utorok, 1. júla 2014

Ako nám WikiLeaks otvorili oči pred ilúziou slobody

SLAVOJ ŽIŽEK | The Guardian
Julian Assange, ktorý sa pred dvoma rokmi dostal do exilu ekvádorskej ambasády, rozbil mýtus západnej slobody

Pamätáme si výročia, ktoré poznačili dôležité udalosti našej doby: 11. september (nielen útok na Dvojičky v 2001, ale tiež vojenský puč proti Allendemu v Čile v 1973), deň D, atď. Možno by do tohto zoznamu trebalo pridať ďalší dátum: 19. jún.

Väčšina z nás si počas dňa rada urobí prechádzku, aby sme sa nadýchali čerstvého vzduchu. Tí, čo to spraviť nemôžu na to musia mať dobrý dôvod – možno majú prácu, ktorá tomu bráni (baníci, posádka ponorky), alebo zvláštnu chorobu, ktorá robí z vystavenia sa slnku smrtiace nebezpečenstvo. Dokonca i väzni majú svoju každodennú hodinku chôdze na čerstvom vzduchu.

Dnes, 19. júna ubehli dva roky od toho, kedy bol Julian Assangetohto práva zbavený: je neustále obmedzený na izbu, kde sídli ekvádorské veľvyslanectvo v Londýne. Ak by sa na krok vzdialil z tejto izby, bol by okamžite zatknutý. Čo Assange vykonal, že si to zaslúži? Svojim spôsobom je možné patričné orgány chápať: Assange a jeho kolegovia poukazujúci na isté prehrešky sú často obviňovaní z toho, že sú zradcami, no sú čímsi ešte oveľa horším (v očiach týchto orgánov).

Assange sa sám označil za „špióna pre ľudí“. „Špehovanie pre ľudí“ nie je obyčajnou zradou (čo by inak znamenalo konať ako dvojitý agent, predávajúci naše tajnosti nepriateľovi); je to niečo omnoho radikálnejšie. Podkopáva to samotný princíp špionáže, zásadu mlčanlivosti, pretože jeho cieľom je odhaliť tajomstvo verejnosti. Ľudia, ktorí pomáhajú WikiLeaks už nie sú whistleblowermi (informátormi) odhaľujúcimi nezákonné praktiky súkromných spoločností (banky, a tabakové a ropné spoločnosti) orgánom verejnej moci; oni odhaľujú širšej verejnosti tieto verejné orgány samotné.

Z WikiLeaks sme sa fakticky nedozvedeli nič, čo by sme nepredpokladali, že to tak je – no jedna vec je vedieť to vo všeobecnosti a druhá dostať konkrétne informácie. Je to tak trochu ako vedieť, že niekoho podvádza jeho sexuálny partner. Možno o tom prijať abstraktné povedomie, no bolesť prichádza až vtedy, ak sa o tom dozvieme detaily, keď dostaneme obrázky o tom, čo robili.

Nemal by sa, pri konfrontácii s týmito faktami, každý slušný občan Spojených štátov cítiť hlboko zahanbený? Až doposiaľ bol postoj bežného občana pokryteckým dištancovaním sa: uprednostňovali sme ignoráciu špinavej práce vykonávanej tajnými agentúrami. Odteraz nemôžeme predstierať, že nevieme.

Nestačí nazerať na WikiLeaks ako na anti-americký fenomén. Štáty ako sú Čína a Rusko sú omnoho utláčateľskejšie ako Spojené štáty. Len si predstavte, čo by sa stalo niekomu ako Chelsea Manning na čínskom súde. S najväčšou pravdepodobnosťou by nebol žiaden verejný proces; iba by jednoducho zmizla.

Spojené štáty nezaobchádzajú s väzňami tak kruto – kvôli svojmu technologickému prvenstvu, jednoducho nepotrebujú otvorene brutálny prístup (ktorý sú viac ako pripravení použiť, ak je to potrebné). No z tohto dôvodu sú USA ešte nebezpečnejšou hrozbou našej slobode než Čína: jej kontrolné opatrenia nie sú tak vnímané, zatiaľ čo krutosť Číny sa ukazuje otvorene.

V krajine, akou je Čína sú obmedzenia slobody jasné každému, bez nejakých ilúzií o tom. V Spojených štátoch sú však garantované formálne slobody, takže väčšina ľudí vníma svoje životy ako slobodné a nie sú si ani vedomí miery, akou sú kontrolovaní štátnymi aparátmi. Whistlebloweri robia čosi oveľa dôležitejšie než je hovorenie o tom, čo je zrejmé prostredníctvom odhaľovania otvorene utláčateľských režimov: zverejňujú neslobody, ktoré sú základom samotnej situácie, v ktorej sa vnímame ako slobodní.

Už v máji 2002 sa písalo o tom, že vedci na univerzite v New Yorku vytvorili počítačový čip schopný prenášať základné signály priamo do mozgu krysy – čo vedcom umožnilo riadiť pohyby krysy prostredníctvom riadiaceho mechanizmu aký sa používa v diaľkovom ovládaní hračkárskych áut. Po prvýkrát bola slobodná vôľa žijúceho zvieraťa prebratá externým prístrojom.

Ako tá nešťastná krysa vnímala svoje pohyby, ktoré boli v podstate ovládané zvonku? Tušila vôbec, že sú jej pohyby ovládané? Možno v tom spočíva rozdiel medzi občanmi Číny a nami, slobodnými občanmi západných, liberálnych krajín: čínske ľudské krysy si sú minimálne vedomé toho, že sú kontrolované, zatiaľ čo my sme hlúpymi krysami túlajúcimi sa po okolí nevedomí si toho, ako sú naše pohyby monitorované.

Sledujú WikiLeaks nejaký nesplniteľný sen? Rozhodne nie, a dôkazom toho je, že svet sa od ich odhalení už zmenil.

Nielenže sme sa veľa dozvedeli o nezákonných aktivitách USA a iných veľkých mocností. Nielenže odhalenia WikiLeaks dostali tajné služby do defenzívy a dali do pohybu zákonné kroky na ich lepšiu kontrolu. WikiLeaks dosiahli omnoho viac: milióny bežných ľudí sa čosi dozvedeli o spoločnosti, v ktorej žijú. Niečo, čo sme doposiaľ ticho tolerovali ako neproblematické sa ukázalo ako problematické.

To je dôvod prečo bol Assange obvinený zo spôsobenia toľkej škody. Napriek tomu v tom, čo WikiLeaks robia nie je žiadne násilie. Všetci poznáme tú klasickú scénu z kreslených filmov: postavička sa dostane nad priepasť, no beží ďalej, ignorujúc skutočnosť, že pod jej nohami nie je žiadna zem; začne padať až vtedy, keď sa pozrie dole a všimne si tú priepasť. To, čo WikiLeaks robia je, že pripomínajú tým pri moci, aby sa pozreli dole.

Reakciu príliš veľa ľudí zmanipulovaných médiami na odhalenia WikiLeaks by bolo možné najlepšie zhrnúť pamätnými slovami záverečnej piesne Altmanovho filmu Nashville: „Môžete hovoriť, že nie som slobodní, no to mi nerobí starosti.“ WikiLeaks nám starosti robí. A to sa, nanešťastie, mnohým ľuďom nepáči.

Zdroj: The Guardian

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára