streda, 23. júla 2014

Ako sa kapitál zmocnil politiky

SLAVOJ ŽIŽEK | The Guardian
WikiLeaks nám ukázali ako sú západné demokracie riadené trhovými silami, degradujúcimi samotný pojem slobody

V máji bola podpísaná medzinárodná dohoda o obchode, ktorá v podstate slúži ako určitý hlavný zákonný rámec pre transformáciu svetových trhov. Zatiaľ čo vyjednávania o Obchode so službami (Trade in Services Agreement - Tisa) neboli úplne cenzurované, boli v našich médiách sotva spomenuté. Táto marginalizácia a tajnosť bola v príkrom rozpore s globálnou historickou dôležitosťou toho, na čom sa dohodlo.

V júni WikiLeaks zverejnili tajný návrh textu tohto dokumentu. Týka sa 50 krajín a väčšiny globálneho obchodu so službami.

Stanovuje pravidlá, ktoré by napomohli expanzii finančných nadnárodných firiem do iných krajín tým, že by zamedzili regulačné bariéry. Zakazuje väčšiu reguláciu finančných služieb, navzdory faktu, že finančná kríza rokov 2007-08 je všeobecne vnímaná ako dôsledok nedostatku regulácie. Ďalej, USA má obzvlášť záujem o zvýšenie cezhraničného toku dát, vrátane presunu osobných a finančných dát. Napriek všetkému sme o tom počuli len málo.

No je táto diskrepancia medzi dôležitosťou a tajnosťou skutočne prekvapujúca? Nie je skôr smutným, no adekvátnym indikátorom toho, kde sa my v západných, liberálno-demokratických krajinách nachádzame vzhľadom na demokraciu? Pred pol druha storočím charakterizoval Karl Marx v Das Kapital trhovú výmenu medzi pracujúcim a kapitalistom ako „pravým rajom  prirodzených ľudských práv. Tu panujú výhradne sloboda, rovnosť, vlastníctvo a Bentham.“ Pre Marxa predstavuje ironický prídavok Jeremyho Benthama, filozofa egotistického utilitarizmu, kľúč k tomu, čo prakticky znamenajú sloboda a rovnosť v kapitalistickej spoločnosti. Aby sme zacitovali Komunistický manifest: „Slobodou sa myslí –za súčasných buržoáznych podmienok výroby- voľný obchod, voľný nákup a predaj.“ A rovnosťou sa myslí právna rovnosť nákupcu a predajcu, i keď je jeden z nich nútený predávať svoju prácu za akýchkoľvek podmienok (ako dnešný pracujúci prekariát).

Hlavní vinníci finančného krachu roku 2008 sa nám teraz predstavujú ako experti vedúci nás strastiplnou cestou finančného zotavenia. Ich rady by mala prebiť parlamentnú politiku. Alebo, ako to vyjadril Mario Monti: „Tí, ktorí vládnu by nemali dovoliť nechať sa úplne zviazať parlamentarizmom.“ Čo potom je tá vyššia sila, ktorej autorita dokáže suspendovať rozhodnutia demokraticky zvolených predstaviteľov ľudí? Už dávno, v roku 1998, na to priniesol odpoveď Hans Tietmeyer, guvernér Deutsche Bundesbank, ktorý pochválil národné vlády za uprednostnenie „permanentného plebiscitu globálnych trhov“ pred „plebiscitom volebných urien“.

Všimnite si tú demokratickú rétoriku tohto obscénneho tvrdenia: globálne trhy sú demokratickejšie ako parlamentné voľby, keďže hlasovací proces v nich prebieha neustále (a je neustále premietaný v trhových fluktuáciách) a na globálnej úrovni, nielen v hraniciach národného štátu.

Tu sa teda vzhľadom na demokraciu, nachádzame, a dohoda Tisa je toho perfektným príkladom. Kľúčové rozhodnutia týkajúce sa našej ekonomiky sú vyjednávané a presadzované v tajnosti, a stanovujú súradnice neobmedzenej vlády kapitálu. Týmto spôsobom je priestor pre rozhodovanie prostredníctvom demokraticky zvolených politikov vážne obmedzený, a politický proces sa prevažne zaoberá takými témami, voči ktorými je kapitál ľahostajný (ako kultúrne vojny).

Z toho dôvodu označuje zverejnenie návrhu Tisa novú etapu v stratégii WikiLeaks: doposiaľ boli ich aktivity zamerané na zverejňovanie toho, ako sú naše životy monitorované a regulované tajnými službami – štandardná liberálna téma jednotlivcov ohrozovaných utlačovateľskými štátnymi aparátmi. Teraz sa objavuje ďalšia kontrolná sila – kapitál – ktorý ohrozuje našu slobodu omnoho zvrátenejším spôsobom: zneužitím našej predstavy o tom, čo toto slovo znamená. 

Zdroj: The Guardian

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára