíka je vzdialený realite, a blízky fašistom. Otázne ktorým.

Poznať svojho fašistu

Potrebujeme zásadnú zmenu a ľudské ideály na to, aby sme sa vymanili z labyrintu diplomacie a vypočítavosti, ktoré dnes blokujú Európsku úniu. Štátnici rozdelených krajín sa strácajú v detailoch hľadania malých individuálnych výhod, no na celok ako zdroj skutočných výhod pre všetkých sa zabúda.“ Ak si čitateľ pomyslel, že tento citát patrí nejakému eurooptimistovi či zástancovi federálnej Európy, mýli sa. Myšlienku vyslovil niekdajší líder anglických fašistov Sir Oswald Mosley v roku 1958, teda v období začiatkov európskeho projektu. Na prvý pohľad vzťah rétorických figúr liberála Sulíka a fašistu Mosleyho je opozíciou, hoci s problémom historického kontextu, vymedzenia sporu, ideológie. Fašista Mosley ako uhladený federalistický optimista a liberál Sulík ako horlivý skeptik volajúci po poriadku a osvedčenej národnej idylke?

Viacej napovie, keď sa pozrieme na Sulíkových myšlienkových spojencov v dnešnom Anglicku a EP. Keď sa na jeseň 2011 v Národnej rade SR hlasovalo o pamätnom eurovale a Slovensko sa na veľkú mediálnu radosť stalo centrom pozornosti európskych médií, našincovi známy britský europoslanec Nigel Farage pri jednom zo svojich teatrálnych vystúpení v pléne velebil Richarda Sulíka ako svojho spolubojovníka za zdravý rozum a proti európskemu šialenstvu. Našincovi známy Farage je predsedom britskej strany UKIP, ktorú možno charakterizovať ako nacionalistickú, libertariánsku a populistickú. Bojovný, miestami až agresívny štýl jej popredných predstaviteľov má blízko k fašistom. No je tu podstatný rozdiel. Britskí euroskeptici na rozdiel od fašistov deklarujú demokratické princípy a kritizujú demokratický deficit EÚ.

Podobný Sulíkovmu štýlu je aj ďalší člen UKIP a Farageov kolega v EP, bývalý finančník zo City of London, Godfrey Bloom. Ten, keď v pohnutom roku 2011 vysvetľoval, ako je to s dlhom, nezabudol spomenúť, ako v povojnovom období tvrdo pracoval, aby sa vypracoval, nikdy neminul viac, ako zarobil, a preto by tak mal robiť aj štát. Dávanie rovnítka medzi indivíduum a štát vo vzťahu k peniazom je charakteristické. Bloom pritvrdzuje, že dnešní rozšafní politici sú hlúpi kriminálnici, ktorých treba zavrieť do väzenia a už konečne v suteréne vypnúť stroje, čo tam neprestajne tlačia peniaze. Na jeseň 2013, plný vitriolu a citujúc libertariána Murrayho N. Rothbarda, označil štát za inštitúciu krádeže. Európsku komisiu a jej byrokraciu nazval najväčšími neplatičmi daní v Európe a ohlásil masívny nástup euroskeptikov po májových voľbách, ktorí všetkých eurofederalistov oprávnene obesia.

V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že podobné myšlienky už nie sú výlučne doménou radikálov. K zavádzajúcim tvrdeniam o európskej administratíve sa pridal všeobecne uznávaný britský týždenník The Economist článkom „Bruselskí gurmáni“ z novembra 2013.

Odkaz eurofóbnym sympatizantom Sulíka, Faragea, Blooma a ďalším – ekonomistom 21. storočia – by mal znieť, že títo politici hovoria ľúbivé nezmysly a o ich nezmyselnosti vedia. Drvivú väčšinu svojich voličov majú v podstate za hlupákov, ktorých otupenú myseľ treba zabávať teatrálnymi vystúpeniami. Otázne preto je, do akej miery berú vážne autoproklamované demokratické princípy.

Zároveň ak hovoríme o zdôrazňovanej dichotómii eurofederalisti – euroskeptici, treba povedať, že ide o falošnú dichotómiu. Skôr o hru ako o skutočný boj myšlienok či alternatívnych koncepcií. Napríklad euroskeptici schválne ignorujú fakt, že kríza s jej dôsledkami vznikla v súkromnom sektore. A keď to aj výnimočne priznajú, príčinu vidia vo verejných inštitúciách. Eurofederalisti to síce hodnotia reálnejšie a volajú po novej celoúnijnej zmene, no v konkrétnych opatreniach sa správajú opačne. Najrukolapnejším dôkazom je šesť rokov od začiatku krízy v znamení stagnácie, prehlbovania nerovností, rastu nezamestnanosti a šírenia strachu. Riešenia pritom existujú. Je iróniou, keď sám hlavný ekonóm MMF Olivier Blanchard prizná, že v receptoch na krízu sa jeho inštitúcia zmýlila, a k náprave nedochádza.

Vzťah eurofederalistu Mosleyho z roku 1958 a euroskeptika Sulíka z roku 2014 má preto symbolický náboj. Symbolizuje dlhoročné arcidivadlo európskej politiky. O čo ide v skutočnosti, je skrývaná moc peňazí a masírovanie vedomia más. Jednotu predstieranej dichotómie výstižne dokladá v Británii organizovaný predvolebný duel liberála Nicka Clegga s Farageom. Tamojšie Pro versus Anti. Pritom v ekonomických otázkach sa podobne ako so Sulíkom zázračne zhodnú. Ich duel treba chápať ako snahu o prevenciu pred skutočnou zmenou v britskom postoji k EÚ, ako aj snahu pokračovať v historicky známom britskom snažení o torpédovanie politického zjednocovania kontinentu.

Na obranu ľudí práce

Zrejme najdôležitou otázkou pred každými voľbami by malo byť zistiť, kto zastáva záujmy radových zamestnancov čiže demokratickej väčšiny.

V užšom zmysle sa treba pýtať, čím to je, že v časoch hospodárskej krízy závislá práca inklinuje k radikálnej pravici? K neofašistom prípadne neonacistom, ktorých, samozrejme, klasifikácia k radikálnej pravici je sporná, ak nie priamo nesprávna. História 20. storočia dokazuje, že pôvodná všeľudová podpora týchto hnutí sa zakladala na efektívnom riešení masovej nezamestnanosti. Keď Hitler v januári 1933 prebral moc v Nemecku, 6 miliónov Nemcov bolo bez práce. Na sklonku roku 1935 sa nezamestnanosť blížila nule, mzdy rástli a inflácia bola pod kontrolou. Talianske a francúzske reálie sú príkladom, ako sa fašisti šikovne zmocnili myšlienok odborov a nematerialistického socializmu.

Jeden z najznámejších teoretikov elitizmu, ústavný právnik z Turína, Gaetano Mosca, tvrdil, že vládnuca menšina nájde za každých okolností takú politickú rovnicu, ktorou oklame, zmanipuluje alebo iným spôsobom vnúti svoju vôľu ovládanej väčšine. Slobodné voľby na tom nič nezmenia. Jeho súčasník, Sardínčan Antonio Gramsci sa proti sofistikovanému ovládaniu rozhodol bojovať spochybňovaním dominantnej kultúry a jej myšlienok. A hoci až o symbolických 33 rokov mladší ako Mosca, musel za svoje presvedčenie umrieť ešte pred právnikom elitistom v Mussoliniho väzení. Vo svojich Zápiskoch z väzenia však zanechal mnohé inšpiratívne myšlienky kladúce dôraz práve na reflektujúci ľudský subjekt, t. j. kritického človeka.

Metaforou a humorom

Keď sa múdro-vtipný Jan Werich svojho času zamýšlal nad príčinami úspechu a obrovských sympatií k Alexandrovi Dubčekovi, začal myšlienkou, že vtedajšia doba roku 1968 je preplnená frázami najrozličnejšieho druhu. Vznešené a radoby múdre frázy sprava či zľava v jeho vnímaní vyjadrovali bohapustú prekotnosť slov, za ktorými sa skrývali veci iné, ako použité slová predstavovali. Preto Dubčekovu politickú charizmu pripisoval práve jeho autentickosti, láskavosti a všeobjímajúcemu optimizmu. Navyše mu prisudzoval zmysel pre reálpolitiku a pre politika nemenej dôležitý pre humor.

Politik Dubčekovho formátu dnešnému Slovensku chýba. Chýba však aj Európe. Nie je náhoda, že absenciu skutočných lídrov ako závažný problém EÚ zdôraznil aj bývalý šéf MMF a v tom čase nádejný kandidát na kreslo budúceho francúzskeho prezidenta, Dominique Strauss-Kahn. Po tom, čo bol dostatočne zdiskreditovaný prepustený z väzby za sexuálne excesy s upratovačkou, prirovnal situáciu v Európe k jednému arabskému prísloviu. „Armáda levov na čele s ovcou bude vždy porazená armádou oviec na čele s levom.“

Zaujímavý obraz tiež poskytol cambridgský ekonóm maďarského pôvodu, Nicholas Kaldor, pri opise centrálnych bánk. Ich úlohu v ekonomike prirovnal k somárovi držanému na uzde. Kontrast s úlohou, ktorá im je pripisovaná v mediálnom diskurze, nech je iróniou. Ak chce ísť somár príliš rýchlo, môžeme ho brzdiť. Takto monetárna politika funguje. No ak sa somár zatne a stojí, uzda nám nepomôže. A to je presne situácia, v ktorej sa nachádza dnešná EÚ. Urokové sadzby blížiace sa nule nepomáhajú. Aby sa somár a s ním ekonomika konečne pohli, treba sa zamerať na iných somárov, ako sú centrálne a po nich komerčné banky. Tými sú podnikatelia a domácnosti.

Kríza dôvery v európske, ako aj národné inštitúcie je preto výslednicou politického diskurzu dneška a absencie štátnikov. Princípy, z ktorých vzchádza budúca zásadná zmena v Európe, sú spoločenské pohyby od individualizácie ku kolektivizácii a od technokratizmu k vulgarizácii ako nutnej snahe o novú zrozumiteľnosť. Tretím, nemenej účinným prostriedkom zmeny, je príprava Novomeského tanca po hlavách. Mŕtvi na Ukrajine či v Sýrii sú toho dôkazom. Treba dodať, že prvý vektor je samozrejmý. Druhý môže byť aj opačný, čo len posilní existujúci korporativizmus. Tretí, nech je výstrahou a myslením nás navracia ku konflikom doby spred sto rokov. Naplniť nové princípy obsahom je preto výzvou a ohrozením zároveň. Vo výhľade k novej dôvere nám stojí tyranický homo videns. Vidíte?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára