piatok, 13. júna 2014

My, protestujúci proti vojne sme mali pravdu: invázia do Iraku viedla ku krvavému chaosu

OWEN JONES | theguardian.com
Strašný dopad vojny bol nevyhnutný a pokračuje i dnes. Táto kalamita sa nesmie znovu opakovať.


Nezaznamenal som žiaden význam ospravedľňovania sa, žiadne „vravel som vám to“, medzi veteránmi protivojnových protestov 15. februára 2003, ako reakciu na udalosti v Iraku. Zúfalstvo áno, ale nad to všetko horkosť – že sme neboli schopní zastaviť jednu z najväčších pohrôm modernej doby, že varovania, ktoré boli zamietnuté ako prehnané, dnes vyzerajú ako zľahčovania, že nespočetné množstvo životov (doslova – nikto ich nepočíta) bolo zmarených, a budú i naďalej nasledujúcich veľa rokov.

V júli 2002 Guardian varoval, že Británia „námesačne kráča do vojny“. Blairov záväzok k invázii je dnes, už akokoľvek sa to vezme – s Chilcotovým šetrením (keď bude konečne publikované), ktoré ho buď potvrdí, alebo prikrášli –, hotový. V septembri 2002 sa do pamäti vryla nevyhnutnosť. Na prvej demonštrácii, 27. septembra, vyšli do ulíc Londýna státisíce ľudí – ja a moja stará mama medzi nimi –, plní odhodlania a zlej predtuchy. Tri týždne pred tým, Amr Moussa, vtedy generálny tajomník Ligy arabských štátov, varoval, že iracká vojna „otvorí brány pekla“.

Pamätám si predčasný triumfalizmus a aroganciu roztlieskavačov na začiatku. Prvý rok môjho štúdia na univerzite, prišiel prehovoriť pred študentov jeden z britských najvyšších armádnych dôstojníkov, ako hosť lorda Butlera, ktorý neskôr viedol jedno zo šetrení vedúce k vojne. Keď bol Irak napadnutý Západnými silami, slávnostne nám povedal, že 99% Iračanov bude v uliciach hádzať kvety na postupujúce jednotky. Ostatné 1% sa stále bude schovávať doma príliš vystrašené, aby oslavovalo, no bude rýchlo upokojené. Ľudia ako on pomohli smerovať celé vojnové ťaženie. A potom tu boli takí, ktorým sa nenačúvalo, ako bývalý šéf zbrojných inšpektorov OSN, Scott Ritter, ktorý v 2002 upozorňoval, že „od 1998 bol Irak v podstate odzbrojený“, alebo Robin Cook, ktorý, keď rezignoval, mĺkvej snemovni poslancov povedal, že „Irak zrejme nemá žiadne zbrane hromadného ničenia v bežne chápanom význame.“

Katastrofický výsledok invázie do Iraku je často podávaný tak, že ho nebolo možné predvídať a bol nevyhnutný len s časovým odstupom. Ak ale chceme predísť budúcim pohromám, aby sa neudiali, je toto mýtus, ktorý musí byť vyvrátený. Samotný fakt, že demonštrácia toho chladného februárového dňa v 2003 bola najväčšia akú Británia zažila, je dôkazom faktu, že nevyhnutnosť pohromy bola jasná tak veľkému počtu ľudí.

Komentátori, ktorí povzbudzovali konflikt sú ďaleko od toho, aby boli odstavení z verejného života, sú stále oslavovaní, stále píšu stĺpčeky, stále dávajú svoje rady v televíznych štúdiách, stále hosťujú na raňajkách v thinktankoch. „Ak sa nakoniec nič nenájde, ja – ako podporovateľ vojny – nebudem nikdy veriť čomukoľvek ďalšiemu, čo mi povie naša vláda, alebo vláda USA, už nikdy viac,“ vyhlásil David Aaronovitch v novinách.

Pár mesiacov po invázii napísal: „Bolo len málo samovražedných útokov.“ V nasledujúcich siedmich rokoch zahynie 12 284 civilistov v 1003 samovražedných bombových útokoch. Pokračoval: „Ak sa z Iraku stane čokoľvek blízke demokratickému pluralistickému štátu, tak všetko, čo odporcovia intervencie predpovedali sa ukáže ako mylné. Ak sa to zvrhne do dlhotrvajúceho chaosu a občianskej vojny, tak všetko, čo vraveli sa ukáže ako správne.“

Ak by mal Aaronovitch ostať verný svojim slovám, dnes by vyjadroval najväčšie „mea culpa“ (moja vina) storočia; namiesto toho, napísal dnes stĺpček v Times, ktorým dáva jasne najavo, že nemá v úmysle vyjadriť žiadnu ľútosť.

V istom zmysle sa odporcovia vojny mýlili. Mýlili sme sa, pretože akokoľvek hrozné sme si mysleli, že budú dopady irackej vojny, realita je horšia. Masaker USA vo Fallúdži v bezprostrednej náväznosti na vojnu, ktorý pomohol radikalizovať sunnitskú populáciu, vyvrcholil v útoku na mesto bielym fosforom. Popravy, únosy a rukojemnícke videá, bomby v autách, improvizované nástražné systémy, sunnitské a šiítske povstania, mučenie, ktoré bolo označené OSN v 2006 ako horšie než za Saddáma Husseina, telá so spútanými rukami a nohami, utopené v riekach, stupňujúce sa sektárske vraždenie, milióny vysídlených civilistov a státisíce, ktorí zomreli: je to jeden nikdy sa nekončiaci sled hrôzy trvajúci od roku 2003.

Invázia bola odôvodňovaná ako nevyhnutná súčasť boja proti al-Kájde. Nuž, aby sme boli spravodliví, veľké časti Iraku neboli vydané al-Kájde: dnes ich riadi Isis, skupina očistená od al-Kájdy za to, že bola príliš extrémistická. Irak a Sýria sú v pasci krvavého kruhu odozvy: nárast Isisu v Iraku pomohol skorumpovať sýrskych rebelov a dnes, na oplátku, sýrske povstanie živí rozvrat Iraku. Tí, ktorí si myslia, že Západ mal vyzbrojiť sýrskych rebelov, by mali vziať do úvahy fakt, že Isis dokázateľne vyraboval sklady zbraní v Sýrii, ktoré boli zásobené s pomocou CIA. Podpora od Západom krytých diktatúr v Saudskej Arábii a Katare naštartovala sýrskych extrémistov, dnes prúdiacich do Iraku.

Také je aj brutálne sektárstvo irackého šiítskeho premiéra Nouri al-Malikiho, že niektorí obyvatelia Mosulu utekajú, lebo sa boja odvety armády; iní obyvatelia Mosulu dokonca vítajú Isis ako osloboditeľov.

Aká je teda nádej pre budúcnosť? Je ťažké si predstaviť ako by sa dalo vyhnúť prebiehajúcemu kolapsu Iraku: čím informovanejší experti, tým zúfalejší vyzerajú byť. Budú tu takí, čo budú bojovať za väčšiu intervenciu Západu. Ale čokoľvek sa stane, takáto pohroma sa nesmie opakovať.

Zdroj: theguardian.com

Prečítajte si aj článok Terezy Spencerovej v Literárních novinách: Místo demokracie že v Iráku zavládne džihád? Ooops!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára