utorok, 29. júla 2014

Diferencie ľavice a pravice

MARTIN K. | Nezávislí
Ohľadom politickej ľavice je nevyhnutné korigovať nemálo omylov a nedorozumení v mysliach mnohých ľudí. Niektorí vnímajú príslušníkov ľavicového bloku ako posledných prežívajúcich stúpencov režimu predchádzajúceho. Ďalší ľavicu vnímajú ako družinu výstredných adolescentov, provokujúcich tabuizovanou ideologickou symbolikou. A väčšina si pestuje predstavu ľavicového voliča ako chronického alkoholika, pripraveného odtŕhať chlieb od úst poctivým a pracovitým živnostníkom. Ani jedna z alternatív nie je pravdivá.

Pre vysvetlenie diferencií medzi zaužívanými politickými polaritami nepoužijeme explanačný rámec politológie, ale sociálnej psychológie. Obsiahla analýza doposiaľ publikovaných výsledkov (Jost, Glaser, Kruglanski, & Sulloway, 2003) redukovala odlišnosti mnohotvárnych politických ideológií na priestor vymedzený dvoma na seba kolmými úsečkami. Vertikálna dimenzia reprezentuje rozptyl postojov k sociálnej nerovnosti: od akceptovania radikálnych majetkových rozdielov po zásadné odmietanie akýchkoľvek významných príjmových disproporcií v spoločnosti. Horizontálna dimenzia zachytáva rozloženie názorov na spoločenskú zmenu. Jeden pól požaduje revolučnú zmenu spoločenského usporiadania, pričom opozitná názorová frakcia usiluje o zachovanie jestvujúcich pomerov, prípadne návrat k staršiemu spoločenskému zriadeniu. Do vzniknutého geometrického priestoru štyroch kvadrantov možno na základe stanovenia oboch uvedených parametrov zaniesť akúkoľvek ideológiu a politickú stranu.

Radikálnu ľavicu tak vymedzuje absolútne odmietanie majetkových rozdielov a požiadavka principiálnej spoločenskej zmeny. Naproti tomu konzervatívne ideológie definuje úplná akceptácia nerovnosti rozloženia zdrojov v spoločnosti a zároveň vysoká potreba uchovať súčasné spoločenské smerovanie. Sociálna demokracia utvára prvý kompromis: redukovanie príjmových diferencií chce realizovať bez transformácie spoločenského poriadku. Posledná možnosť zlučujúca bezvýhradné uznanie správnosti priepastných majetkových rozdielov s túžbou po novej kvalite spoločnosti je charakteristická pre liberalizmus. Veď práve z ideových centier korporátneho kapitalizmu počuť hlasy požadujúce ústupu štátu a nástup novej, už ničím nelimitovanej trhovej spoločnosti.

Čitateľovi odporúčam na vloženom grafickom znázornení analyzovaného konštruktu určiť svoju vlastnú pozíciu. Presadzovanie progresívneho daňového zaťaženia a navyšovanie regulatívnych kompetencií štátu v riadení ekonomickej sféry indikuje ľavicovú politickú príklonnosť. Favorizovanie rovnej dane a ničím nelimitovaného voľného trhu vypovedá o inklinácii k pravicovej polarite politickej sily.


Pravicový blok politických síl neochvejne presadzuje akceptáciu nerovnosti prerozdelenia vytvoreného bohatstva, preto kontinuálne vytvára a propaguje ideológiu legitimizujúcu disparitu príjmov obyvateľstva. Konzervatívny variant pravicového usudzovania zasnene hľadí do minulosti a vyzdvihuje cnosti stredného stavu tradičnej spoločnosti. Nadobudnuté bohatstvo je tu nevyhnutným výsledkom svojrázneho previazania nezlomnej usilovnosti, obozretného plánovania, obdivuhodného podnikateľského zámeru a tvorivej individuality. Dokonalou inkarnáciou popisovaného podnikateľského princípu sú priekopníci pásovej výroby a kapitáni ťažkého priemyslu: Tomáš Baťa, Henry Ford, Andrew Mellon, John Rockefeler, Andrew Carnegie. Preto progresívne daňové zaťaženie len nespravodlivo penalizuje produktívnu zložku obyvateľstva v prospech chudobných, preferujúcich dnešnú zábavu pred zajtrajšou povinnosťou. A akékoľvek vyrovnávanie príjmovej nerovnosti je aj tak absolútne kontraproduktívne. Štát len systematicky okráda nemajetných o možnosť rozvinúť ich doposiaľ driemajúci podnikateľský potenciál, znemožňuje im vykovať svoju osobnosť vo vyhni tvrdej práce a odriekania.

