pondelok, 30. júna 2014

Moderný fenomén nezmyselnej práce

DAVID GRAEBER | Strike Mag
Prečo, napriek našim technologickým kapacitám, nepracujeme všetci tri-štyri hodiny denne?

John Maynard Keynes v roku 1930 predpovedal, že do konca storočia pokročí technológia dosť na to, aby krajiny ako Anglicko a Spojené štáty dosiahli 15-hodinový pracovný týždeň. Je veľa dôvodov veriť, že mal pravdu. Z technologického hľadiska sme toho celkom schopní. A napriek tomu sa to nestalo. Stalo sa však to, že technológia bola namiesto toho dovedená k tomu, aby prišla na spôsoby ako by sme všetci pracovali viac. Aby sa to dosiahlo, museli byť vytvorené pracovné miesta, ktoré sú fakticky zbytočné. Obrovské húfy ľudí Západného sveta trávia celý svoj pracovný život vykonávaním úloh, o ktorých si tajne myslia, že ich v skutočnosti nie je potrebné vykonávať. Morálne a duševné škody, ktoré vyplývajú z tejto situácie sú značné. Je to jazva na celej našej kolektívnej duši. Napriek tomu o tom prakticky nikto nehovorí.

Prečo sa Keynesom ohlasovaná utópia -naďalej netrpezlivo očakávaná v 1960-tych rokoch- nikdy neuskutočnila? Klasickým zdôvodnením je, že nepredvídal obrovský vzostup konzumerizmu. Pri voľbe medzi kratšou pracovnou dobou a viac hračkami a zábavkami, sme si spoločne vybrali to druhé. To predstavuje pekné morálne ponaučenie, avšak i krátke zamyslenie ukazuje, že to v skutočnosti nemôže byť tak. Áno, od 20. rokov sme boli svedkami nekonečnej rady nových pracovných miest a priemyselných odvetví, no len málo z nich má čosi dočinenia s výrobou a distribúciou sushi, iPhoneov či nápaditých tenisiek.

Takže o aké nové pracovné miesta ide v skutočnosti? Nedávna správa porovnávajúca zamestnanosť v USA medzi rokmi 1910 a 2000 podáva ucelený obraz. V priebehu minulého storočia sa počet pracovníkov pracujúcich ako zamestnanci domácností, priemyslu a poľnohospodárskom odvetví dramaticky znížil. Počas rovnakej doby sa počet „pracujúcich manažérskeho, administratívneho, obchodného a služobného sektora“ strojnásobil, vzrástol „z jednej štvrtiny na tri štvrtiny celkovej zamestnanosti“. Inými slovami, produktívne pracovné miesta, tak ako sa predpovedalo, boli z veľkej časti automatizované (aj keď zrátate priemyselných pracovníkov na celom svete, vrátane lopotiacich sa más v Indii a Číne, títo pracovníci stále zďaleka nie sú tak veľkým percentom ako bývali).

No namiesto toho, aby sa umožnila masívna redukcia pracovných hodín, ktoré by oslobodili svetovú populáciu k vykonávaniu svojich vlastných projektov, radostí, vízií a nápadov, sme videli nafúknutie ani nie tak „služobného“, ako administratívneho sektora, až po a vrátane vytvorenia celkom nových priemyslov, ako sú finančné služby, alebo telemarketing, či bezprecedentnej expanzie sektorov ako sú firemné právo, školská a zdravotná administratíva, ľudské zdroje a public relations. A tieto čísla ani nereflektujú všetkých tých ľudí, ktorých prácou je poskytovať administratívnu, technickú či bezpečnostnú podporu týmto odvetviam, alebo, pokiaľ ide o to, celú radu pomocných odvetví (kúpanie psov, šoféri nonstop donášky pizze), ktoré existujú len preto, že všetci ostatní trávia tak veľa svojho času prácou v tých ďalších.

Tie sú tým, čo navrhujem nazývať „práce nahovno“.

Je to ako keby niekto tam vonku robil zbytočné práce len preto, aby sme my všetci pracovali. A v tom spočíva to tajomstvo. V kapitalizme je toto presne to, čo sa stať nemalo. Iste, v starých neefektívnych socialistických krajinách, ako bol Sovietsky zväz, kde bola práca považovaná za právo a posvätnú povinnosť, systém vytvoril toľko pracovných miest, ako mal (preto v sovietskych obchodných domoch trebalo troch úradníkov na to, aby sa predal kus mäsa). No, samozrejme, to je ten druh problému, ktorý mala vyriešiť hospodárska súťaž. Podľa ekonomickej teórie, prinajmenšom, poslednou vecou, ktorú by zisk sledujúci obchod spravil, je vysoliť peniaze na zamestnancov, ktorých naozaj nepotrebuje zamestnávať. Napriek tomu k tomu akosi dochádza.

Zatiaľ čo sa podniky môžu zapojiť do neľútostného prepúšťania, prepúšťanie a zrýchľovanie práce vždy dopadajú na tú triedu ľudí, ktorí veci skutočne robia, opravujú a udržujú; prostredníctvom nejakej zvláštnej alchýmie nemôže nikto dostatočne vysvetliť zjavne sa zvyšujúci počet platených prekladačov papierov, a stále viac a viac zamestnancov, vlastne nie nepodobne sovietskym pracujúcim, pracuje 40 či dokonca 50-hodinové týždne na papieri, no reálne pracuje 15 hodín, presne ako predvídal Keynes, keďže zvyšok svojho času trávia organizovaním či participovaním na motivačných seminároch, aktualizáciou svojich Facebookových profilov či sťahovaním televíznych seriálov.

Odpoveď zjavne nie je ekonomická: je morálna a politická. Vládnuca trieda došla k tomu, že šťastná a produktívna populácia s voľným časom v rukách je smrteľným nebezpečenstvom (spomeňte si na to, čo sa začalo diať, keď sa to v 60-tych rokoch iba približovalo). A, na druhej strane, pocit, že práca má sama osebe morálnu hodnotu, a že každý, kto nie je ochotný podrobiť sa určitému typu intenzívnej pracovnej disciplíny po veľkú časť svojej bdelosti si nič nezaslúži, je pre nich mimoriadne výhodný.

Raz, keď sa uvažovalo o zdanlivo nekonečnom náraste administratívnych povinností anglických vysokoškolských katedier, som prišiel s jednou možnou víziou pekla. Peklo je skupinou ľudí, ktorí trávia väčšinou svojho voľného času prácou na úlohe, ktorá sa im nepáči, a v ktorej nie sú nejako výnimočne dobrí. Povedzme, že ich najali, pretože boli skvelými stolármi, a potom zistili, že sa od nich očakáva, že budú tráviť veľkú časť svojho času vyprážaním rýb. Ani túto úlohu však nie je naozaj potrebné vykonať – minimálne je tu len veľmi obmedzené množstvo rýb, ktoré treba vypražiť. Napriek tomu sú všetci nejako posadnutí nevôľou pri pomyslení, že niektorí ich kolegovia by mohli tráviť viac času výrobou skríň, a nevykonávali svoj spravodlivý podiel zodpovednosti za vyprážanie rýb, takže netrvá dlho a máme tu hromadu zbytočných, zle uvarených rýb nahromadených po celej dielni, a to je všetko, čo sa tu naozaj robí.

Myslím, že toto je skutočne dosť adekvátny popis morálnej dynamiky našej ekonomiky.

----------

Ďalej, uvedomujem si, že takéto tvrdenie povedie k okamžitej námietke: „Kto ste, že vravíte ktoré pracovné miesta sú naozaj ´dôležité´? Čo je vlastne dôležité? Ste profesorom antropológie, ako ´potrebné´ to je? (A naozaj by veľa čitateľov bulváru bralo existenciu mojej práce ako samotnú definíciu nehospodárnych sociálnych výdavkov.) A na istej úrovni to zjavne pravda je. Nemôže byť žiadne objektívne meradlo spoločenskej hodnoty.

Ja by som sa neopovážil povedať niekomu, kto je presvedčený o svojom zmysluplnom príspevku svetu, že to tak nie je. Ale čo s tými, ktorí sú sami presvedčení o tom, že ich práce sú nezmyselné? Nie je to tak dávno, čo som sa opäť dostal do kontaktu s kamarátom zo školy, ktorého som nevidel od svojich 12 rokov. Bol som ohromený, keď som zistil, že sa medzičasom najprv stal básnikom, a potom frontmanom indie rockovej kapely. Počul som niektoré jeho piesne v rádiu bez toho, aby som mal potuchy, že spevák je niekto, koho som vlastne poznal. Bol očividne výborný, inovatívny a jeho práca nepochybne rozžiarila a zlepšila životy ľudí na celom svete. Napriek tomu, po niekoľkých neúspešných albumoch, prišiel o svoju zmluvu a, sužovaný dlhmi a čerstvo narodenou dcérou, s tým skončil a, ako vraví, „zvolil si dopredu určenú voľbu toľkých bezcieľnych ľudí: školu práva“. Teraz je už firemným právnikom pracujúcim v prominentnej New Yorskej firme. Bol tým prvým, kto priznal, že jeho práca je úplne nezmyselná, nijako neprispieva svetu, a, podľa jeho vlastného zváženia, by nemala existovať.

Je tu veľa otázok, ktoré by sa bolo možné opýtať, počínajúc s: čo to vypovedá o našej spoločnosti, že podľa všetkého vytvára veľmi obmedzený dopyt po talentovaných básnikoch-hudobníkoch, ale zjavne nekonečný dopyt po odborníkoch v oblasti podnikového práva? (Odpoveď: ak 1 percento populácie riadi väčšinu celkového bohatstva, to, čo nazývame „trh“ odráža to, čo si títo ľudia myslia, že je užitočné alebo dôležité, a nie niekto iný.) No ešte viac to ukazuje, že väčšina ľudí na týchto pracovných miestach si toho je plne vedomých. Nie som si istý, či som niekedy stretol nejakého firemného právnika, ktorý by si nemyslel, že jeho práca je blbosť. To isté platí pre takmer všetky nové odvetvia uvedené vyššie. Je tu celá skupina platených odborníkov, ktorí, ak ich stretnete na večierkoch a pripustíte, že robíte niečo, čo môže byť považované za zaujímavé (napríklad antropológiu), sa budú chcieť úplne vyhnúť dokonca i debate o svojom type práce. Dajte im pár drinkov a spustia prejavy o tom, ako nezmyselné a hlúpe ich práce v skutočnosti sú.

Je to hlboké psychologické násilie. Ako je možné čo i len začať hovoriť o dôstojnosti v práci ak tajne cítime, že naša práca by nemala jestvovať? Ako by to nemohlo vzbudiť pocit veľkého hnevu a krivdy? Napriek tomu je to zvláštny génius našej spoločnosti, že jej vládcovia našli spôsob, tak ako v prípade vyprážačov rýb, ako zabezpečiť, aby sa tento hnev namieril proti tým, ktorí sa skutočne dostali k zmysluplnej práci. Napríklad: v našej spoločnosti je podľa všetkého všeobecné pravidlo, že čím je zrejmejšie, že z niekoho práce majú prospech druhí, tým menej za ňu bude pravdepodobne zaplatený. Opäť, je ťažké nájsť objektívne meradlo, no jedným jednoduchým spôsobom ako k tomu prísť, je opýtať sa: čo by sa stalo, ak by celá skupina týchto ľudí jednoducho zmizla? Hovorte si čo chcete o zdravotných sestrách, smetiaroch či automechanikoch, no je zrejmé, že ak by zmizli v obláčiku dymu, dôsledky by boli okamžité a katastrofálne. Svet bez učiteľov či lodných vykladačov tovaru by sa čoskoro ocitol v problémoch, a dokonca i ten bez autorov sci-fi príbehov či hudobníkov ska by zrejme bol horším miestom. Nie je celkom jasné, ako by utrpelo ľudstvo, ak by všetci tí generálni riaditelia súkromných kapitálov, lobisti, výskumníci public relations, vypočítavatelia poistného, telemarketéri, exekútori či právni poradcovia proste zmizli. (Mnohí majú podozrenie, že by sa veci výrazne zlepšili.) Napriek tomu, na rozdiel od hŕstky dobre spropagovaných výnimiek (lekári), to pravidlo platí prekvapivo dobre.

Ešte perverznejšie je, že jestvuje rozšírený dojem, že takto to má byť. To je jedna z tajných silných stránok pravicového populizmu. Dá sa vidieť v Anglicku, kde bulvár vybičoval nenávisť voči zamestnancom dopravy za to, že paralyzovali Londýn počas sporov o zmluvy: samotný fakt, že títo pracujúci dokážu paralyzovať Londýn ukazuje, že ich práca je naozaj nevyhnutná, no práve to ľuďom vadí. Ešte zrejmejšie to je v USA, kde mali republikáni značný úspech pri mobilizácii nenávisti voči učiteľom alebo pracujúcim v automobilkách (a, čo je príznačné, nie proti správcom škôl, či manažérom automobilového priemyslu, ktorí tieto problémy v skutočnosti spôsobili) pre ich údajne prebujnelé platy a výhody. Je to akoby im hovorili: „Ale vy máte učenie detí! Alebo výrobu áut! Máte skutočnú prácu! A k tomu všetkému máte ešte nervy očakávať mzdy strednej triedy a zdravotnú starostlivosť?“

Ak by niekto navrhol pracovný režim, ktorý by perfektne sedel udržiavaniu moci finančného kapitálu, ťažko povedať, ako by to mohol robiť lepšie, ako je to teraz. Skutoční, produktívni pracujúci sú neúprosne utláčaní a vykorisťovaní. Zvyšok je rozdelený medzi terorizovanú vrstvu všeobecne zatracovaných, nezamestnaných a väčšiu vrstvu tých, ktorí sú platení za ničnerobenie, na pozíciách určených na ich identifikáciu s perspektívami a vnímaním vládnucej triedy (manažéri, správcovia, atď.) –a obzvlášť ich finančné stelesnenia- no, zároveň, podporujú vriaci odpor voči každému, koho práca má jasnú a nepopierateľnú sociálnu hodnotu. Je zrejmé, že systém nebol nikdy navrhovaný vedome. Vyšiel z takmer storočia pokusov a omylov. A to je jediné vysvetlenie prečo, napriek našim technologickým schopnostiam, nepracujeme všetci tri až štyri hodiny denne.

Zdroj: strikemag.org

Podporte na vybrali.sme

7 komentárov:

  1. Boze, to su nezmysly.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To sú. A koľko na tých nezmysloch ešte tí kapitáloví riaditelia, lobisti, výskumníci public relations, vypočítavatelia poistného, telemarketéri, exekútori či právni poradcovia zarobia...

      Odstrániť
  2. Jeden z najprisernejsich prekladov do slovenciny, ake som kedy videl. To hadam aj google ma vacsi cit pre jazyk...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je z googlu :) Keď budete niečo mať, dajte!

      Odstrániť
  3. dobrý, laicky napísaný článok, presne to isté si myslím aj ja už dávno. aj patrím medzi tých zbytočných.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. telefonické vymáhanie pohľadávok a osobný finančný poradca atd. Toto robi polka Bratislavy dnes. Nenávidia tú prácu, zarábajú málo, šikanujú ich a je to úplne zbytočné, neproduktívne a čo viac, obťažujú a sťažujú tým život iným. Ale čo s tým robiť ? Ja osobne by som išiel pracovať aj manuálne, ale určite nie na 8 -10 hodín denne, ako to je dnes.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Krásny článok.

    Maťo

    OdpovedaťOdstrániť