piatok, 13. júna 2014

Zrod Vedomia rozporu

MARTIN K. | Nezávislí

Ako nestratiť vedomie mysliteľného na úkor myslenia realizovateľného? Ako sa nevzdať utopických ideí pre kompromisy s kapitálom?


Účasť na živote súčasnej spoločnosti a vedomie jej intenzívnej krízy predkladá jedincovi nespočetné množstvo otázok. Avšak dve sú fundamentálne, pretože podmieňujú možnosť následného kritického uvažovania. Prvá skúma podmienky základného uvedomenia povahy usporiadania a fungovania spoločnosti:

1. Akým spôsobom možno nadobudnúť uvedomenie vystupňovania nespravodlivosti prerozdelenia zdrojov v spoločnosti, zbytočnosť ekonomicky vytýčených cieľov a povrchnosť politického snaženia?

Uvedené fakty nám každý deň objasňuje znižovanie životnej úrovne, nárast objemu negatívnych dôsledkov ekonomického rastu a evidentná nespôsobilosť politických reprezentantov podnecovať zmeny. A prostriedky masovej komunikácie každým dňom popísané poznanie rozširujú na monitory televízorov a počítačov.

Väčšinová populácia však stále hľadá riešenie v parlamentných voľbách, legislatívnych úpravách a zapiera systémovú neriešiteľnosť krízy. Ľudia privykli plánovanému a vopred vypočítanému vytváraniu hrozieb v modernej spoločnosti: stanovovaniu limitných množstiev pesticídov, rádioaktívneho žiarenia či prepočtu výnosov z nezvratného ničenia životného prostredia. Napriek nepriaznivosti vzniknutej situácie ľudia privykli. Pohltení každodennými povinnosťami a zotročení ekonomickým diktátom, zvyčajne nedisponujú časom nevyhnutným k pochopeniu hĺbky dnešnej krízy a prostriedkami na vytvorenie alternatívnej spoločnosti.

Predsa však jestvujú spoločenstvá identifikujúce aktuálny stav spoločnosti systémovému zlyhaniu, teda realizácii východiskových princípov v neuvedomované dôsledky. Keďže ekonomická a spoločenská situácia týchto skupín nie je značne odlišná od väčšinového obyvateľstva, pýtame sa druhú, ešte dôležitejšiu otázku:

2. Ako nestratiť vedomie mysliteľného na úkor myslenia realizovateľného? Ako sa nevzdať utopických ideí pre kompromisy s kapitálom?

Vedomie mysliteľného pozostáva z myšlienok požadujúcich budúcu spravodlivú spoločnosť dostatku a mieru. Avšak vzhľadom na prevládajúcu spoločenskú realitu nie sú dané myšlienky rozvíjané a komunikované. Myslenie realizovateľného obsahuje v súčasnom spoločenskom usporiadaní dosiahnuteľné výsledky, možné zákonné úpravy, ústupky štátneho aparátu či finančných skupín. Protiklad medzi popisovanými polaritami je identický k opozícii sociálnej utópie a kapitalistického spoločenského usporiadania.

Nenáročné je opustiť vedomie neslobody a útlaku, vnoriť sa v oblasť spoločensky realizovateľného a fyziologicky nevyhnutného. Výhodné je zanevrieť na myšlienkový svet, umožňujúci prekonávať súčasné spoločenské obmedzenia a uspokojiť sa s limitovanými možnosťami. Prospešné je podvoliť sa prevažujúcim politickým silám, dominantným spoločenským tlakom a načisto zavrhnúť ideu spravodlivej spoločnosti. Psychologicky racionálne je zmierniť tenziu vyrastajúcu z napätia medzi dvoma popisovanými polaritami. Ale ako si potom udržať vedomie mysliteľného pri súbežnej nutnosti žiť v spoločnosti realizovateľného a konať pod diktátom nadindividuálnych donucovacích mechanizmov?  

Riešením položenej otázky je systematické oživovanie protikladov v myslení jednotlivca, zrod vedomia rozporu. Je potrebné neodumrieť konfliktu a nezmierňovať bolestné vedomie rozporu. Neriešiteľného rozporu ekonomického rastu a ochrany životného prostredia, bezvýchodiskového protirečenia systému výroby a prerozdelenia s potrebami majority populácie. No popísané vedomie rozporu je obzvlášť jednoduché stratiť pri dosahovaní spoločenského úspechu a zvyšovaní blahobytu: keď postupujeme v práci, kupujeme nové auto alebo sedaciu súpravu, či získavame svoju obľúbenú dávku mediálnej zábavy.

Pojem vedomie rozporu má dva aspekty: obsahuje pnutie medzi uvedomením mocensky vnúteného redukovania našich myšlienok o spoločenskom usporiadaní na stanoviská konvergujúce s dominantným politickým a ekonomickým konsenzom v protiklade k požiadavke prerodu spoločnosti podľa kvalitatívne rozdielnych princípov a kategórií. Analyzovaný pojem taktiež pozostáva z bolestného uvedomenia nesúladu písomnej a slovnej kritiky kapitalistického spôsobu výroby a prerozdelenia s nechcenou podporou daného spoločenského usporiadania nevyhnutným včlenením sa do výrobného procesu a naplňovaním svojich ľudských potrieb. O dané vedomie sme každý deň  okrádaný pracovným vyťažením alebo pohodlím, nutnosťou prijať realistické riešenia našich každodenných problémov.

Avšak práve z rozporu vyplývajúca bolesť podmieňuje uvažovanie o novej spravodlivej spoločnosti, je motivačnou silou nevyhnutného spoločenského prerodu. Absencia popisovaného konfliktu oberá vnútro človeka o nadindividuálne ciele a snaženie.

Zdroj vedomia rozporu nachádzame v uvedomení subjektívneho súženia, alebo v súcite s trpiacim ľudstvom a prírodou. Ak je východiskom vedomie osobného utrpenia, ďalšou nevyhnutnou podmienkou je porozumenie sebeckosti individuálneho eliminovania nedostatku či neslobody. Pretože individuálne víťazstvo neústi v požiadavku spoločenskej premeny a koncentruje vynakladané úsilie len na maximalizovanie osobného blaha, napomáha tak legitimizovať prevládajúce spoločenské pomery. Následným krokom preto musí byť nadobudnutie myšlienkového presvedčenia o nevyhnutnosti zmeny v prospech všetkých, bez výnimky. Snaha jedinca zlepšiť svoje životné podmienky sa tak zjednocuje v empatii so súžením planetárneho celku. A preto len vcítením prežívané utrpenie a myšlienkami nazeraná alternatíva spravodlivej spoločnosti môžu byť kontradikciou sebeckého hedonizmu. Vedomie rozporu je tak mysliteľné výhradne ako vedomie nesebecké: vystáva z empatie a upína sa k nadosobným cieľom. Osobným je aktivita subjektu, požadovanie spravodlivosti a dostatku pre každého, bez ohľadu na možnosť straty individuálnych výhod a ziskov.

Uvedeným spôsobom popísané vedomie je nevyhnutné udržovať a kultivovať, pretože len v protiklade reality a spravodlivosti možno nájsť cestu k aktivite.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára