streda, 30. júla 2014

Lekcia slobodnej propagandy

JULIÁN BOSÁK ML. | Nezávislí
Tabačka Kulturfabrik je košické kultúrne centrum, v ktorom sa stretávajú prevažne mladí ľudia bažiaci po alternatívnej kultúre. Môžete si tu objednať cyder, prečítať si na parapete povaľujúci sa časopis .týždeň, či pokecať s kamarátmi na malom dvorčeku s pomaľovanými stenami, porastenými brečtanom. Bežný svet ostáva za oknami, či v stopách po niekdajšej prevádzke tabakovej fabriky. Jeden sa môže cítiť ako na špičke morskej vlny.

Bol sparný júlový podvečer a v Tabačke sa schádzali ľudia, aby si vypočuli diskusiu na tému „Ukrajina, prečo sa nás to týka?“. Akciu zastrešila Sorosova Nadácia otvorenej spoločnosti, ktorá jej prepožičala značku Frontline club (klub prednej línie?). Zbežný pohľad na debatujúcich dával čoto tušiť, ale na debatu som šiel s nádejou, že v Košiciach to nebudú brať až tak dôsledne a zaznejú pohľady z oboch strán.

Úvod debaty aj v skutku ponúkol znepokojivý obraz o ukrajinskom Majdane, sprostredkovaný dvomi mladými slovenskými fotografmi, ktorí boli priamo na mieste. Robert Tappert hovoril o prekvapujúco dobrej organizovanosti celého protestného mestečka, neustále plnej kase, pravidelnom zásobovaní i nejasnom pôvode kapacít umožňujúcich život a chod celého Majdanu. Bol spomenutý aj Pravý sektor, ktorý je čiernou škvrnou na idylickom obraze Majdanu, ako proeurópskych protestoch správne zapálených mladých študentov.

Slovo však dostal Fedor Blaščák, ktorý v dobrej tradícii svojich debát MemoryKontrol uviedol veci na správnu mieru a predžul nám celú problematiku tak, aby sme si pamätali veci pod jeho kontrolou. Nepomer priestoru, ktorý dostal v debate Blaščák na úkor svojich spolurečníkov, predznamenal nepomer povahy informácií, ktoré dostali poslucháči. Nekonzistentnosť jeho argumentácie nech symbolizuje hneď jeho vstup do debaty, v ktorom siahodlho vysvetľoval, prečo v dnešnej situácii nemá zmysel snažiť sa rekapitulovať chronológiu udalostí, aby vzápätí na to rekapituloval chronológiu udalostí z jeho perspektívy.

Blaščákova argumentácia obsahovala aj zvraty, pri ktorých pozornejší poslucháč musel zbadať druhé plány, ktoré snáď unikli i samotnému rečníkovi. Pri porovnávaní násilného potlačenia protestov na Majdane, ktoré malo za následok angažovanie širšej verejnosti, so zabitím študenta Šmída v 89., ktoré malo podobný efekt, de facto načrtával obrysy temných postáv ťahajúcich za nitky v pozadí. Na úsmevoch proeurópskych demonštrujúcich študentov sa tak objavila ďalšia škvrna. Podobne vyznela argumentácia, prečo z toho celého nehrozí svetová vojna: „veď ani v 1914, či 1939 nemal nik záujem o vojnu.“

K dobru mu treba pripísať, že mimo podobných logických hračiek a jednostranného pohľadu na boj západu s východom, ako boja dobra so zlom a slobody s neslobodou spomenul aj to, že v dôležitých funkciách sa na Ukrajine predsa len objavili pohrobkovia fašizmu, a že je nemysliteľné, aby 20 oligarchov, ktorí rozkradli Ukrajinu v nej dnes budovali demokraciu.

Typickým bolo i zdôraznenie, že dnes už nie je užitočné delenie na ľavicu a pravicu, či komunizmus a kapitalizmus. S tým možno len súhlasiť, pre oligarchov, kapitalistov a obhajcov kapitalizmu to užitočné nie je.

Blaščák bol pre debatu symptomatický v tom, že stavaním sa na jednu stranu konfliktu v podstate podporuje fašizmus, ktorý pomaly nastupuje raz v prvej línii, raz v zákryte ľudí, ktorí verklikujú verziu o zlých Rusoch a diktátorovi Putinovi, nespomínajúc úlohu USA a pomery na „slobodnom a demokratickom“ západe a navzájom sa potľapkávajú po pleciach na spoločných sympóziách. Pravý sektor sa tak stáva bežnou súčasťou životov Ukrajincov, podobne ako Kotlebovci tou našou.

Vrcholom je interpretácia hľadania ukrajinskej identity cez Banderu a hladomor (fašizmus a antikomunizmus), čo pravda ide ruka v ruke a vidieť to bolo aj na inej debate Frontline clubu.

Čerešničkou na torte napokon bolo rozprávanie Blaščáka o jeho účasti na tlačovke chlapíka, ktorý dnes lustruje ukrajinských policajných riaditeľov, či sú lojálni Kyjevu. Americká pop internetová televízia VICE o tom natočila i reportáž, kde chtiac-nechtiac nahráva tomuto „gerójovi“, ktorý pod rúškom noci a hrozbou zastrelenia ukazuje prstom na policajtov, ktorí si neplnia povinnosti a neposlúchajú rozkazy, keď pomáhajú, či kryli aktivity vo východných regiónoch súvisiacich so snahou o proruskú orientáciu. Nelojálnosť tu zakrýva povahu tých, ktorí ju vyžadujú a stáva sa prekážkou k poriadku. A poriadok je na Ukrajine to, čo ľuďom chýba. Plnenie rozkazov sa tak stáva najvyššou kvalitou. No a ako vieme, plnením rozkazov sa obhajovali aj súdení dozorcovia z koncentračných táborov.

Napriek tomu však podľa diskutujúcich úlohu Pravého sektora nafúkla ruská propaganda a so smiechom hovorili o tom, že ľudia na východe vedia aj o tom, koho Pravý sektor zjedol. Na návštevníkov Tabačky pritom z fotoportrétu na stene hľadeli spod prilby oči člena Pravého sektora v nadživotnej veľkosti. Táto estetizácia ľudí, ktorí by chceli etnicky čistú a kultúrne nedekadentnú Ukrajinu, je podobne povážlivá, ako nakrúcanie našich neofašistov a ich premietanie bez komentára Tomášom Rafom- druhým z fotografov účastných diskusie. V rámci akcie Európskeho hlavného mesta kultúry som bol svedkom ako slovám predstaviteľov slovenských nacionalistov tlieskali vedľa stojaci mladí diváci. Je smutné, keď sa človek stane súčasťou takejto propagandy a nevie o tom, horšie je, keď to robí vedome.

Anna Čistoserdova, ktorá je riaditeľkou bieloruskej galérie moderného umenia, ktoré je vraj jediným slobodným priestorom v Bielorusku, prirovnala propagandu v Bielorusku a Rusku k propagande v Severnej Kórei, kde vraj svojim občanom tvrdili, že ich tím vyhral majstrovstvá sveta vo futbale v Brazílii. Zjavne jej neprekážalo, že podľa viacerých zdrojov ide o HOAX, teda vyfabrikovanú nepravdu, ktorá sa lavínovito šírila internetom. Podobne, ako keď naše médiá informovali o tom, že Kimovho strýka dali zaživa roztrhať psom. Ale slečna si praje, aby sa aj Bielorusko vydalo ukrajinskou cestou.

Je to podobne cynický prístup ako trápenie sa Michajla Glubokého nad osudom umeleckých diel z ich kultúrneho centra IZOLYATSIA v Donecku, akoby mŕtvi spoluobčania boli len paušálnymi výdajmi na farby a štetce. Akoby bol v skutočnosti izolovaný od reálneho sveta, v ktorom je červená na chodníku v tejto situácii krv, a v ktorom ľudia potrebujú fabriku, aby im dala prácu.

Cynické bolo aj vyjadrenie, že je obdivuhodné ako sa Ukrajina spojila vďaka mobilizácii, mobilizácii proti Ukrajincom na východe. Vôbec tak neprekvapí, že na Majdane mali mnohí Hitlera za správneho chlapíka.

Dôležité tak bolo to, o čom sa nehovorilo. O vmiešavaní sa západu, , USA, Slovenska. O propagande západu, ktorej boli diskutujúci súčasťou. O imperializme, porušovaní ľudských práv a medzinárodného práva zo strany USA. O Kosove. O našom Porošenkovi Kiskovi, ktorý pod vplyvom proamerických poradcov tlačí na vojenskú pílu. O referende, v ktorom východní Ukrajinci vyjadrili svoju vôľu. O paralelách s vyjadrením vôle na Majdane s Pravým sektorom v prvej línii. O snajperoch, masakri v Odese, rozpustení komunistov, zrušení jazykového zákona. O 40 000 utečencoch, ktorí neutekali za slobodou na západ, ale do Ruska. O 1100 mŕtvych v dôsledku vojenskej operácie čokoládového prezidenta, ktorý sa podľa Blaščáka nechce zapísať do dejín ako vrah svojich ľudí.

Ale teroristami sú podľa kultúrneho vedúceho z Izolácie proruskí ozbrojenci. A rozprávky hovoria v ruských správach. Darmo, potrebujeme ďalších 40 rokov, aby sme vybudovali slobodu a demokraciu západného typu, ktorá nás nechá robiť si, čo chceme, kým spievame jej pesničku.

Na záver

Nie som agent FSB, ani sympatizant Putina. Nestaviam sa na jednu z dvoch strán konkurenčného boja národného kapitálu, v ktorom hráme komparz, a v ktorom je Ukrajina len šachovnicou mocností. No na takúto hrubú demagógiu a propagandu som nemohol nereagovať. V rámci 4 hodinovej debaty dostali priestor len dve otázky z publika a pravdu povediac, mňa z toho celého len rozbolelo brucho. Ale veď posúďte sami.

4 komentáre:

  1. Viem, že sa to dnes na školách neučí, ale napriek tomu chcem upozorniť na správnu transliteráciu a skloňovanie ruských mien. Anna Chistoserdova sa do slovenčiny prepisuje ako Anna Čistoserdova, Mykhaylo Glubokyi ako Mychajlo Glubokyj. Posledné priezvisko sa skloňuje podľa významu - nie Glubokija (Tolstoja, Dostojevskija), ale Glubokého (Tolstého, Dostojevského).
    Nechcem byť hnidopich, len mi to príšerne škrípe v ušiach. :(
    Čo sa týka sorosovského happeningu - je mi smutno, že mladí, relatívne vzdelaní a rozhľadení ľudia, sú leniví pohľadať viacero názorov na udalosti mimo mainstreamu alebo momentálnych dogiem. Z pozorovania však zisťujem, že nastupuje nová vlna dvadsiatnikov kritických k brainwashingu.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Výborný komentár Julius, len tak dalej, plne s Vami súhlasím a žiadam si viac takýchto názorov, aby sa dostávali ludom do usí. Naozaj ste ma potesili. Aj ked, na druhej strane si myslím, ze tí ludia, ktorí majú vymyté mozgy západnou propagandou, sa uz nikdy nezmenia - viac slobodných informácii pre nich bude opat len "proruskou propagandou". Izrael, tartaros v Lybii, Iraku a iných "zdemokratizovaných" státoch, nic ich neprebudí, sú to nasi U.S.A. zombies, intelektuáli-praviciari, správni krestania, ktorí fajcia k* satanovi (rip bill hicks!)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Anonym:
    "Mychajlo Glubokyj" má byť Michajlo Glubokij, aj napriek tomu, že si sa to učil :)

    OdpovedaťOdstrániť