utorok, 6. mája 2014

Politika červených čiar

NOAM CHOMSKY | In These Times
Amerických lídrov desí Putinovo prevzatie Krymu, pretože popiera globálnu dominanciu Ameriky

Súčasná ukrajinská kríza je vážna a hrozivá, a to až natoľko, že ju niektorí komentátori prirovnávajú ku Kubánskej raketovej kríze z roku 1962.

Publicista Thanassis Cambanis v Boston Globe stručne zhŕňa hlavný problém: „Putinovo pripojenie Krymu predstavuje zlom v poriadku, o ktorý sa Amerika a jej spojenci opierali od konca studenej vojny – konkrétne ten, v ktorom veľmoci vojensky zasahovali len vtedy, ak mali na svojej strane medzinárodný konsenzus, alebo ak nie, tak neprekračovali červené čiary svojich mocenských súperov.“

Najextrémnejší zločin tohto obdobia, ktorým bola invázia Spojených štátov a Anglicka do Iraku, preto nebol porušením svetového poriadku – pretože po tom, ako nedokázali získať medzinárodnú podporu, neprekročili agresori červené čiary Ruska alebo Číny.

Na rozdiel od toho, Putinovo prevzatie Krymu a jeho ambície na Ukrajine prekročili červené čiary Ameriky.

Preto „sa Obama zameriava na izoláciu Putinovho Ruska prerušením jeho ekonomických a politických väzieb k vonkajšiemu svetu, obmedzujúc jeho expanzívne ambície v jeho susedstve a fakticky z neho robí vyvrheľský štát,“ píše Peter Baker v The New York Times.

Americké červené čiary sú skrátka pevne stanovené na hraniciach Ruska. Z toho dôvodu porušujú ruské ambície „v jeho susedstve“ svetový poriadok a vytvárajú krízy.

Tento bod je veľmi zovšeobecňujúci. Iným krajinám je občas dovolené mať červené línie – na svojich hraniciach (kde sú umiestnené aj červené línie Spojených štátov). No napríklad nie Iraku. Alebo Iránu, ktorému USA neustále hrozia útokom (“do úvahy prichádzajú všetky možnosti”).

Takéto hrozby svojim odsúdením Ruska, ktoré Spojené štáty práve podpísali, nielenže porušujú Chartu OSN, ale i rezolúciu Valného zhromaždenia. Rezolúcia začína zdôraznením zákazu „hrozby či použitia sily“ v medzinárodných vzťahoch Charty OSN.

Kubánska raketová kríza taktiež zostra odhalila červené čiary veľmocí. Svet sa dostal nebezpečne blízko k nukleárnej vojne, keď prezident Kennedy odmietol ponuku premiéra Chruščova ukončiť krízu súčasným verejným stiahnutím sovietskych rakiet z Kuby a amerických rakiet z Turecka. (V tom čase už bolo naplánované nahradenie amerických rakiet, časti obrovského systému hroziaceho zničením Ruska, omnoho ničivejšími ponorkami Polaris.)

V tomto prípade boli červené čiary Spojených štátov taktiež na hraniciach Ruska, čo akceptovali obe strany.

Americká invázia do Indočíny, rovnako ako invázia do Iraku, neporušila žiadne červené čiary, ako k tomu nedošlo ani pri mnohých iných plieneniach USA po celom svete. Aby sme zopakovali rozhodujúci bod: nepriateľom je niekedy dovolené prekračovať červené línie, no v ich hraniciach, kde sú tiež umiestnené americké červené čiary. Ak má protivník „expanzívne ambície vo svojom susedstve,“ ktoré prekračujú červené línie USA, svet čelí kríze.

V poslednom vydaní žurnálu Harvardu a MIT International Security, oxfordský univerzitný profesor Yuen Foong Khong vysvetľuje, že „v americkom strategickom myslení jestvuje dlhá (a dvojstranná) tradícia: jednotlivé administratívy zdôrazňovali, že vitálnymi záujmami Spojených štátov je zabrániť nepriateľskému hegemónovi ovládnuť akýkoľvek veľký región sveta.“

Ďalej, panuje všeobecná zhoda, že Spojené štáty musia „udržiavať svoju prevahu,“ pretože „to je americká hegemónia, ktorá udržiava regionálny mier a stabilitu“ – druhý termín odkazuje na podriadenosť požiadavkám USA.
 
Došlo však k tomu, že svet má iný názor a považuje Spojené štáty za „vyvrheľský štát“ a „najväčšiu hrozbu svetovému mieru“, bez toho, aby mal v prieskumoch nejakého konkurenta. No čo môže svet vedieť?

Khongov článok sa zaoberá krízou v Ázii, spôsobenou vzostupom Číny, ktorá smeruje k „ekonomickému prvenstvu v Ázii“ a, tak ako Rusko, má „expanzívne ambície v svojom susedstve“, čím prekračuje červené čiary Ameriky.

Posledná cesta prezidenta Obamu do Ázie mala potvrdiť túto, povedané v jazyku diplomacie, „dlhú (a obojstrannú) tradíciu“.

Takmer úplné západné odsúdenie Putina zahŕňa citovanie „emocionálneho prejavu“, v ktorom sa horko sťažoval, že ho USA a jeho spojenci „znova a znova oklamali, robili rozhodnutia za našim chrbtom, predstavili nám hotové fakty ohľadom rozširovania NATO na Východe, a nasadenia armádnej infraštruktúry na našich hraniciach. Vždy nám hovorili tú istú vec: ´No, toto sa vás netýka.´“

Putinove sťažnosti sú fakticky presné. Keď prezident Gorbačov prijal zjednotenie Nemecka ako súčasť NATO –vo svetle dejín prekvapujúci ústupok-, bolo  to niečo za niečo. Washington súhlasil, že sa NATO, vzhľadom na východné Nemecko, neposunie ani „centimeter na východ“.

Sľub bol okamžite porušený, a keď sa Gorbačov sťažoval, bol poučený, že šlo len o verbálny sľub, čiže bez platnosti.

Prezident Clinton pokračoval v rozširovaní NATO omnoho ďalej na východ, k hraniciam Ruska. Dnes sú tu žiadosti o rozšírenie NATO dokonca na Ukrajinu, hlboko do historického „susedstva“ Ruska. No „netýka sa to“ Rusov, pretože zodpovednosť „udržať mier a stabilitu“ si vyžaduje, aby americké červené čiary ostali na hraniciach Ruska.

Ruské pripojenie Krymu bolo nezákonným aktom tým, že porušilo medzinárodné právo a konkrétne dohody. Nie je ľahké nájsť za posledné roky niečo porovnateľné – invázia do Iraku je oveľa väčším zločinom.

No na myseľ prichádza jeden porovnateľný príklad: americká kontrola nad Guantanamo Bay v juhovýchodnej Kube. V roku 1903 bolo Kube pod hrozbami vyrvané Guantanamo a nevrátené navzdory žiadostiam od roku 1959, kedy získala nezávislosť.

Aby bolo jasné, Rusko má omnoho silnejšie argumenty. Aj bez ohľadu na silnú medzinárodnú podporu pre pripojenie Krymu je Krym historicky ruský; má jediný ruský teplovodný prístav, je domovom ruskej flotily; a má enormný strategický význam. Spojené štáty nemajú na Guantanamo žiadne iné právo než svoj monopol na silu.

Jedným dôvodom, prečo Spojené štáty odmietajú vrátiť Guantanamo Kube je pravdepodobne to, že ide o veľký prístav a americká kontrola regiónu vážne ohrozuje rozvoj Kuby. To bol 50 rokov hlavný cieľ politiky USA, vrátane rozsiahleho teroru a ekonomickej vojny.

Spojené štáty tvrdia, že sú šokované porušovaním ľudských práv na Kube, prehladajúc fakt, že k najhorším porušeniam dochádza na Guantaname; že právoplatné obvinenia sa ani náhodou nevyrovnajú bežným praktikám washingtonských klientov Latinskej Ameriky; a že Kuba bola od svojej nezávislosti pod silným, neprestajným útokom USA.

No nič z toho neprekračuje nikoho červené čiary ani nespôsobuje krízu. Spadá to do kategórie amerických invázií do Indočíny a Iraku, bežného zvrhávania parlamentných režimov a zavádzania podlých diktatúr, a nášich ohavných záznamov iných činov “udržiavajúcich mier a stabilitu”.


Zdroj: In These Times

4 komentáre:

  1. Noam Chomsky by sa nemal znižovať k takýmto letákovým analýzam.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Čo sú letákové analýzy? Robil veci doteraz inak?
      A čo by mal robiť?

      Odstrániť
  2. Takže podľa Noama Chomského nemajú krajiny z bývalého sovietskeho bloku právo vstúpiť do NATO, lebo sa tak v dávnej minulosti dohodli imperálne mocnosti. Bravó. Lepšiu obhajobu imperializmu som už dávno nečítal.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. http://1.bp.blogspot.com/_wuAtE-NmHEo/S69JnWJamdI/AAAAAAAAASE/fpyBPGaQFQA/S220/anonymous,+be+quiet+4.bmp

      Odstrániť