nedeľa, 27. júla 2014

Chybný, cynický a pokrytecký naratív Izraela

MICHAL LIPTÁK | Nezávislí
Po tom, ako sa počet obetí izraelskej ofenzívy v Gaze dostáva k číslu 900, pričom veľká časť z toho sú ženy a deti, stáva sa pre ich obhajcov stále ťažšie ospravedlniť izraelské kroky. Uchyľujú sa už len k jednoduchému opakovaniu téz: že Izrael má právo brániť sa proti raketovým útokom z Gazy, a že civilné obete idú na vrub Hamasu, pretože používa civilistov ako „ľudské štíty“. Tento izraelský naratív sa však pri hlbšom pohľade ukazuje ako absolútne chybný, cynický a pokrytecký.


Aby sme pochopili situáciu v Gaze, musíme aspoň v krátkosti postaviť súčasné dianie do širšieho kontextu. V roku 2006 radikálny Hamas vyhral v Palestíne riadne, demokratické voľby pred umierneným Fatahom. Toto bolo vnímané medzinárodným spoločenstvom ako zlý signál, pretože Hamas bol predtým známy rasistickými vyjadreniami o nutnosti zabíjať Židov. Hamas mal zabíjanie Židov v charte z roku 1988. Avšak táto charta je dnes prakticky mŕtvy kôň. Hamas ju považuje za „históriu“, na týchto pozíciách vo voľbách absolútne nestál, a teroristických taktík sa vzdal už predtým. Po voľbách dostal Hamas od Kvarteta (OSN, USA, EÚ a Rusko) tri podmienky, ktoré mal splniť, ak majú s vládou kde je Hamas spolupracovať: 1. vzdanie sa násilia; 2. uznanie Izraela; 3. záväzok dodržiavať doterajšie zmluvy. Hamas tieto podmienky nesplnil, i keď je otázne, nakoľko išlo len o populistický krok priamo po voľbách, aby sa ideologicky odlíšil od Fatahu. Mimo verejných vyhlásení bol totiž Hamas ochotný rokovať (už v roku 2006, ale aj potom, napr. v roku 2009, a tiež v roku 2014, o čom bude ešte reč) o dlhoročnom prímerí a o Palestínskom štáte v hraniciach z roku 1967, čo by znamenalo de facto tak uznanie Izraela, ako aj vzdanie sa násilia.

Kvarteto to však videlo inak, a namiesto pokusu nadviazať diplomatické styky s volenými zástupcami Palestínčanov, uvalilo na Hamas ekonomické sankcie. Priamym dôsledkom ekonomických sankcií, ktoré vyústili napr. v neschopnosti Hamasu vyplácať mzdy, bol ozbrojený konflikt s Fatahom v roku 2007. Tento konflikt bol tiež súčasťou – v konečnom dôsledku neúspešného – plánu MI6 tajne odstrániť Hamas, ktorý pripravovala už od roku 2004. Výsledkom tohto konfliktu však bolo faktické prebratie pásma Gazy Hamasom. Fatah ovládal západný breh Jordánu.

Následkom toho bola blokáda Gazy Izraelom, ktorá trvá od roku 2007 dodnes. Ako sa vyjadril poradca vtedajšieho izraelského premiéra Ehuda Olmerta, Dov Weisglass – „základná idea je vnútiť Palestíncom diétu, ale nie tak, aby zomreli od hladu“. Pri snahách rozbiť Hamas v zdecimovanej Gaze periodicky vznikajú konflikty. Počas Operation Cast Lead v roku 2008-2009 zomrelo v Gaze skoro 1400 Palestíncov, z toho 900 civilistov. Počas Operation Pillar of Defense v roku 2012 zomrelo skoro 200 Palestíncov, z toho 100 civilistov. Konečný počet obetí v súčasnej Operation Protective Edge sa nedá odhadnúť.

Posuňme sa k prímeriu z 21. novembra 2012, po skončení Operation Pillar of Defense. Po uzavretí prímeria bolo na Izrael z Gazy vypálených 246 rakiet. Avšak ako vyplýva zo zistení Meir Amit Intelligence and Terrorism Information Center (ktorý určite nemožno obviniť z toho, že by bol pro-palestínsky zaujatý), za žiadnym z týchto útokov nestál Hamas. Za najväčšou ofenzívou počas prímeria – z marca 2014, kedy bolo vypálených 64 rakiet – stál Islamský Džihád, pričom išlo o odvetu za zabite troch jeho členov Izraelom. Podľa samotnej IDF sa pritom Hamas snažil zabraňovať aj raketovým útokom z iných frakcií v Gaze, či sólo útokom. V skratke, Hamas prímerie dodržiaval.

To sa však nedá povedať o Izraeli a IDF. Počas prímeria, Palestínci (avšak nie Hamas) porušili prímerie 75 krát, pričom v štyroch percentách to viedlo k zraneniam na druhej strane. IDF porušili prímerie 191 krát, pričom 42% porušení viedlo k zraneniam alebo uväzneniu, a 10% viedlo k zabitiu. Pri takomto nepomere je zjavné, že z izraelskej strany išlo častejšie o akciu ako o reakciu.

Nemusíme však viac diskutovať o porušovaní prímeria – Hamas sa totiž „neprevinil“ svojou vojenskou aktivitou, ale svojou mierovou aktivitou. 23. apríla 2014 sa totiž dohodol na spolupráci s Fatahom a spolu zostavili jednotnú palestínsku vládu. Hamas tým de facto uznal Izrael, a prakticky akceptoval aj ešte oveľa ústretovejšie kroky Fatahu a Abbasa. Vláda Benjamina Netanjahua odmietla túto vládu, označila Hamas za teroristov a vyzvala medzinárodné spoločenstvo na bojkot tejto vlády. Bohužiaľ pre Netanjahua, USA aj EÚ bol ochotní dať tejto vláde čas a rokovať s ňou. Toto Netanjahu nedokázal stráviť.

Jednotná palestínska vláda bola menovaná 2. júna 2014. Izrael medzitým začal pracovať na provokáciách a eskalácii násilia. 15. mája 2014 IDF zastrelila dvoch neozbrojených palestínskych teenagerov a ďalších ôsmych zranila pri spomienkovom dni na Nakba. 12. júna Palestínci uniesli a zabili troch izraelských teenagerov na Západnom brehu Jordánu. Napriek tomu, že Hamas sa od únosov dištancoval, a neexistuje žiadny dôkaz, že by za únosmi bol Hamas. Netanjahu tvrdil od začiatku, že za únosmi je Hamas, a to dokonca napriek tvrdeniam IDF, že to nevedia na isto.

Následkom únosov bola v dňoch 14.-15. júna Operation Brother’s Keeper. Počas nej IDF ilegálne prehľadávalo a ničilo domy na Západnom brehu, nezákonne zatklo okolo 400 členov Hamasu a zabilo 5 Palestíncov. 2. júla v rámci odvety bol izraelskými radikálmi unesený 16-ročný Palestínčan Mohammed Abu Khdeir, ktorý bol upálený zaživa.

Hamas však na tieto provokácie neodpovedal a dodržal prímerie z 21. novembra 2012. To sa zmenilo až v noci 6. júla, kedy pri izraelskom nálete boli zabití siedmi členovia Hamasu. Na tento útok Hamas odpovedal raketovými útokmi zo 7. júla. To konečne dalo Izraelu zámienku, aby spustil masakru, ktorej sme dnes svedkami.

Ak by niekto chcel pripustiť izraelský naratív o sebaobrane, treba hneď dodať, že obrana je v tomto prípade nielen neprimeraná, ale aj nelegálna. Izrael ako de facto okupačná sila v Gaze nie je podľa medzinárodného práva oprávnený používať vojenskú silu v takej forme, v akej spôsobuje obrovské straty civilných životov. Ako de facto okupačná sila má podľa medzinárodného práva dokonca povinnosť primárne využívať policajné zložky namiesto vojenských. Predstavme si reakciu medzinárodného spoločenstva, keby britská armáda po bombových útokoch v Brightone 1984 začal bombardovať Belfast a vraždiť civilistov, alebo keby španielska vláda bombardovala Bilbao kvôli ETA. Zdôvodnenie krokov Izraela od niektorých Izraelcov je dokonca totožné so zdôvodnením útokov 9/11 Usámom bin Ládinom. Avšak, keď si prejdeme chronológiu konfliktu a dáme ju do kontextu, vidíme, že izraelský naratív o sebaobrane nesedí fakticky. Vychádza z upretia práva Palestíncov na demokratickú voľbu, prechádza záškodníckymi akciami tajných služieb, ekonomickými sankciami a blokádou, ktorá má zdecimovať civilné obyvateľstvo, až k porušovaniu prímeria, odmietaniu mierových rokovaní, nezákonnému zatýkaniu a zabíjaniu, ktoré vyvrcholilo náletom 6. júla 2014. Ak chceme použiť naratív sebaobrany, možno ho práveže použiť vo vzťahu k Hamasu.

Rovnako je v tomto kontexte nezmyselný naratív o „ľudských štítoch“, ktorý je čoraz ťažšie prijateľný napr. vo vzťahu k bombardovaniu zariadenia pre hendikepovaných, či školy pod záštitou OSN, kde sa pripravovali utečenci na presun. Následkom toho bolo 15 mŕtvych, najmä žien a detí. Reportéri z Gazy však opakovane mýtus o ľudských štítoch vyvracajú. Skutočnosť je taká, že ľudia sa prakticky nemajú kde schovať pred izraelským bombardovaním.

Najmä však tento naratív neprihliada k reálnym možnostiam obyvateľov Gazy. Dva návrhy prímeria – vyjednané bez účasti Hamasu medzi Izraelom a Egyptom, ktorý je od vojenského puču voči prezidentovi Mursímu spojencom Izraela – boli vlastne návrhmi na bezpodmienečnú kapituláciu. Keď teraz John Kerry vyjednal v Egypte ďalšie prímerie, ktoré malo rovnaký charakter (Izrael by nemusel urobiť žiadne ústupky, a mohol by dokonca pokračovať v ničení tunelov v Gaze), Izrael ho zamietol, pretože týždeň je podľa nich málo času na zničenie všetkých tunelov. Izrael vedome zvolil možnosť, ktorá bude viesť k ďalším zabitým civilistom.

Avšak situácia Palestíncov je komplikovaná a nemôžu prijať bezpodmienečnú kapituláciu. Izrael ich blokádou prakticky stavia medzi dve možnosti: pomalá smrť v chudobe, alebo rýchla smrť v odboji. V takejto situácii by bolo pochopiteľné, ak by Gazania schvaľovali postup Hamasu.

Problém je, že Izrael so súčasnou vládou je nedôveryhodný partner. Nech Palestínci skúšali čokoľvek, Izrael neprestal s výstavbou ilegálnych osídlení na Západnom brehu a so zaberaním ďalšej palestínskej pôdy. Neplánuje s ňou prestať. V roku 2014 Izrael schválil výstavbu ďalších 14,000 domových jednotiek na Západnom brehu. Výstavba osád je priamo v programovom vyhlásení Likudu, vládnej strany Netanjahua. Vo vzťahu ku Gaze sa pritom vyskytujú aj tvrdšie vyjadrenia. Moshe Feiglin, podpredseda Knessetu za Likud, navrhuje vyvraždenie obyvateľov Gazy alebo ich odsun na Sinaj (podľa toho, čo si vyberú), a následné zabratie Gazy Izraelcami, ako konečné riešenie. Poslankyňa za Likud Ayelet Shaked vyzvala k vojne proti všetkým Palestíncom, k ničeniu ich infraštruktúry a domov, a k zabíjaniu palestínskych matiek, ktoré rodia „malých hadov“. Počet likeov pre Shakedovej status ukazuje, že to nie je bohužiaľ až tak okrajový názor v Izraeli. Bezpodmienečná kapitulácia pre Gazanov tak znamená, pri najlepšom, zachovanie otrasných podmienok spôsobovaných Izraelskou blokádou, alebo pri najhoršom, zabratie Gazy. V takomto kontexte ťažko tvrdiť, že Hamas bojuje napriek univerzálnym žiadostiam o bezpodmienečnú kapituláciu na strane obyvateľov Gazy, a naratív o ľudských štítoch zlyháva na všetkých frontoch.

24. júla OSN prestalo akceptovať izraelské zdôvodnenia, prečo má právo na masakrovanie civilistov v Gaze, a v rezolúcii vyzvalo k nasledujúcim krokom. Kroky sú úplne racionálne a sú to minimálne požiadavky na to, aby sa niečo v tomto dlhotrvajúcom konflikte pohlo:
- okamžité ukončenie bojov z oboch strán;
- okamžité zdvihnutie blokády Gazy;
- okamžité prepustenie protizákonne zadržaných členov Hamasu;
- spustenie mierových rokovaní s jednotnou palestínskou vládou.
Izrael samozrejme túto rezolúciu nedodrží. Ministerka spravodlivosti za Likud, Tzipi Livni, verejne poslala OSN do hája na svojom twitterovom profile.

Všetky európske krajiny okrem Ruska sa pri hlasovaní zdržali, čo je ešte vždy lepšie ako USA, ktoré ako jediné hlasovalo proti. Najlepšie môžeme pokrytectvo európskych krajín vo vzťahu k demonštráciám na Západnom brehu Jordánu, kde Palestínci vyjadrujú solidaritu s obyvateľmi Gazy. Počas demonštrácií 25. júla 2014 na Západnom brehu Jordánu nasadila IDF snajperov a začala páliť ostrými nábojmi. Určite si pamätáme, ako reagovala EÚ na snajperov počas Euromajdanu na Ukrajine a k čomu to nakoniec viedlo. Určite však nemôžeme čakať obdobné odsúdenie izraelských snáh o popretie práva na politický protest, či nebodaj pád Netanjahua.

Ťažko teda očakávať, že súčasný Izrael so súčasnou vládou sa začne správať racionálne. Ťažko očakávať, že ho EÚ a USA prestanú podporovať. Súčasná izraelská ofenzíva určite nebude viesť k bezpodmienečnej kapitulácii Hamasu, ale skončí, keď bude môcť Izrael prezentovať nejaký úspech pred verejnosťou – najmä dostatok odpálených tunelov. Izraelská snaha je však dnes najmä zlomiť civilné obyvateľstvo Gazy. Koľko civilistov, koľko detí bude musieť ešte zomrieť, to je ťažko odhadnúť. Ukončenie ofenzívy však nijako neposunie globálne riešenie konfliktu. Globálne riešenie spočíva v rokovaní, ale pokiaľ bude pri vláde Likud, k rokovaniam nikdy nedôjde.

V Izraeli je však veľa ľudí, ktorí sú zdesení tým, čo ich vláda v ich mene robí, a zverstvami, aké pácha. Najmä z ľavého spektra sa ozývajú hlasy, že nemôžete stále ponižovať a likvidovať Palestíncov a očakávať, že sa proti tomu nepostavia. Kým však bude pri moci Netanjahu, k zmene nedôjde.

Európske krajiny a USA opäť absolútne nekriticky stoja za Izraelom. Dnes však vo vzťahu k nim situácia môže byť iná ako v minulosti najmä kvôli internetu a sociálnym sieťam, ktoré umožňujú objektívnejšie reporty z oboch strán, a ktoré pôsobia ako alternatíva k mainstreamovým médiám, ktoré sú väčšinou pro-izraelské. Spätne to však núti aj mainstreamové médiá k tomu, aby sa snažili o vyváženejšie spravodajstvo. Tradičná izraelská hasbara sa tak stáva nedostatočnou. Táto väčšia informovanosť dáva základ k tomu, aby sme aj my, Európania, začali tlačiť na naše vlády, aby zmenili svoju zahraničnú politiku.

Podporte klikom na vybrali.sme

3 komentáre:

  1. marián vitkovič27. júla 2014, 12:25

    ... dobrý článok, Tzipi Livni ešte furt šantí ?!? .

    ... inak, čisto cynicky , oni vlastne len práve začali 6. desaťročnicu :

    http://www.nybooks.com/articles/archives/2003/oct/23/israel-the-alternative/

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Doplnenie:
    V čase písania článku nebol známy konkrétny text Kerryho prímeria: http://www.haaretz.com/mobile/.premium-1.607379?v=905944CED76BAB92DA8BE3F732560216
    Návrh, ktorý Izrael zamietol, nespomína explicitne tunely a možnosti Izraela operovať v likvidácii tunelov. Zároveň neobsahuje záväzok Izraela splniť požiadavky Palestíncov, ale iba záväzok rokovať o nich.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ešte jeden starší (18.7.) text na čítanie: http://www.lrb.co.uk/v36/n15/mouin-rabbani/israel-mows-the-lawn

    OdpovedaťOdstrániť