Neoliberálny modifikát generuje protikladný legitimizačný naratív. Naftalínom napáchnuté dedičstvo podnikateľskej pričinlivosti, pracovnej vytrvalosti a protestantskej umiernenosti je už navždy zabudnuté. Dominuje ničím nelimitovaná kreativita, bezbrehá flexibilizácia a hravá inovatívnosť. Preto vzdorovanie progresívnym trendom alebo opovrhovanie nepredvídateľnosťou modernity je nepopierateľným symptómom disfunkčnej stareckej strnulosti. Súbežné zamedzenie babravého vstupovania štátu do ekonomickej sféry a neprítomnosť bezúčelných legislatívnych obmedzení utvára bezchybné prostredie pre neodvrátiteľne prichádzajúcu prosperitu. Bohatstvo tu vzniká ako číry epifenomén geniálnej invenčnosti, prevratného technologického alebo organizačného vizionárstva, je výsledkom dokonalého vytušenia budúceho vývoja a vyhotovenia neprekonateľne revolučného produktu. Rovná daň je preto nevyhnutnou výstupnou časťou rovnice o rovných príležitostiach. A neprimerané daňové zaťaženie úspešných len neopodstatnene okliešťuje kompetitívnosť, znemožňuje im zhotovovať produkty obohacujúce naše životy o nepoznané možnosti a unikátne zážitky. Velikánmi podnikateľskej vynaliezavosti sú najmä pôvodcovia informačného pokroku: Bill Gates, Steve Jobs, Larry Page, Sergey Brin, Mark Zuckerberg. 

Diferencie oboch variánt pravicovej ideológie nachádzame výlučne v oblasti regulácie občianskeho spolužitia. Hlučný konflikt a nezmieriteľné nepriateľstvo konzervatívcov a liberálov, vytvárané tematikou práv sexuálnych menší, registrovaných partnerstiev a regulácie potratov, je doprevádzané zarážajúco nepočuteľným a dôverne kamarátskym ekonomickým konsenzom. Bezmedzná dôvera v model trhovej ekonomiky je nespochybniteľnou doktrínou a nejestvuje žiadna alternatíva spoločenského usporiadania. Rezignácia na riadenie ekonomickej sféry a výhradné sústredenie na tematiku občianskej spoločnosti je premyslenou utilitárnou stratégiou. Napomáha zvyšovať zisky donorov politických subjektov a súčasne legitimizuje ich pôsobenie v parlamente. Pravicové strany vedú neúprosný boj za ochranu tradičnej rodiny a práva nenarodených detí, alebo protikladne za sexuálnu slobodu a právo na voľbu, avšak takmer úplne opomínajú budovanie funkčnej hospodárskej základne štátu. Jedinou stratégiou je ustavičné zvyšovanie flexibilizácie zákonníka práce a vyživovanie neoblomnej viery v spásny príchod zahraničného investora.

Pravicová ideológia zdôvodňuje bohatstvo ako výsledok konfigurácie jedinečných osobnostných dispozícií, vôľových či myšlienkových. Ekonomický nezdar je preto nesporným dôkazom nepostačujúcej snaživosti, alebo zlyhávajúcej tvorivosti. Dôsledky svojej nedokonalosti a trhovej nepotrebnosti preto právom nesie výhradne jedinec a nikdy nie celá spoločnosť. Bohatých popísaná ideológia odbremeňuje od zlého svedomia, no najmä nutnosti doplácať na neúspechy ostatných. Zároveň je tak systematicky zamlčiavaný vzťah tvorby bohatstva k širšiemu ekonomickému vývoju.

Naproti tomu prvotnou a východiskovou myšlienkou ľavice, jej legitimizujúcim činiteľom a najvyšším cieľom je nezmieriteľná požiadavka po sociálnej spravodlivosti. Ak kresťanskou podmienkou viery je zmŕtvychvstanie Krista (1 Korinťanom 15, 14), potom stúpenci ľavicových myšlienok budujú na presvedčení o nevyhnutnosti rekonfigurácie vlastníckych pomerov v prospech všetkých členov spoločnosti. Racionalitu uvedenej predstavy nemusíme umiestňovať do oblasti nikdy neuskutočneného ideálneho spoločenského usporiadania, empirické výskumy opakovane identifikovali vyššiu úroveň kohézie v spoločnostiach bez enormných príjmových rozdielov (Coburn, 2000).

Väčšina obyvateľstva oprávnene požaduje vyššie finančné ohodnotenie a menej nepotrebnej práce. Avšak zásadný rozpor ľavicového myslenia vyvstáva z protikladov vertikálnej dimenzie analyzovaného konštruktu. V klasických pojmoch je odkrytý problém vyjadriteľný nasledovne: Majorita populácie odmieta kapitalizmus ako spôsob prerozdeľovania, ale nie ako spôsob výroby! Afirmujú síce základnému antagonizmu kapitalizmu: kontradikcii spoločenského charakteru výroby a súkromnému privlastňovaniu zisku, ale vonkoncom nepožadujú radikálnu transformáciu hospodárskeho usporiadania spoločnosti. Sociálnu spravodlivosť dúfajú vybudovať implementovaní progresívneho daňového zaťaženia a navýšením mzdového ohodnotenia radových pracovníkov. Postačuje len odňať korporáciám vyššiu časť privlastnených ziskov, legislatívne zabezpečiť vyplácanie adekvátneho pracovného ohodnotenia a doteraz nepoddajne uzamknuté brány kapitalistického spôsobu výroby sa doširoka roztvoria. Hmotné dobrá budú neprestajne rinúť a všetci konečne nadobudnú podiel na pôžitkoch masovej výroby, nekonečného komerčného vysielania a prísľubu zvyšovania životnej úrovne.

Radikálna ľavica však nesmie a nemôže redukovať svoje úsilie na znižovanie príjmových rozdielov! Princíp sebaurčenia, implementovaný v občianskej sfére, žiadame vniesť do oblasti ekonomickej! Chceme odvrhnúť bremeno vynútenej výroby, ukončiť útlak plánovaného opotrebovania, zvrhnúť diktatúru nehumánnej efektivity a vzájomného odcudzenia! Prostriedkom je demokratizácia ekonomickej oblasti, legislatívne zabezpečený podiel na určovaní spôsobu a predmetu výroby. Finalitou je kvalitatívne nové hospodárske usporiadanie, uspokojujúce pravdivé životné potreby každého člena spoločenstva a umožňujúce plnohodnotnejšie bytie. Radikálnu ľavicu tak definuje priesečník hospodárskej pragmatiky a sociálnej ideality.


Poznámka:
Analýza nedostatkov sociálnej demokracie a komunizmu vo vzťahu k hospodárskej sfére a nevyhnutnému prerodu spoločnosti bude témou budúceho článku.

Použitá literatúra:
Jost, J. T., Glaser, J., Kruglanski, A. W., & Sulloway, F. (2003). Political conservatism as motivated social cognition. Psychological Bulletin, 129, 339–375.
Coburn, D. (2000). Income inequality, social cohesion and the health status of populations: the role of neo-liberalism. Social Science & Medicine, 51(1), 135-146.
Engels, F. (1845). The Condition of the Working−Class in England in 1844. (https://www.marxists.org/archive/marx//works/1845/condition-working-class/)

3 komentáre:

  1. Výborná analýza, písaná trocha "ťažkým" jazykom, niektoré vety som musel čítať viackrát, hodilo by sa popisovať jednoduchšie, ale analýza je výborná. Je len otázkou etiky čitateľa, aby si vedel vybrať z hĺbky svojho svedomia, kam by sa spoločnosť mala uberať, aby dokázala vytvoriť udržateľný model existencie spoločnosti bez kolonizácie ostatných spoločností alebo vlastného obyvateľstva.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Lukáš Chmelár30. júla 2014, 12:10

    Ak si takto zadefinujete politicke rozlozenie, tak minimalne co sa Slovenska tyka bude vacsina horizontalne uplne v strede a vertikalne sa bude hybat jemne hore/dolu.

    "...zvrhnúť diktatúru nehumánnej efektivity..." - Pokial ste to mysleli ako kritiku "manazerskeho rozhodovania" - vyhodim ludi aby som udrzal ziskovu marzu a vydavam to automaticky za zefektivnovanie, v poriadku, ale ak napadate efektivitu vyrobneho procesu ako taku, tak celkom nerozumiem...

    "Prostriedkom je demokratizácia ekonomickej oblasti, legislatívne zabezpečený podiel na určovaní spôsobu a predmetu výroby." - Tu by bolo takisto vhodne konkretne pomenovat, co si pod tym predstavujete. Kto bude rozhodovat ? Ako ? Na zaklade akych kriterii ?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. V prvom rade, ďakujem za komentár...

    1. Vynikajúcim ukazovateľom politických preferencií je European Social Survey. Podľa najnovších zistení 6.kola daného výskumu sa Slovenská populácia vzhľadom na politické voľby rozkladá na tri takmer rovnako veľké tábory. Jedna tretina favorizuje ľavicu, politickú indiferentnosť volí ďalšia tretina a zvyšok inklinuje k pravici.
    Dáta prístupné na:
    http://www.europeansocialsurvey.org/data/download.html?r=6

    2. K efektivite. Efektivitu možno rozdeliť na a. technologickú a b. výkonovú.
    Ak prvú (technologickú) zabezpečuje zdokonaľovanie strojov, tak druhú (výkonovú) vytvára rýchlejšie pracovné tempo a súbežné riešenie viacerých úloh. Doterajší proces zefektívňovania výroby vždy stupňoval výkonnosť človeka podľa zdokonaľovania technológie. Teda: človek sa prispôsoboval rýchlosti výrobnej linky, nie naopak. A práve tu by mala nastať zmena. Pracovné tempo by nemalo byť určované stupňovaním ziskovosti, ale optimálnou úrovňou pracovného výkonu určeného samotným pracovníkom. A to by mala byť hlavná zmena, prispôsobiť prácu človeku. Pretože doterajšie stupňovanie efektivity nie je odpoveďou na zvyšovanie hmotných potrieb ľudí, ale riešením rentability investičného cyklu kapitálu.

    3. Tieto vety treba chápať ako náčrt možností budúceho vývoja, nie ako abstrakciu z širokej a prepracovanej ekonomickej, legislatívnej a politickej teórie. Sú to len prvotné myšlienky, kam by sa podľa mojej mienky malo uberať snaženie ľudstva. Nemám žiadne hotové recepty ako danú zmenu uskutočniť a ako by mal vyzerať finálny stav. To všetko sa musí do hĺbky premyslieť a možno, ak sa ľudia rozhodnú zbaviť sa svojich okovov, aj vytvoriť. Takže Vašu otázku nedokážem plnohodnotne zodpovedať. Mala by ju, v prípade priaznivého vývinu okolností, zodpovedať budúcnosť.

    Martin K.

    OdpovedaťOdstrániť