pondelok, 2. júna 2014

Zuzana Cingeľová drží hladovku

MBURAJ | Nezávislí
Zuzana Cingeľová, hoci sama bez práce a bez finančných prostriedkov, dokázala prekročiť tieň egoizmu - nežiadala napraviť krivdy pre seba. Práve naopak vyšla s požiadavkami za práva všetkých pracujúcich. A vydržala za nimi stáť aj v časoch pre ňu osobne veľmi kritických

Pred hlavným vstupom do administratívnej budovy US Steel sa 2.júna 2004 posadila dlhoročná zamestnankyňa a na protest proti praktikám firmy vyhlásila hladovku. (http://www.changenet.sk/?section=spr&x=85983) Neprerušila prácu, v tento a nasledovné dni mala pracovné voľno. Počas protestu jej firma nedovolila použiť toaletu. Keď jej o pár dní začala pracovná zmena chcela nastúpiť na svoje pracovisko, v čom jej však firma zabránila. Neostávalo jej nič iné, iba v hladovke pokračovať. Aby upútala pozornosť štátnych orgánov, presunula 13.júna svoju hladovku pred vchod do Ústavného súdu v Košiciach. 16. júna sa, bez prerušenia hladovky, presunula do Bratislavy pred vládnu budovu.


Rok 2004 bol rokom, kedy na Slovensku zúrila zdivočelá neoliberálna pravica so svojimi fantazmagóriami o všemocnej ruke trhu, nepotrebnosti štátu a doprivatizácii všetkého zvyšného.

Rok 2004 bol však aj rokom živelnej sebaobrany pracujúcej triedy.

Začiatkom roka sa východom Slovenska prehnali sociálne protesty za prácu, ako následok radikálneho znižovania sociálnych dávok. Radikálne pravicové deformy sa dotýkali všetkých ľudí bez práce, ale v sociálnych protestoch dominovali hlavne Rómovia. Na ich potlačenie pravicová zberba, ktorá sa dušovala, že štát netreba, využila tie najrepresívnejšie prostriedky štátu a namiesto pomoci vyslala medzi najchudobnejších ľudí maskovaných policajtov, ktorí vylamovali dvere a bili ľudí, a po prvýkrát v novodobom Slovensku vyslali do ulíc armádu. Bandy čiernych, maskovaných policajtov, pripomínajúcich prepad mafie – toť vynález kapitalistickej demokracie.

Ledva potlačili tieto protesty, už do ulíc vychádzali stredoškoláci a vysokoškoláci. Neoliberálni "demokrati", hoci sami študovali zadarmo, sa rozhodli spoplatniť vysoké školstvo. V Bratislave vzniká Štrajkový výbor študentov, ktorý mobilizoval do ulíc tisíce mladých ľudí, čo nakoniec neoliberálom zabránilo poplatky za školy zaviesť.


A v tomto období prichádza robotníčka Zuzana Cingeľová.

Hoci v júni jej na Úrade vlády pravičiari dali prísľub riešenia situácie, následkom čoho ukončila hladovku a vrátila sa na východné Slovensko, situácia sa nezmenila. Keď firma Zuzanu na pracovisko nepustila, za absenciu jej hneď nato dala výpoveď, pričom výpoveď ani nedostala do rúk a tak sa nemohla prihlásiť na Úrade práce. (http://www.topky.sk/cl/10/69840/Zuzana-Cingelova-sa-sudnou-cestou-domaha-navratu-do-prac)

Úplne bez finančných prostriedkov sa rozhodla vydať na protestný pochod z východu Slovenska do Bratislavy. Ona a ďalších 22 prevažne mladých ľudí sa 8.augusta 2004 vybrali na 550 km dlhý pochod mestečkami a obcami južného Slovenska. Všade ich ľudia vítali, dávali im stravu a sťažovali sa na ťažkú situáciu v chudobných regiónoch Slovenska. V letnej uhorkovej sezóne jej pochod sledovali aj médiá. Našli sa aj takí, ktorým pochod prekážal – do dvoch starých automobilov, ktoré slúžili na prepravu stanov a batožiny sa niekto vlámal a poškodil ich počas cesty, petičné hárky s 20 tisíc podpismi boli ukradnuté.

Priam symbolicky na 60.výročie SNP, 29.augusta založila Zuzana a štyria protestujúci z pochodu stanový tábor pred Úradom vlády a začali hladovku za ľudské práva a dôstojnosť človeka. (http://www.changenet.sk/?section=spr&x=89297&reg=375201) Podporu im dennodenne prichádzalo vyjadriť množstvo ľudí a získavala si ich sympatie. Niektorí ju začali volať familiárne „teta Zuza“. Na základe rozhovorov s ľuďmi počas pochodu zostavila zoznam piatich požiadaviek. (http://www.changenet.sk/?autor=370025&x=90213)

Bola prijatá zástupcom premiéra, ktorý oficiálne prijal požiadavky, ale so slovami, že nie je pánboh ich odmietol. A hladovku sprevádzalo úplne ignorovanie zo strany pravicovej vlády. 13.septembra, keď sa stav hladujúcich zhoršoval nechcel Úrad vlády poskytnúť ani elektriku na lekárske vyšetrenie hladujúcich.

Odmietnutá vládou Slovenska ukončila hladovku a pokračovala v protestoch na ďalších úrovniach, vstúpila do europarlamentu (http://www.topky.sk/cl/10/32985/Cingelova-uz-prisla-do-Bruselu), o porušovaní ľudských práv a chudobe hovorila na alterglobalizačných Európskych sociálnych fórach v Londýne (http://www.topky.sk/cl/10/36727/Byvala-hladovkarka-Cingelova-vystupila-na-Europskom-socialnom-fore) a neskôr v Aténach.

Zuzana Cingeľová, hoci sama bez práce a bez finančných prostriedkov, dokázala prekročiť tieň egoizmu - nežiadala napraviť krivdy pre seba. Práve naopak vyšla s požiadavkami za práva všetkých pracujúcich. A vydržala za nimi stáť aj v časoch pre ňu osobne veľmi kritických (Hladovku nepreruší ani pre pohreb svojej matky  http://www.changenet.sk/?section=spr&x=90173) Tým sa výrazne odlíšila od iných. Nakoniec, jej celý život je hlavne o pomoci druhým. Preto dokázala mobilizovať pracujúcich a nezamestnaných celého Slovenska a veľa z nich v nej videlo svojho hovorcu. Počas ďalších protestov za práva pracujúceho človeka sa začínali okolo nej vytvárať zárodky nového hnutia pracujúcich a nezamestnaných. Doba mu však vtedy nepriala.
             
Na súdoch neprijala pomoc právnikov. Sama úspešne obhajovala spor svojho brata, tiež neprávom prepusteného z US Steel. V súlade so svojou náturou pomáhať druhým zanechala po rokoch svoj súkromný spor o neplatnosť výpovede a pokračuje v druhom súdnom spore o porušovaní dôstojnosti človeka. Za 10 rokov neboli schopné demokratické súdy urobiť definitívne rozhodnutie!


            V priebehu protestov Zuzana Cingeľová „dospela“. Hovorí: v týchto mojich najťažších chvíľach mi najviac pomohli ľavicovo orientovaní ľudia a komunisti. Títo ľudia, ktorých som nikdy predtým nevidela a ja som nič som pre nich neurobila, sa báli o mňa a o moje zdravie. Pomáhali mi nezištne. A ja som si uvedomila, že svojim životom a svojou činnosťou dokazujem, že som komunistka. Ale nie taká, ako tí, ktorí sa za tzv. reálneho socializmu najviac bili do pŕs, že sú komunisti, no svojim životom dokazovali opak.


Dnes táto optimizmom sršiaca žena žije na skromnom dôchodku plnohodnotný život, obklopená množstvom ľudí, ktorým sa stále snaží v rámci svojich možnosti pomáhať. A šíri medzi nich presvedčenie, že lepší svet je možný. Živo komunikuje na internete a sleduje dianie na poli svojej pracujúcej triedy. Vidieť sme ju mohli v dokumente Petra Krnáča a Tima Horvátha Legenda o sociálnom štáte (http://nezavisli.blogspot.sk/2013/05/legenda-o-socialnom-state.html ). Film rozpráva príbeh o malom Dávidkovi, ktorého dlhodobá choroba priviedla jeho rodinu do chudoby.

Hoci nám média ako príklady ukazujú rôzne nič neznamenajúce celebrity, my pracujúci a nezamestnaní máme svojich hrdinov.

A v tomto zástupe stojí a ruku zovretú v päsť zdvíha teta Zuza.


Fotky:

1 komentár:

  1. Skvelý článok!
    Dojímavý príbeh a veľmi povzbudzujúci.
    Autor by mohol rozpracovať obdobie neoliberálneho rozkrádania.
    Bolo by dobré dozvedieť sa o danom období viac.
    Ďakujem.

    OdpovedaťOdstrániť